Čo vlastne kompenzuje náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých blízkych osôb?

Ak sa náhrada v peniazoch priznaná pozostalým príbuzným spomína v súvislosti s ujmou, ktorá sa im touto cestou kompenzuje, hovorí sa o odškodňovaní ich citovej ujmy, emocionálnych útrap, o bolestnom za smútok, o kompenzovaní nepríjemných pocitov úzkosti, smútku, zúfalstva či pocitov stresu, frustrácie a "straty spoločenstva s milovanou osobou" . Hľadanie úderných adjektív čo najviac vystihujúcich ujmu utrpenú blízkymi osobami primárnej obete sa však vždy koncentruje okolo pocitov patriacich do citovej, emočnej sféry dotknutých osôb. Peňažná satisfakcia tak podľa prevládajúcej mienky cieli ku kompenzácii, náhrade alebo aspoň k zmierňovaniu negatívnych foriem vnútorného prežívania straty blízkeho človeka.

Zdôraznime však, že pri strate blízkeho človeka ide o ujmu utrpenú vo vnútornej citovej sfére, ktorá môže následne nadobúdať u každého jednotlivca rôznu formu vonkajšieho prejavu. Inými slovami, smútok, pocit prázdnoty, pocit hlbokej a nenapraviteľnej či neodvrátiteľnej straty sa u každého môže navonok prejavovať úplne iným spôsobom. Sú typy ľudí, pre ktorých vo všeobecnosti nie je typické, aby dávali najavo svoje vnútorné prežívanie. Iné osoby, majúce skôr povesť otvorenej knihy, svoje pocity nechcú, prípadne nevedia pred vonkajškom skrývať a ich forma prežívania je oveľa viac čitateľná. Toto rozličné a najmä výhradne subjektívne vonkajšie prejavovanie citovej ujmy začína byť problémom v právnej rovine v momente, kedy tieto vonkajšie formy prežívania majú slúžiť ako ukazovateľ utrpenej ujmy, ktorá inak nie je (resp. objektívne vôbec nie je) merateľná, a tým ani kvantifikovateľná pre účel ocenenia jej náhrady v peniazoch. Na to, čo sa náhradou nemajetkovej ujmy má kompenzovať, ako určiť závažnosť ujmy, a nakoniec, ktoré ujmy sú a ktoré už, naopak, nie sú kompenzovateľné, sa pozrieme v nasledujúcich častiach tohto článku. Osobitnú pozornosť budeme venovať aj v praxi relatívne bežne sa objavujúcim situáciám, v ktorých prežívanie straty blízkeho človeka môže prerásť do vážnejších stavov mysle a u pozostalých sa smútok vyvinie až do stavu depresie alebo iného citového rozpoloženia s podobne vážnymi klinickými príznakmi. Zjednodušene a zatiaľ zo všeobecného hľadiska hovoríme o takom stave, ktorý si spravidla vyžaduje medicínsky zásah.

Ak sa teda náhradou v peniazoch podľa prevládajúcej mienky vyvažujú pocity negatívneho prežívania, logickým vyústením pri uvažovaní o tom, komu a akú vysokú náhradu priznať, by mala byť snaha, pokiaľ je to možné, o nájdenie určitej a objektivizujúcej formy zhodnotenia pocitov smútku, bolesti a utrpenia. Skutočne však pre priznanie peňažnej satisfakcie postačí, ak osoba žalujúca náhradu preukáže, že sa úmrtie primárnej obete negatívne dotklo jej duševnej sféry a so stratou blízkej osoby utrpela emocionálnu ujmu? Už pri odznení položenej otázky sa totiž zdá, že sa vynára potenciálne riziko prisudzovania rôzne vysokých súm rôznym sekundárnym obetiam a jediným rozlišujúcim faktorom sa zdá byť skutočnosť, ako sa sekundárnej obeti podarí pred súdom preukázať hĺbku citovej ujmy a vážnosť či rozsah zásahom vyvolaných dôsledkov. Už pri naznačení vysokej subjektivity vlastného prežívania ujmy a strádania je však vidieť, že takto nastavený systém odškodňovania by len ťažko dokázal obete spravodlivo kompenzovať a priamoúmerne vyvažovať ujmu peniazmi.

Problém však netkvie len v hroziacom nespravodlivom odškodňovaní obetí, ak náhradu ujmy naviažeme iba na výlučne subjektívne kritérium posúdenia vonkajších prejavov ich vlastného prežívania. Vzhľadom na nemajetkovú povahu ujmy ohraničenej len mdlými kontúrami individuálne prežívaných pocitov a ich prejavov navonok hrozí, že sa náhrada nemajetkových ujm v peniazoch bude voči zodpovednému subjektu postupne rozpínať do neproporcionálnych rozmerov. V preklade týchto abstraktných vyjadrení to znamená, že by nič nebránilo ani vzdialenejšej rodine (sesterniciam a bratrancom, strýkom a tetám) alebo dokonca priateľom, či kolegom z práce uplatňovať si náhradu nimi utrpenej bolesti zo straty blízkeho človeka, ak by sa im podarilo preukázať existenciu emocionálneho strádania. Nemajetková ujma je touto svojou "rozpínavosťou", dá sa povedať, charakteristická, pretože na rozdiel od škody na majetku nie je peniazmi objektívne kvantifikovateľná, nie je hmatateľná, a teda ani jednoducho identifikovateľná, pretože sa odzrkadľuje na statkoch nehmotného charakteru. V konkrétnej rovine je táto tzv. čistá citová ujma ( ) zásadne nenahraditeľná z toho dôvodu, že jej existencia a rozsah sú len veľmi ťažko - ak vôbec - overiteľné a dokázateľné. Zjednodušene povedané, nemajetková ujma sa pre jej vysoko subjektívny charakter a praktickú nemožnosť preukázania jej existencie zásadne nekompenzuje, pretože by inak jej uplatňovanie v praxi viedlo k markantnému a takmer ničím nelimitovanému počtu a výške uplatňovaných nárokov voči zodpovedným subjektom pri každom zásahu a porušení právnej normy. Stačilo by iba deklarovať, že v dôsledku zásahu (omeškania s vrátením obľúbenej knihy, zásahu do vlastníckeho práva alebo vadným plnením) vznikli u poškodeného nepríjemné pocity straty, diskomfortu či strachu z hrozby vážnych negatívnych dôsledkov spojených so zásahom. S určitým nadsadením môžeme povedať, že hranice nemajetkových nárokov by zrejme ležali tam, kde ležia hranice ľudskej predstavivosti.

Pri kompenzácii nemajetkových ujm v peniazoch voči zodpovednému subjektu za zásah je preto aj s ohľadom na požiadavku právom chrániť jeho vlastnícke právo potrebné, aby právny poriadok ustanovil kontúry a medze na určenie toho, ktoré konkrétne ujmy nemajetkovej povahy sú a ktoré, naopak, už nie sú kompenzovateľné z vrecka pôvodcu zásahu. Hlavným spôsobom, akým tak zákonodarca robí, je určenie okruhu len tých ujm nemajetkovej povahy, ktorých kompenzáciu zákon explicitne pripúšťa. Vzhľadom na právny základ uplatnenia satisfakcie pre sekundárne obete to v tejto súvislosti znamená, že bolesť, smútok a iné negatívne pocity sú nahraditeľné, len ak sú výsledkom zásahu do osobnostných práv.