Nepríčetnosť

Pojem "nepríčetnosť" Trestný zákon č. 300/2005 Z.z. (ďalej aj "TZ", resp. "TZ č. 300/2005 Z.z.") definuje v ustanovení § 23, ktoré je zaradené do tretieho oddielu druhého dielu prvej hlavy všeobecnej časti TZ, nazvaného "okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť". Tento oddiel upravuje podmienky, ktoré musí spĺňať fyzická osoba na to, aby mohla niesť trestnú zodpovednosť za spáchaný trestný čin. Ide o podmienky týkajúce sa veku (§ 22) a príčetnosti (§ 23). Fyzická osoba môže byť trestne zodpovedným páchateľom, ak v čase spáchania trestného činu dosiahla vek požadovaný v ustanovení § 22 TZ a spĺňa podmienky príčetnosti odvoditeľné z ustanovenia § 23 TZ a s ním súvisiacich ustanovení. Zákonom ustanovené podmienky vyplývajúce z § 22 a § 23 TZ musia byť naplnené súčasne. Pokiaľ fyzická osoba niektorú z podmienok trestnej zodpovednosti uvedených v § 22 a § 23 TZ nespĺňa, avšak naplní znaky skutkovej podstaty trestného činu, dopúšťa sa činu inak trestného, pre ktorý voči nej nemožno vyvodiť trestnú zodpovednosť.

Okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť treba odlišovať od okolností vylučujúcich protiprávnosť činu, ktoré sú upravené v nasledujúcom oddiele. Zatiaľ čo okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť sa týkajú osoby, ktorá sa mala trestného činu dopustiť, okolnosti vylučujúce protiprávnosť sa týkajú skutku.

Pojem "trestná zodpovednosť" Trestný zákon nedefinuje. Pokiaľ zohľadníme podmienky trestnej zodpovednosti definované v ustanovení § 22 a § 23 TZ trestná zodpovednosť znamená možnosť uznať vinu a uložiť trest páchateľovi za spáchaný trestný čin. Absencia trestnej zodpovednosti v tomto ponímaní však nevylučuje, aby fyzickej osobe, ktorá sa činu inak trestného dopustila, bolo uložené ochranné opatrenie, predstavujúce druhú kategóriu sankcií predpokladaných TZ popri trestoch. Pri absencii trestnej zodpovednosti z dôvodu nepríčetnosti možno páchateľovi činu inak trestného uložiť z ochranných opatrení ochranné liečenie. Pokiaľ nastanú podmienky uvedené v § 73 ods. 1 TZ, alinea druhá, teda osoba, ktorá sa dopustí činu inak trestného, nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedná a súčasne jej pobyt na slobode je nebezpečný, súd je povinný takejto osobe uložiť ochranné liečenie.

Ustanovenie § 23 TZ určuje zákonné podmienky, pri splnení ktorých voči osobe, napriek tomu, že naplnila znaky skutkovej podstaty trestného činu, nemožno vyvodiť trestnú zodpovednosť z dôvodu nepríčetnosti.

Stav nepríčetnosti predpokladá v čase činu existujúcu duševnú poruchu, ktorá má za následok, že osoba napĺňajúca znaky skutkovej podstaty trestného činu, nie je schopná buď rozpoznať protiprávnosť svojho činu (absencia rozpoznávacej schopnosti) alebo ovládať svoje konanie (absencia ovládacej schopnosti). Absencia ktorejkoľvek z uvedených schopností (rozpoznávacej alebo ovládacej), ak je zapríčinená duševnou poruchou, má za následok existenciu stavu nepríčetnosti. Výnimky z ustanovenia § 23 TZ určuje ustanovenie § 363 TZ (pozri ďalší výklad).

Nepríčetnosť sa teda týka rozpoznávacej a ovládacej schopnosti. O absenciu rozpoznávacej schopnosti pôjde aj vtedy, ak páchateľ síce vnímal rozhodujúce skutočnosti ohľadom svojho činu, ale nebol schopný pochopiť ich spoločenské súvislosti, zmysel a dopad.

Pri chýbajúcej ovládacej schopnosti bol páchateľ v takom duševnom stave, že si síce uvedomoval protiprávnosť svojho činu, ale nebol spôsobilý v konkrétnom prípade svoje konanie svojimi duševnými schopnosťami regulovať.

Duševná porucha, bez toho, aby vyvolala nedostatok rozpoznávacej alebo ovládacej schopnosti, nemôže byť dôvodom nepríčetnosti.

Nepríčetnosť je okolnosťou vylučujúcou trestnú zodpovednosť, pokiaľ u páchateľa absentovala rozpoznávacia alebo ovládacia schopnosť ako dôsledok duševnej poruchy v čase činu, ktorý je predmetom trestného konania.

Páchateľ trpiaci duševnou poruchou môže byť schopný rozpoznať protiprávnosť niektorých trestných činov, zatiaľ čo pri zložitejších trestných činoch nedokáže pochopiť ich význam a dosah.

Predmetom dokazovania nemá byť príčetnosť páchateľa ako taká, ale len príčetnosť vo vzťahu k určitému činu. Nepríčetnosť ako osobitný účinok duševnej poruchy sa musí vždy vzťahovať na konkrétny čin, ktorý je predmetom trestného stíhania (k tomu porov. R 17/1979).

Okolnosť, že konajúca osoba v čase posudzovaného činu bola pozbavená alebo obmedzená v spôsobilosti na právne úkony podľa Občianskeho zákonníka, nemá automaticky za následok stav nepríčetnosti v čase posudzovaného trestného činu.

