Zánik práva k ochrannej známke

Krajský súd v B. B., ako súd prvého stupňa, rozsudkom z 30. marca 2006, č. k. 40 Cbs 140/2003-188 určil, že dohoda o prevode práv a povinností z 27. júna 1991, uzavretá medzi M. V. P., š. p. P. a V. N., š. p. N., je neplatná. Súčasne určil, že slovná ochranná známka V. registrovaná pod č. 162122 zanikla. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1. OSP tak, že odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 51 000 Sk na účet advokáta JUDr. J. G., P. X., B. X. do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Rozhodol tak v nadväznosti na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15.novembra 2005, č. k. 1 Obo 249/2004-146, ktorým bol skorší rozsudok súdu prvého stupňa z 24. marca 2004, č. k. 40 Cbs 140/2003-112 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa bola skutočnosť, že prvostupňový súd dostatočne neskúmal naliehavosť právneho záujmu na podanie žaloby, v dôsledku čoho bol rozsudok nepreskúmateľný. Odvolací súd konštatoval, že prvostupňový súd neuviedol žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení neplatnosti dohody o prevode práv a povinností z 27. júna 1991 a na určení, že ochranná známka V. registrovaná pre V. Z., š. p. N. zanikla. Uložil preto prvostupňovému súdu vyriešiť danosť naliehavého právneho záujmu v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj " OSP") s tým, že navrhovateľ musí preukázať, v čom vidí to, že bez určenia, či medzi účastníkmi právny vzťah je alebo nie je, je jeho právne postavenie neisté a aké jeho právo je bez tohto určenia ohrozené.

Prvostupňový súd po doplnení dokazovania v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu k otázke preukázania naliehavého právneho záujmu zo strany žalobcu na určení, že dohoda o prevode práv a povinností uzavretá 27. júna 1991 medzi právnymi predchodcami žalobcu a žalovaného je neplatná a že ochranná známka V. registrovaná pod č. 162122 v registri Úradu priemyselného vlastníctva SR (ďalej len " ÚPV SR") zanikla, zistil, že naliehavý právny záujem zo strany žalobcu bol daný. Právne svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil § 14 ods. 1 a 2, § 17 ods. 2, § 15 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku platného k 31. marcu 1991, ďalej § 28 ods. 2 písm. c), § 45 ods. 2 zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach platného k 31. decembru 1997 a § 16 ods. 1, 2, 5, § 22 zákona č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach platného k 30. máju 1991. Súčasne poukázal na § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej aj " OZ"). Po procesnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 80 písm. c) OSP. Poukázal konkrétne na to, že žalobca na základe zmluvy o predaji podniku uzavretej medzi Fondom národného majetku SR (ďalej len "FNM SR") a ním vstúpil do všetkých práv jeho právneho predchodcu V. Z., š. p. N., a teda aj do práv na používanie nezapísaného označenia V., ktoré jeho právny predchodca preukázateľne používal minimálne od svojho vzniku ako štátneho podniku, t.j. od roku 1988 do 29. apríla 1997. Na podklade týchto skutočností je žalobca aktívne legitimovaný vystupovať v predmetnom súdnom spore.

Predajom podniku právneho predchodcu žalobcu prešlo na žalobcu právo na faktické vyrábanie výrobku - nealkoholického nápoja na tom istom technologickom zariadení a na základe tej istej receptúry, ako to robil jeho právny predchodca. Súd vyzdvihol skutočnosť, že používanie označenia V. sa viaže nie na výrobcu, ale na výrobok, a to práve preto, aby ním jeden výrobca odlíšil svoj výrobok od výrobku iného výrobcu. S odkazom na uvedené prešlo právo označovať výrobky žalobcu označením V. na žalobcu podľa § 476 a § 479 Obchodného zákonníka (ďalej aj "OBZ") automaticky. Pre označenia, ktoré nie sú chránené zápisom do registra ÚPV SR, avšak sa stali pre ich držiteľa a používateľa príznačné, neplatí § 16 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení platnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy o predaji podniku medzi FNM SR a žalobcom, keďže sa pre nezapísané označenia nevyžaduje na ich prevod písomný úkon. Tieto prechádzajú v rámci celého majetku na nadobúdateľa priamo na základe zákona v zmysle § 476 OBZ a nasl.

