Prvky policajného štátu v právnom poriadku SR

"Pojem totalitárny štát sa často používa v súvislosti s najnovším úsekom dejín. Spravidla je spätý s 20. storočím - so stalinistickým Ruskom a s hitlerovským Nemeckom. Črty tohto typu štátu by sa však dali nájsť aj v oveľa skorších obdobiach. Vo všeobecnosti sa spravidla uvažuje o dvoch podtypoch totalitárneho štátu: o policajnom štáte spätom s 18. a 19. storočím a o modernom totalitárnom štáte."¹⁾

Formy totalitárneho štátu v takomto ponímaní zrastajú s historickými obdobiami, ktoré patria minulosti. , aj totalitárny štát patrí minulosti. Právni teoretici, ale aj politológovia, sociológovia či filozofi maľujú zjednodušený, optimistický ružový výhľad do budúcnosti. Ide o mimoriadne nebezpečnú tézu, ktorá otvára potenciál príležitosti pre bližšiu aj vzdialenejšiu budúcnosť. Totalitárny štát vo všetkých známych podobách predstavuje formu vlády. Tá má charakteristické črty založené na podľahnutí túžbe po moci na strane osôb, ktoré sa usilujú o získanie verejnej moci a po jej nadobudnutí ju bezostyšne zneužívajú čoraz násilnejšími metódami vládnutia.

Tyranská či totalitná forma vlády môže mať rôzne podoby, ku ktorým sa v 20. storočí zaradil fašistický, resp. nacistický štát aj socialistický štát. Oba tieto typy štátu vo svojej činnosti využívali aj ozbrojené zložky, čím sa približovali a prelínali s policajným štátom.

Policajný štát nemožno vnímať zjednodušene ako štát zvole ozbrojených zložiek štátu a brutálneho násilia, v ktorom existuje ozbrojená organizácia jednej politickej strany, ako to bolo v Nemecku v čase nacizmu (oddiely SA) alebo v Československu v ére socializmu ("ozbrojená päsť robotníckej triedy" - Ľudové milície). Taká forma výkonu štátnej moci je iba extrémnou podobou policajného štátu. Možno ju označiť za nezlučiteľný protiklad k demokratickému štátu založenom na kontrole vládnutia "zdola", obyvateľstvom štátu, ktoré v pravidelne sa opakujúcich voľbách znovu ustanovujú zastupiteľský zbor vybavený právomocou prijímať zákony.

Policajný štát môže existovať aj v umiernenejšej podobe, kde je deľba moci menej narušená v prospech ozbrojených zložiek štátu.

V zásade žiaden moderný štát nevie odolať pokušeniu použiť či používať metódy policajného štátu. Tomu sa spoločnosť nevie vyhnúť, tomu spoločnosť nevládze zabrániť. Používanie metód policajného štátu má medze, za ktorými demokratický štát prestáva byť demokratickým štátom a mení sa na policajný štát.

K policajnému štátu možno priradiť vojenskú diktatúru či štátny terorizmus. Medzi všetkými tromi pojmami možno viesť čiaru podľa intuitívneho rozlíšenia. Vojenskou diktatúrou možno pomenovať formu vlády za policajným štátom, teda prekonávajúcou zlo policajného štátu vyššou mierou násilia a brutality. Možno však tiež tvrdiť, že tak vojenská diktatúra, ako aj štátny terorizmus predstavujú metódy vládnutia v policajnom štáte.

Nemá význam rozlišovať typy štátu podľa mocenských zložiek, ktoré štát ovládajú. Vojenskú diktatúru možno uviesť na spoločný menovateľ s vládou spravodajských a tajných služieb aj s vládou polície. Vo všetkých týchto prípadoch možno hovoriť o policajnom štáte.

Pre policajný štát charakteristické je vyčlenenie mocenských zložiek z medzí právneho poriadku. V policajnom štáte činnosť mocenských zložiek štátu buď nie je vôbec právne upravená, alebo je iba veľmi nedostatočne právne upravená. Ďalším znakom policajného štátu je, že mocenské zložky neoprávnene, bez zmocnenia ústavou či aspoň zákonom vydávajú vlastné zdanlivo všeobecne záväzné právne predpisy, ktorých dodržiavanie vynucujú kvázi právnymi prostriedkami.

