Úvod

Pojem „ústavnosť“ sa v Ústave Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. (ďalej aj „Ústava SR“) vyskytuje v štyroch ustanoveniach. Trikrát pri voľbách a raz v článku 124, ktorý ustanovuje základný účel existencie Ústavného súdu SR a zároveň pre neho vytvára generálny príkaz ústavodarcu konať tak, aby bola zachovaná ústavnosť naprieč právnym systémom. Samotný pojem „ústavnosť“ nie je v Ústave SR ani v ústavných zákonoch definovaný. Ide však o pojem kontinuálne obsahovo rozvíjaný Ústavným súdom SR. Postupom času sa tento pojem obsahovo rozšíril na celý súbor hodnôt ďaleko presahujúcich iba formálny text Ústavy SR a ústavných zákonov.¹⁾ Ústavnosť sa tak stala spoločným názvom pre celkovú hodnotovú orientáciu Ústavy SR a účel jej ustanovení.

V nadväznosti na takto široko vnímaný pojem „ústavnosť“ sa Ústavný súd SR po dlhšom vývoji v roku 2019 odhodlal k radikálnemu a kontroverznému výkladu svojej právomoci ako negatívneho zákonodarcu podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR. V náleze z 30. januára 2019, sp. zn. PL ÚS 21/2014, vyjadrilo plénum Ústavného súdu SR právne záväzný názor, že Ústavný súd SR je oprávnený posudzovať nielen súlad „obyčajných“ zákonov s Ústavou SR, ale aj súlad ústavných zákonov s Ústavou SR, resp. s jej „materiálnym jadrom“²⁾ v duchu ochrany ústavnosti. Ústavný súd tak odkázal Národnej rade SR, že ani pri zmenách Ústavy SR nie sú poslanci všemocní a že nad nimi bude Ústavný súd SR držať dozor. Odpoveď Národnej rady SR ako ústavodarného orgánu na seba nenechala dlho čakať, ale celý spor o „nadvládu“ nad Ústavou SR je, ako sa zdá, ešte len na začiatku.

Poslanecký protiúder

Po parlamentných voľbách v roku 2020 vznikla v Národnej rade SR koalícia opierajúca sa o úctyhodný počet 95 koaličných poslancov. Vláda vyzbrojená podporou trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov Národnej rady SR (potrebnej na prijatie ústavného zákona) sa pustila do rozsiahlych reforiem, nevynímajúc Ústavný súd SR. V rámci katalógu prijatých reforiem poslanci nezabudli na trúfalosť Ústavného súdu SR a spôsobom sebe vlastným sa rozhodli urobiť za nálezom z 30. januára 2019, sp. zn. PL ÚS 21/2014, hrubú čiaru.

Svetlo sveta tak 9. decembra 2020 uzrela novelizácia čl. 125 ods. 4 Ústavy SR pridávajúca na koniec odseku vetu: „Ústavný súd nerozhoduje ani o súlade ústavného zákona s ústavou.“ Predkladateľ tejto zmeny v dôvodovej správe k návrhu ústavného zákona nešetril kritikou k postupu Ústavného súdu SR a priamo obvinil Ústavný súd SR z prekročenia jeho právomoci bez opory v Ústave SR [„Táto právomoc mu napokon nebola ústavodarcom výslovne zverená ani dosiaľ. Ústavný súd si ju z ústavy vyvodil ako implicitnú právomoc nadinterpretovaním slova ,zákon‘ v čl. 125 ods. 1 písm. a)]“.³⁾

Už na prvý pohľad ide o zvláštne ustanovenie. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR je právomoc orgánov verejnej moci ustanovená pozitívne, teda, čo nie je výslovne dovolené, je zakázané. V tomto prípade však ide o negatívne vymedzenie právomoci or