Kto sa požitím alebo aplikáciou návykovej látky, hoci aj z nedbanlivosti, privedie do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustí konania, ktoré má inak znaky trestného činu, spácha trestný čin opilstva podľa § 363 ods. 1 TZ. Pri trestnom čine opilstva podľa § 363 ods. 1 TZ sa trestná zodpovednosť páchateľa odvíja od skutočnosti, že sa zavinene priviedol do stavu nepríčetnosti vplyvom návykovej látky (§ 130 ods. 5 TZ). Právna kvalifikácia činu ako trestný čin opilstva podľa § 363 ods. 1 TZ predpokladá, že zákonom požadovaná forma zavinenia sa u páchateľa nevzťahuje na objektívne znaky skutkovej podstaty trestného činu, ktoré v stave nepríčetnosti naplnil.

Podľa § 363 ods. 2 TZ sa ustanovenia § 363 ods. 1 TZ, ako ani § 23 TZ nepoužijú, ak sa páchateľ priviedol do stavu nepríčetnosti v úmysle spáchať trestný čin.

Ustanovenie § 363 ods. 2 TZ okrem iného vylučuje, aby boli posúdené ako trestný čin opilstva prípady tzv. pitia alebo aplikácie inej návykovej látky na guráž, teda v úmysle zbaviť sa zábran spáchať trestný čin. V týchto prípadoch páchateľ nesie plnú trestnú zodpovednosť za trestný čin, ktorého znaky naplnil.

Ustanovenie § 363 ods. 2 TZumožňuje aj vyvodenie plnej trestnej zodpovednosti aj voči páchateľovi, ktorý sa bez požitia alebo aplikácie návykových látok privedie do stavu nepríčetnosti a koná tak v úmysle spáchať trestný čin. Napríklad muž trpiaci duševnou poruchou vďaka pravidelnej aplikácii liečiv udržuje svoj zdravotný stav na takej úrovni, že je schopný rozpoznať protiprávnosť svojho konania a ovládať svoje konanie. Predtým ako začal s liečbou a pravidelne užívať lieky, spáchal trestný čin, pri ktorom fyzicky napadol svoju manželku, za ktorý však neniesol trestnú zodpovednosť z dôvodu nepríčetnosti. Rozhodne sa prestať užívať lieky, pričom predpokladá, že keď nebude lieky užívať, dostane sa do stavu nepríčetnosti, v ktorom stratí morálne zábrany, ktoré mu aktuálne bránia, aby fyzicky zlikvidoval svoju manželku a verí, že takto manželku usmrtí. Chce si teda navodiť stav nepríčetnosti v úmysle spáchať trestný čin. Svoj zámer zrealizuje, prestane lieky užívať, v dôsledku čoho sa jeho duševná porucha zhorší do takej miery, že sa dostane do stavu nepríčetnosti, v ktorom spácha plánovaný trestný čin. Za jeho spáchanie bude plne trestne zodpovedný. Úmyselne si totiž navodil stav nepríčetnosti, aby v ňom spáchal trestný čin. Do tohto stavu sa pritom priviedol bez požitia alebo aplikácie návykovej látky.

Pod ustanovenie § 363 ods. 2 TZ možno zaradiť nasledovné prípady:

V oboch naposledy uvedených prípadoch sa skutok páchateľa posúdi v zmysle príslušnej skutkovej podstaty trestného činu, ktorej znaky napĺňa, teda nie ako trestný čin opilstva podľa 363 ods. 1 TZ alebo ako okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť v zmysle § 23 TZ.

Podľa § 23 TZ v spojení s § 363 ods. 1 a 2 TZ

Právna teória v spojení s rozoberanou problematikou hovorí o tzv. a .

Pod sa zaraďujú už uvedené prípady, keď sa páchateľ privedie do stavu nepríčetnosti požitím alebo aplikáciou návykovej látky v úmysle spáchať trestný čin.

patria prípady, keď sa páchateľ privedie do stavu nepríčetnosti z nedbanlivosti alebo úmyselne požitím alebo aplikáciou návykovej látky, avšak spáchanie trestného činu v stave nepríčetnosti je pokryté len nedbanlivostným zavinením páchateľa.

V. Solnař poukazuje na to, že v prípadoch spadajúcich pod a sa zastáva názor, že páchateľ je plne trestne zodpovedný, hoci zavinenie nesprevádzalo vykonanie trestného činu samotného.  Z úvah rovnakého autora vyplýva, že zodpovednosť za obe kategórie treba rozumieť ako primárnu a zodpovednosť za trestný čin opilstva ako subsidiárnu.

Podľa aktuálneho znenia § 363 ods. 2 TZje nepochybné, že v prípadoch, keď sa páchateľ privedie do stavu nepríčetnosti požitím alebo aplikáciou návykovej látky v úmysle spáchať trestný , nesie plnú trestnú zodpovednosť za zamýšľaný trestný čin, ktorého znaky v stave nepríčetnosti naplnil.

V prípadoch spadajúcich pod možno uvažovať o naplnení znakov nedbanlivostného trestného činu zo strany páchateľa.

Podľa § 201a ods. 1 predchádzajúceho Trestného zákona č. 140/1961 Sb. v znení zákona č. 290/1993 Sb. platného a účinného v Českej republike od 1. januára 1994 trestného činu opilstva sa dopustil ten, kto sa požitím alebo aplikáciou návykovej látky alebo inak priviedol, hoci aj z nedbalosti, do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustil konania, ktoré má inak znaky trestného činu. Podľa § 201a ods. 2 uvedeného zákona Ustanovenie § 201a ods. 2 uvedeného zákona obsahovalo