Zákaz reformatio in peius v konaní o stažnosti voči uzneseniu o trovách trestného konania

Náhrada trov konania (nie len trestného) je esenciálnym odrazom prehratého sporu. Kým hmotnoprávnym následkom spáchaného trestného činu je sankcia v podobe trestu alebo ochranného opatrenia, procesnoprávnym následkom je povinnosť odsúdeného nahradiť trovy trestného konania. V trestnom práve nadobúda náhrada trov trestného konania osobitný význam, keďže je dôležitým prvkom v procese nápravy odsúdeného a preberania zodpovednosti za spáchanú trestnú činnosť. V istom zmysle má tento procesnoprávny následok preventívny účinok čo do predchádzania trestnej činnosti. Je totižto spôsobilý odradiť odsúdeného od eventuálnej recidívy v trestnoprávnom zmysle. Ekonomický dopad v podobe povinnosti nahradiť štátu trovy obhajoby v zmysle § 555 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "TP"), ktoré sa nie zriedka pohybujú rádovo v tisícoch eur, na odsúdeného pôsobí často krát intenzívnejšie, než výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody. Aktuálna majetková indispozícia je potom zvyčajne tou skutočnosťou, ktorou odsúdení odôvodňujú sťažnosť voči uzneseniu, ktorým boli zaviazaní na náhradu trov obhajoby. Vznik niekoľkotisícového dlhu voči štátu preto môže mať výrazný vplyv na správanie sa odsúdeného v otázke obnovenia protispoločenskej činnosti, teda opätovného spáchania trestného činu .

Skôr, než je odsúdený právoplatne zaviazaný štátu nahradiť trovy, ktoré vyplatil ustanovenému obhajcovi, musí v zmysle § 553 ods. 2 a 3 TP prebehnúť proces rozhodovania o nároku ustanoveného obhajcu na odmenu a náhradu v zmysle advokátskej tarify. Celý proces rozhodovania o trovách obhajoby je tak rozdelený do dvoch fáz, kde v prvej fáze súd rozhodne o nároku obhajcu, ktorý si podaním vyčíslil trovy obhajoby. Po vyplatení tejto odmeny z rozpočtových prostriedkov súdu sa následne v druhej fáze rozhodne podľa § 558 ods. 1 TP o povinnosti odsúdeného nahradiť štátu odmenu, ktorú obhajcovi vyplatil v rámci prvej fázy, ak odsúdený nemá nárok na bezplatnú obhajobu, resp. obhajobu za zníženú odmenu. V oboch fázach súd rozhoduje uznesením, voči ktorým je sťažnosť prípustná, navyše so suspenzívnym účinkom. Predmetný článok bude svoju pozornosť orientovať výlučne na prvú fázu, kde je oproti druhej fáze rozšírený okruh subjektov oprávnených napadnúť predmetné rozhodnutie, a to o obhajcu. V rámci druhej fázy, kedy súd rozhoduje o náhrade už vyplatenej odmeny, nemôže totižto ustanovený obhajca podať sťažnosť. Kým v prvej fáze tak učiniť mohol, keďže uznesenie sa ho bezprostredne dotýka, a navyše aj dal návrh na jeho vydanie, v druhej fáze už uznesenie o povinnosti odsúdeného nahradiť štátu vyplatenú odmenu nemá na obhajcu ako subjekt bezprostredný vplyv. Preto obhajca nie je oprávnenou osobou na podanie sťažnosti proti uzneseniu vydanému v druhej fáze, a práve sťažnosť obhajcu, ktorú podal v rámci prvej fázy, a konanie o nej bude predmetom tohto článku.

Ako už bolo naznačené, článok sa zaoberá judikatórnou praxou Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ÚS SR") v otázke procesnej zásady zákazu reformatio in peiusv konaní o sťažnosti obhajcu voči uzneseniu o trovách obhajoby. Predkladaný článok preto v naznačenom kontexte obhajuje tézu, že .

Azda prvým (a hneď aj "zbierkovým") rozhodnutím, v ktorom sa ÚS SR zaoberal problematike trov obhajoby v trestnom konaní, a to v kontexte zásady zákazu reformatio in peius, bolo uznesenie ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 150/09. Skutkovo ide o rutinnú vec, kedy si ustanovený obhajca po právoplatnom odsúdení svojich klientov vyčíslil trovy obhajoby na sumu 139 266 Sk. Vyšší súdny úradník v rámci prvej fázy rozhodovania uznesením priznal obhajcovi odmenu a náhrady vo výške 76 878 Sk. Obhajca následne podal voči uzneseniu sťažnosť, o ktorej samosudca rozhodol tak, že napadnuté uznesenie zrušil a sám rozhodol tak, že obhajcovi priznal odmenu a náhrady vo výške 71 032 Sk. Obhajca sa potom obrátil na ÚS SR, kde v ústavnej sťažnosti, okrem iného, tvrdil, že samosudca zjavne porušil zákon v ustanovení § 195 ods. 1 TP, keď mu na podklade iba jeho sťažnosti priznal trovy v ešte nižšej sume, než aké mu boli priznané v napadnutom uznesení, čím zmenil rozhodnutie k horšiemu, v jeho neprospech, a teda bola porušená zásada zákazu reformatio in peius.