Presun dôkazného bremena v antidiskriminačných sporoch (ZSP 23/2024)

Žalobca (právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana pred diskrimináciou) podal žalobu v zmysle ustanovení zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon) v znení neskor-ších predpisov – (ďalej len „ADZ"). Podľa názoru žalobcu sa žalovaní (Regionálny úrad školskej správy a Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR – ďalej aj len „žalovaní") prijatím rozhodnutí zo 4. decembra 2014 a 27. mája 2016 o vytvorení spoločného školského obvodu v dvoch obciach dopustili konania vedúceho k segregácii rómskych detí. Rasová segregácia, ku ktorej tým došlo, má nevyhnutne za následok poskytovanie výchovy a vzdelávania za objektívne nižších kvalitatívnych podmienok, vplývajúcich na nedostatočný všestranný rozvoj osobnosti rómskych žiakov, ako aj na ich nedostatočnú socializáciu a integráciu do spoločnosti. Žalovaní neprijali žiadne účinné opatrenia na odstránenie tohto stavu a pripustili, aby sa rómske deti naďalej vzdelávali na základnej škole v etnicky homogénnych triedach. Okolité základné školy boli síce oslovené s cieľom zistiť ich kapacitné možnosti, žalovaní ale nepostupovali s dôkladnou starostlivosťou a uspokojili sa len s písomnými odpoveďami bez hlbšieho zisťovania reálneho stavu.

Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcom namietané rozhodnutia žalovaných nemožno považovať za priečiace sa zásade rovnakého zaobchádzania, lebo sa netýkali iba detí s trvalým pobytom v časti obce obývanej rómskou komunitou, ale všetkých detí bez rozdielu. Sama skutočnosť, že na škole existujú triedy s prevahou rómskych žiakov nenapĺňa znaky diskriminácie. O diskrimináciu by išlo vtedy, ak by sa preukázalo, že rómski žiaci sú vzdelávaní v oddelených triedach z dôvodu ich príslušnosti k rómskemu etniku. V súvislosti s posúdením dôkazného bremena v zmysle § 11 ods. 2 ADZ súd prvej inštancie zdôraznil, že dôkazné bremeno v antidiskriminačných nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť existenciu priamej alebo nepriamej diskriminácie. Má procesnú povinnosť tvrdiť a predložiť také dôkazy, z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, zároveň ale musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je (bola) napríklad rasová či etnická odlišnosť. Až následne sa dôkazné bremeno presúva na žalovanú stranu, na ktorej potom je, aby preukázala, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušila. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že namietanými rozhodnutiami žalovaní znevýhodňovali rómskych žiakov v porovnaní s nerómskymi žiakmi.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu absentuje v danom prípade príčinná súvislosť medzi namietanými rozhodnutiami žalovaných a tvrdeniami žalobcu o ich diskriminačnej povahe. K námietke týkajúcej sa prenesenia dôkazného bremena odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil všetky dôkazy smerujúce k objektívnemu zisteniu, či rozhodnutiami žalovaných došlo alebo nedošlo k diskriminácii rómskych žiakov. Dostatočnú pozornosť venoval dôkazom, ktoré žalobca navrhol, ako aj dôkazom, ktoré potreboval sám vykonať, majúc na zreteli otázku presunu dôkazného bremena s ohľadom na charakter tohto sporu. S poukázaním na právny názor Ústavného súdu SR (ďalej len „ústavný súd") vyjadrený v uznesení pod sp. zn. IV. ÚS 16/2009 odvolací súd konštatoval absenciu diskriminačného konania žalovaných. Ich rozhodnutia o určení spoločného školského obvodu sa netýkali organizácie vyučovania na škole a ak organizácia konkrétneho vyučovania na škole mala za následok diskrimináciu rómskych detí, žalovaní za ňu nemôžu zodpovedať. Odvolací súd nespochybnil, že vzdelávanie rómskych detí v etnicky segre