Metódy policajného štátu sa spájajú s tajným sledovaním, ktorému doba "svedčí". Technologický pokrok prináša stále novšie a nenápadnejšie prostriedky, ktorými možno sledovať v takmer dokonalom utajení každú fyzickú osobu, či už je pre verejný záujem ľahostajná, alebo či je osobou na čele štátu, a preto v strede verejného záujmu. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej "ESĽP") pre všetky prostriedky tajného sledovania (telefonické odpočúvanie, priestorové odpočúvanie, a pod.) aplikuje rovnaké princípy bez rozlíšenia medzi jednotlivými druhmi operatívno-pátracích prostriedkov.²⁾

Európsky súd pre ľudské práva spojil prvky policajného štátu s odpočúvaním založeným na nedostatočnej právnej úprave tejto činnosti a s nedostatočnou ochranou ľudského práva na súkromie. ESĽP na základe tejto koncepcie rozhodol aj o porušení práva na súkromie Slovenskou republikou.³⁾

Európsky súd pre ľudské práva o použití informačno-technických prostriedkov dohľadu štátnymi orgánmi spôsobom znamenajúcim obmedzenie práva na súkromie uviedol, že prostriedky tajného dohľadu nad občanmi, ktoré sú typické pre policajný štát, sú tolerovateľné podľa Dohovoru len potiaľ, pokiaľ sú striktne nevyhnutné pre ochranu demokratických inštitúcií.⁴⁾

Túto výnimku podľa ESĽP opodstatňujú dve okolnosti: prvou je technický pokrok zaznamenaný vo vývoji špionážnych prostriedkov a následne aj v prostriedkoch kontrašpionážneho dohľadu; druhou okolnosťou je rozmach terorizmu v Európe. V dôsledku týchto okolností sa demokratické zriadenia ocitajú v ohrození. Aby im štát mohol vzdorovať a účinne predchádzať, musí mať možnosť podrobiť tajnému dohľadu podozrivé živly pôsobiace v sfére jeho jurisdikcie. Vzhľadom na to ESĽP uznal, že existencia právnej úpravy, ktorou sa vytvára možnosť uplatnenia tajného dohľadu nad poštovými zásielkami a telekomunikáciami za výnimočných podmienok je nevyhnutná v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti a/alebo na predchádzanie nepokojom a zločinnosti.⁵⁾

Na druhej strane, vzhľadom na to, že existencia takého zákona vytvára príležitosť pre podkopanie, či dokonca zničenie demokracie pod zámienkou jej ochrany, zmluvné strany Dohovoru v mene boja proti špionáži a terorizmu nesmú zaviesť akékoľvek opatrenie, ktoré pokladajú za prijateľné. V súlade s Dohovorom je len taký systém dohľadu, v ktorom existujú primerané a účinné záruky proti zneužitiu. Kritériá ich hodnotenia majú iba relatívny charakter závisiaci od okolností prípadu:

- podstata, rozsah a trvanie prostriedkov tajného dohľadu,

- právny základ pre vydanie povolenia na ich uplatnenie,

- typ štátneho orgánu s právomocou dovoliť použitie a kontrolovať využívanie takých prostriedkov,

- forma opravných prostriedkov poskytnutých na preskúmanie rozhodnutia, ktorým sa dovoľuje tajný dohľad.⁶⁾

Európsky súd pre ľudské práva pri uplatnení týchto kritérií výslovne uviedol, že odpočúvanie a iné formy sledovania telefonických rozhovorov predstavujú závažný zásah do súkromného života a korešpondencie a preto sa musia zakladať na právnej úprave, ktorá je zvlášť presná.⁷⁾ Podľa ESĽP: "V kontexte tajných sledovacích opatrení alebo monitorovania komunikácie orgánmi verejnej moci musí vnútroštátne právo poskytovať jednotlivcovi určitú ochranu pred svojvoľnými zásahmi do jeho práv priznaných článkom 8, a to s prihliadnutím na nedostatok verejnej kontroly a na riziko zneužitia moci. Preto vnútroštátne právo musí byť dostatočne jednoznačné vo svojich ustanoveniach, aby osobám poskytlo primeraný návod ohľadne okolností a podmienok, za ktorých sa úrady môžu uchýliť k tajným opatreniam."⁸⁾

Z dôvodu nedostatkov právnej úpravy ESĽP rozhodol o porušení čl. 8 Švajčiarskom, a to preto, lebo právna úprava, ktorá bola predmetom jeho konania, umožnila úradníkovi výkonnej moci, aby bez dohľadu nezávislého sudcu robil tajné opatrenia.⁹⁾ Nekvalita právnej úpravy sa stala príčinou rozhodnutia o porušení Dohovoru Francúzskom, lebo právna úprava tohto štátu "primerane jasne neurčila rozsah a spôsob uplatňovania takýc