Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v prípade pozemku v ochrannom pásme cintorína

Okresný súd (ďalej len "súd prvej inštancie") rozsudkom z 22. augusta 2016 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť obom žalobcom sumu 21 652,68 eur s príslušenstvom a rozhodol, že žalobcovia majú nárok na náhradu trov konania.

Súd dospel k záveru, že žalobcom ako bezpodielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v ochrannom pásme 50 m od hranice pozemku pohrebiska, v ktorom sa nesmú povoľovať ani umiestňovať budovy, patrí nárok na primeranú náhradu za obmedzenie užívania pozemku v zmysle § 15 ods. 8 zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o pohrebníctve"), a to vo výške rozdielu medzi ich všeobecnou cenou ako stavebných pozemkov a všeobecnou cenou ako pozemkov, na ktorých nemožno stavať. Žalovaný (zriaďovateľ pohrebiska) základ nároku žalobcov nerozporoval, avšak tvrdil, že výška nimi požadovanej náhrady "súkromným" znaleckým posudkom predloženým žalobcami je nadhodnotená vzhľadom na kúpnu cenu, za ktorú žalobcovia predmetné pozemky nadobudli v roku 2007 a 2008 a výšku ktorej považoval za primeranú pre určenie výšky náhrady za obmedzenie užívania týchto pozemkov.

Krajský súd (ďalej len "odvolací súd") na odvolanie žalovaného rozsudkom z 26. februára 2018 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") ako vecne správny.

Krajský súd uviedol, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Pokiaľ žalovaný spochybňoval primeranosť výšky uplatňovanej náhrady a považoval ju za priečiacu sa dobrým mravom, bolo jeho procesnou povinnosťou preukázať ním tvrdenú výšku, ktorú považuje za primeranú. Žalovaný v konaní tvrdenú primeranú výšku náhrady žiadnym dôkazom nepreukázal ani nesúhlasil s vykonaním znaleckého dokazovania zameraného na jej zistenie, preto súd prvej inštancie správne vyhodnotil predložený "súkromný" znalecký posudok v prospech žalobcov a správne konštatoval, že výkon práva žalobcov uplatnený v súlade s právnymi predpismi nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaný podal proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, ktoré odôvodnil s odkazom na § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

Žalovaný namietal, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď pri určovaní výšky náhrady za obmedzenie užívania pozemkov žalobcov nezohľadnil preukázané ohrozenie zabezpečenia verejného záujmu, ktoré vyplýva z jeho postavenia, zákonom uložených povinností a úloh a finančnej kondície, a túto náhradu nemoderoval na primeranú a preňho únosnú výšku. Ďalej odvolaciemu súdu vytýkal, že sa nezaoberal intertemporálnymi ustanoveniami zákona o pohrebníctve. Podľa jeho názoru zákaz povoľovať a umiestňovať budovy v ochrannom pásme pohrebiska sa nevzťahuje na pohrebiská zriadené pred účinnosťou tohto zákona o pohrebníctve (tak ako to bolo aj za účinnosti predošlej úpravy podľa zákona č. 470/2005 Z.z. o pohrebníctve), z čoho vyplýva, že právo žalobcov užívať predmetné pozemky, vrátane práva uskutočňovať stavby, nebolo žiadnym spôsobom obmedzené, a teda uvedený nárok na náhradu im vôbec nepatrí. Napokon nastolil otázku, či po zaplatení priznanej náhrady žalobcom sa stane vlastníkom predmetných pozemkov žalovaný alebo nimi naďalej zostanú žalobcovia. Ak vlastníkom naďalej zostanú žalobcovia, rozhodnutia súdov oboch inštancií pokladá za extrémne nespravodlivé, pretože ak by b