Nutná delegácia a zákonný sudca (ZSP 22/2019)

Okresný súd B. III (ďalej len "súd prvej inštancie") uznesením z 25. februára 2015 č. k. 11 C 116/2004-934 nepriznal žalobcovi oslobodenie od súdneho poplatku za dovolanie z 30. apríla 2014, podané na súd prvej inštancie 5. mája 2014, vo výške 20 048 eur.

V odôvodnení uviedol, že žalobca podaním z 28. októbra 2014 požiadal súd o oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podané dovolanie, na ktoré bol súdom prvej inštancie vyzvaný 7. októbra 2014 podľa položky 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov - prílohy zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "zákon č. 71/1992 Zb."), pretože neposkytol súdu potrebnú súčinnosť a žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal svoje majetkové pomery ­odôvodňujúce ­priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, v dôsledku čoho nemal dostatočné podklady pre kladné rozhodnutie o žiadosti žalobcu.

Krajský súd v B. (ďalej len "odvolací súd") na odvolanie žalobcu uznesením z 19. apríla 2016 sp. zn. 5 Co 248/2015 v spojení s opravným uznesením z 26. augusta 2016 sp. zn. 5 Co 248/2015 napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj "OSP").

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a dodal, že žalobca nepredložil súdu prvej inštancie dôkazy na preukázanie svojich skutočných pomerov, z čoho vyplýva, že nedostatočným spôsobom preukázal svoje majetkové pomery (nepredložil originál úplne vyplneného tlačiva, ani ďalšie doklady požadované súdom prvej inštancie). Konštatoval, že nezistil žiadne dôvody na zmenu napadnutého rozhodnutia, teda na priznanie oslobodenia od súdneho poplatku žalobcovi.

Žalobca podal proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie z dôvodov uvedených v § 237 písm. g) OSP [správne § 237 ods. 1 písm. g) OSP - pozn. dovolacieho súdu]. Namietal, že v prerokovávanej veci rozhodovali sudcovia, ktorí boli vylúčení z prerokovávanej veci.

V súvislosti s uvedeným tvrdením žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR (ďalej len "Najvyšší súd") z 27. augusta 2009 sp.