Zásada prezumpcie neviny vo väzobných veciach, Základné právo na zákonného sudcu v prípravnom konaní (ZSP 6/2022)

38. Podstatu námietok sťažovateľa v rozsahu, v akom boli ústavné sťažnosti sťažovateľa prijaté na ďalšie konanie, tvorí námietka porušenia princípu prezumpcie neviny v odôvodnení jedného z napadnutých uznesení najvyššieho súdu a porušenie základného práva na zákonného sudcu v prípravnom konaní v spojení s právom na náležité odôvodnenie napadnutých uznesení najvyššieho súdu pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa.

IV.1.

K namietanému porušeniu zásady prezumpcie neviny uznesením najvyššieho súdu č. k. 4Tost/14/2021 z 23. marca 2021 (čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru, čl. 48 ods. 1 Charty)

39. Zásada prezumpcie neviny predstavuje jednu z vedúcich zásad, na ktorých je založené trestné konanie (§ 2 ods. 4 TP). Vychádza zo všeobecného princípu „praesumptio boni viri“, podľa ktorého sa občan zásadne považuje za dobrého a spravodlivého až do okamihu, keď sa preukáže opak. Význam tejto zásady v trestnom procese potvrdzuje aj jej ukotvenie v ústave a v medzinárodných ľudskoprávnych dokumentoch. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorého judikatúru ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne zohľadňuje, zvykne rozumieť obsah uvedenej zásady v dvoch rovinách. V prvom prípade ide o uplatňovanie zásady in dubio pro reo, predstavujúcej podľa ESĽP špecifický výraz zásady prezumpcie neviny, ktoré uplatňovanie si vyžaduje, aby sudcovia rozhodujúci vec obvineného nevychádzali z vopred prijatého presvedčenia, že obvinený spáchal trestný čin, ktorý je mu kladený za vinu, pričom uplatňovanie prezumpcie neviny v uvedenej rovine presahuje do práva na nestranný súd. Druhú rovinu napĺňania zásady prezumpcie neviny judikatúra ESĽP prezentuje v požiadavke, aby sa orgány verejnej moci, či už orgány činné v trestnom konaní a súdy alebo aj iní verejní činitelia, zdržali nevhodných vyjadrení smerovaných k osobe obvineného, ktoré odrážajú názor o vine obvineného ešte predtým, než bola jeho vina preukázaná zákonným spôsobom – právoplatným odsudzujúcim rozsudkom (II. ÚS 168/2020).

40. Najvyšší súd napadnutým uznesením č. k. 4Tost/14/2021 z 23. marca 2021 rozhodol o sťažnostiach prokurátora a obvinených (vrátane sťažovateľa) proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu č. k. 3Tp/3/2020 z 15. marca 2021 o predĺžení lehoty väzby. Vo vzťahu k osobe sťažovateľa najvyšší súd zrušil výrok o predĺžení lehoty väzby do 1. júla 2021 a nahradil ho výrokom, ktorým predĺžil lehotu väzby sťažovateľa do 1. septembra 2021.

41. V súvislosti s namietaným porušením zásady prezumpcie neviny sťažovateľ argumentoval dvoma výrokmi obsiahnutými v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 23. marca 2021. Najvyšší súd konštatoval, že «s ohľadom na silu dôkaznej situácie je pre osobu obvineného v prípade jeho prepustenia na slobodu „kolúzne“ konanie jedinou možnosťou, ako sa vyhnúť dlhoročnému trestu». Uviedol aj to, že „si treba uvedomiť, že kauza Dobytkár patrí k najväčšej korupčnej kauze v dejinách Slovenska ako to viackrát bolo zmieňované aj médiami“.

