Výpoveď daná zamestnancovi a povinnosť zamestnávateľa konať v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania

Okresný súd (ďalej "súd prvej inštancie") rozsudkom z 29. septembra 2016 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhrady mzdy.

Vychádzal z toho, že žalobkyňa bola od 1. mája 2005 zamestnaná u žalovanej v pracovnom pomere uzavretom na dobu neurčitú. Dňa 5. decembra 2011 jej bola doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej aj "ZP"). Výpovedi predchádzalo rozhodnutie rektora žalovanej zo 14. júla 2011 o organizačných zmenách, zrušenie organizačno-právneho referátu ako aj pracovného miesta žalobkyne (vedúcej tohto referátu). Trojmesačná výpovedná doba plynula žalobkyni od 1. januára 2012 do 31. marca 2012. Listom z 22. marca 2012 žalobkyňa oznámila žalovanej, že výpoveď z pracovného pomeru považuje za neplatnú z dôvodu nesplnenie jej hmotnoprávnych podmienok; žalovaná jej na to oznámila, že trvá na skončení pracovného pomeru.

Súd prvej inštancie mal výsledkami vykonaného dokazovania preukázané splnenie všetkých zákonom stanovených predpokladov platnej výpovede. Na základe prehľadu voľných pracovných miest žalovanej mal preukázanú podmienku ustanovenú v § 63 ods. 2 písm. a) ZP, lebo 5. decembra 2011 žalovaná nedisponovala žiadnymi voľnými pracovnými miestami, ktoré by jej mohla ponúknuť. Podľa názoru súdu prvej inštancie je neopodstatnená argumentácia žalobkyne, podľa ktorej je výpoveď neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Poukázal na to, že rozhodnutím rektora bolo zrušených viac pracovných miest, nie len oddelenie, na ktorom pracovala žalobkyňa, preto o účelovosti výpovede a rozhodnutia rektora v neprospech žalobkyne nemožno hovoriť. V čase obsadzovania voľných pracovných miest ešte nebola žalobkyni doručená výpoveď, a tak žalovaná ani nemala voči žalobkyni ponukovú povinnosť. Konanie žalovanej sa preto nepriečilo dobrými mravmi. K tvrdeniu žalobkyne, že žalovaná postupovala voči nej diskriminačne, lebo jej neponúkla voľné pracovné miesto počas jej práceneschopnosti, súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná v tom čase nemala voči nej ponukovú povinnosť, preto ani nemohlo dôjsť k jej diskriminácii.

Žalobkyňa podala proti uvedenému rozsudku odvolanie.

Krajský súd (ďalej len "odvolací súd") rozsudkom z 22. mája 2018 odvolaním napadnutý rozsudok vo výroku vo veci samej potvrdil ako vecne správny podľa § 387 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP").

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu bolo v danom prípade preukázané splnenie základných hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede; súd prvej inštancie dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, odôvodnenie jeho rozsudku má všetky náležitosti. Odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú odvolaciu námietku žalobkyne týkajúcu sa (ne)splnenia ponukovej povinnosti žalovanou. Poukázal na to, že z hľadiska ponukovej povinnosti zamestnávateľa je významné iba to, či zamestnávateľ mal voľné pracovné miesta v čase, keď dal zamestnancovi výpoveď. Žalobkyňa bola od 3. októbra 2011 do 4. decembra 2011 práceneschopná, preto výpoveď jej bolo možné dať až po ukončení jej práceneschopnosti [§ 64 ods. 1 písm. a) ZP]. Keďže výpoveď bola doručená žalobkyni 15. decembra 2011, k tomu dňu bolo potrebné skúmať, či žalovaná mala voľné miesto, ktoré by mohla (mala) ponúknuť žalobkyni. Bolo by nespravodlivé vyžadovať od žalovanej, aby ponukovú povinnosť plnila v čase, keď žalobkyňa dlhodobo nebola zdravotne spôsobilá na výkon práce. Nemožno preto pripísať na ťarchu žalovanej, ak by aj voľné miesta, ktoré mala k dispozícii, obsadila inými zamestnancami, ktorým bola výpoveď doručená skôr ako žalobkyni. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nebolo v spore preukázané konanie žalovanie priečiace sa dobrým mravom alebo porušujúce zásadu rovnakého zaobchádzania.

Žalobkyňa (ďalej aj len "dovolateľka") podala proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie.

Podľa jej názoru je ňou podané dovolanie prípustné v zmysle § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

Procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP vyvodzovala z prieťahov, ku ktorým došlo v danom konaní. Odvolaciemu súdu vytkla, že na prerokovanie odvolania nenariadil pojednávanie (§ 385 ods. 1 CSP) na doplnenie dokazovania, zameraného na preukázanie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania ako aj toho, že organizačná zmena bola žalovanou iba predstieraná (fingovaná) a žalobkyňa sa v skutočnosti nestala nadbytočnou. V konaní nebola rešpektovaná zásada rovnosti strán ani jej pozícia slabšej strany. Odvolací súd jej tiež uprel právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

V súvislosti s argumentáciou, že jej dovolanie je prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolateľka uviedla, že počas celého konania spochybňovala existenciu príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou, ktorú uskutočnila žalovaná, a nadbytočnosťou žalobkyne. Podľa jej presvedčenia je nesprávny a od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu sa odkláňajúci právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa treba posudzovať výlučne len podľa stavu v čase dania výpovede. Postup žalovanej, ktorá výpoveď vyhotovila 29. septembra 2011, s jej doručením však vyčkávala a doručila ju až 5. decembra 2011 v situácii pre žalovanú priaznivejšej (kedy už boli postupne obsadené pracovné pozície, predtým vhodné pre žalobkyňu), označila za špekulatívny. Pokiaľ jej žalovaná v čase pretrvávajúcej práceneschopnosti neponúkla pre ňu vhodné pracovné pozície, konala v rozp