Prvostupňový súd zdôraznil, že aj keď je rozlišovacia funkcia typická najmä pre ochrannú známku, ktorá je označením registrovaným, rovnakú funkciu aj účel spĺňa aj nezapísané označenie, ktoré má v niektorých prípadoch - najmä pri preukazovaní časovej priority - silnejšie postavenie ako ochranná známka, aj keď táto je riadne registrovaná. K splneniu podmienky preukázania naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení tak neplatnosti dohody z 27. júna 1991, ako aj zániku ochrannej známky V. súd uviedol, že v prípade kladných určovacích výrokov, ktoré by odstránili stav neistoty v právnom postavení žalobcu ako držiteľa a používateľa nezapísaného označenia V. na jeho nealkoholických výrobkoch, by tento naďalej mohol používať označenie V., čo oproti doterajšiemu stavu, kedy musí rešpektovať zákaz vyplývajúci z rozhodnutia Krajského súdu v N. z 23. augusta 2001, č. k. 18 Cb 75/00-128 (spočívajúci v zákaze používať označenie zhodné alebo zameniteľné so slovnou ochrannou známkou "V." pre nealkoholické nápoje alebo v spojení s nealkoholickými nápojmi v rámci obchodného styku alebo v reklame ponúkať, uvádzať na trh alebo skladovať takto označené nealkoholické nápoje alebo ich obaly) je podstatnou zmenou v jeho právnom a aj faktickom postavení. Vo vzťahu k žalovanému súd uviedol, že k zápisu jeho troch ochranných známok do registra došlo v čase, keď platil zákon č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach, ktorý v § 28 počíta aj s obmedzením práv majiteľa ochranných známok aj napriek tomu, že ich riadne nadobudol.

Prvostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí venoval aj vyhodnoteniu skutočnosti, či medzi právnym predchodcom žalovaného - M... P. š. p. P. a žalovaným došlo k platnému prevodu ochrannej známky V. Vychádzal pritom zo zistenia, že po zrušení štátneho P. V. Z., š. p. B. bol ako výlučný majiteľ práv k ochrannej známke V. zapísaný právny predchodca žalovaného - M... P. š. p. P., a to na základe dohody z 27. júna 1991, neukončeného delimitačného protokolu a zakladacej listiny, ktoré však na platný prevod ochrannej známky nemohli stačiť. Výsledky delimitačného konania, vrátane správy likvidátora nasvedčujú tomu, že o prevode práva k ochrannej známke V. nebolo zakladateľom právoplatne rozhodnuté. Potvrdzuje to aj list Ministerstva pôdohospodárstva SR zo 17. novembra 2000, z ktorého je zrejmé, že právo označovať nealkoholický nápoj názvom V. medzi právnych nástupcov rozdelené nebolo a prechod tohto práva je v delimitačnom protokole označený ako neukončený. Žiadna zmluva o prevode ochrannej známky V. zo zaniknutého štátneho podniku na ktoréhokoľvek z právnych nástupcov vyhotovená nebola. K zápisu žalovaného ako majiteľa ochrannej známky V. došlo 22. augusta 1991 so spätnými účinkami od 1. apríla 1991.

Na margo dohody z 27. júna 1991 súd prvého stupňa vo svojom rozsudku skonštatoval, že táto nespĺňa náležitosti dohody o prevode práv k ochrannej známke tak, ako to ustanovuje § 16 zákona č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach. Táto dohoda bola uzavretá medzi subjektmi, z ktorých ani jeden nebol v tom čase majiteľom ochrannej známky, a teda nemohol byť ani prevodcom práv k nej. V čase jej uzatvárania už prevodca V. P. š. p. B., ktorý bol stále zapísaný v registri ochranných známok ako majiteľ, už právne neexistoval. K 1. aprílu 1991 zakladateľ podniku rozhodol o prechode všetkých práv a povinností z jeho bývalých závodov na novovzniknuté štátne podniky a k 10. máju 1991 bol podnik z podnikového registra vymazaný. V dohode tak chýba prevodca - majiteľ ochrannej známky V., ktorý ako jediný mal právo prevádzať akékoľvek svoje práva na iné subjekty. Podľa zistenia súdu ani jeden z účastníkov dohody nebol splnomocnený konať v mene pôvodného majiteľa, takže obidve zmluvné strany mohli byť len v pozícii nadobúdateľov práv k ochrannej známke V. Ani jeden z nich nebol oprávnený