42. V prvom rade ústavný súd uvádza, že jednotlivé výroky nemožno vytrhávať z kontextu celého rozhodnutia a treba ich vnímať ako súčasť súvislého celku. Výrok, ktorým najvyšší súd upozorňuje (na str. 32 napadnutého uznesenia), že kauza „Dobytkár“, v rámci ktorej sú trestne stíhaní obvinení (vrátane sťažovateľa, pozn.), je najväčšou korupčnou kauzou v dejinách Slovenska, treba vnímať v súvislosti s predchádzajúcimi tvrdeniami. Najvyšší súd v nich zdôrazňuje nevyhnutnosť komplexného prístupu posudzovania danej trestnej veci, keď nie je možné posudzovať a hodnotiť priebeh vyšetrovania, rozsah a obsah zabezpečených dôkazov individuálne, ale treba ich vnímať v ich logickej postupnosti a nadväznosti v kontexte celej trestnej činnosti, ktorá je predmetom trestného konania. Skutočnosť, že daný výrok doplnil najvyšší súd o poznámku, že uvedené bolo viackrát zmieňované aj médiami, nemožno vykladať tak, že by rozhodnutie najvyššieho súdu nemalo oporu vo vykonanom dokazovaní či v obsahu spisu. Týmto výrokom najvyšší súd zdôraznil rozsiahlosť trestnej činnosti, z ktorej sú obvinení podozriví, no nedá sa z neho vyvodiť záver o tvrdenej sťažovateľovej vine, a preto nie je ani v rozpore so zásadou prezumpcie neviny.

43. Dôvodom prijatia ústavnej sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie zásady prezumpcie neviny na ďalšie konanie bol však výrok najvyššieho súdu «S ohľadom na silu dôkaznej situácie je pre osobu obvineného v prípade jeho prepustenia na slobodu „kolúzne“ konanie jedinou možnosťou, ako sa vyhnúť dlhoročnému trestu», ktorý už na prvý pohľad má potenciál vzbudiť pochybnosti o jeho možnom napätí so zásadou prezumpcie neviny v trestnom konaní sťažovateľa. Jeho možnú problematickosť vnímal ústavný súd aj v tom ohľade, že bol formulovaný ako samostatný hodnotiaci záver najvyššieho súdu, teda nešlo o prevzatú formuláciu z predchádzajúcich rozhodnutí súdu prvej inštancie alebo podaní orgánov činných v trestnom konaní.

44. Hlavným účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb („State officials“), ktoré sa rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. 3. 2000, č. 28389/95, § 31). K jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby („public official“), ktoré sa týkajú osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte predtým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Postačuje, dokonca aj pri absencii formálneho konštatovania, aj argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje obvineného za vinného (napr. Daktaras v. Litva, rozsudok z 10. októbra 2000, sťažnosť č. 42095/98, § 41 a obdobne Allenet de Ribemont v. Francúzsko, rozsudok z 10. februára 1995, sťažnosť č. 15175/89, § 35).

45. ESĽP preto aj vo veci Daktaras v. Litva zdôraznil význam výberu slov zo strany úradných osôb v ich výrokoch predtým, ako bola obvinená osoba súdená a uznaná vinnou zo spáchania trestného činu (§ 41). Treba však rozlišovať medzi výrokmi, že niekto je iba podozrivý zo spáchania trestného činu, a jasnými vyhláseniami (urobenými ešte predtým, ako bola táto osoba právoplatne odsúdená), že sa dotyčná osoba dopustila trestného činu. Zatiaľ čo prvá kategória výrokov bola v rôznych situáciách posudzovaných ESĽP považovaná za prijateľné alebo nezávadné výroky, druhá kategória podľa ESĽP porušuje prezumpciu neviny (rozsudky ESĽP vo veci Leutscher v. Holandsko, rozsudok z 26. marca 1996, sťažnosť č. 17314/90; Borovský v. Slovensko, rozsudok z 2. júna 2009, sťažnosť č. 24528/00; Petyo Petkov v. Bulharsko, rozsudok z 7. januára 2010, sťažnosť č. 32130/03). Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli tieto výrok