Dokazovanie pri uplatňovaní odpočtu DPH

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2022 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky, obchodnej spoločnosti, ktorou namietala porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) napadnutým rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej „najvyšší súd“) – č. k. 4Sžfk/28/2018 z 8. októbra 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ktorým najvyšší súd zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trnave – č. k. 20S/31/2017-90 zo 17. januára 2018 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá správna žaloba sťažovateľky proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 104010527/2016 z 29. septembra 2016, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane za zdaňovacie obdobie jún 2011. Predmetom činnosti sťažovateľky sú predovšetkým stavebné práce - zatepľovacie a fasádne práce. Na základe daňovej kontroly jej bola v roku 2016 dorubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2011 v sume 4 609,62 eur, pretože správca dane nepovažoval za preukázané, že obchodní partneri sťažovateľke naozaj dodali fakturované tovary a služby. Sťažovateľka v správnej žalobe namietala nedostatočné zistenie skutkového stavu zo strany správcu dane, rozpor konštatovaného skutkového stavu s administratívnymi spismi a tiež nesprávne právne posúdenie veci. Správca dane neuznal sťažovateľke právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr voči (i) spoločnosti R. za dodávku stavebných prác a (ii) spoločnosti G.za dodanie reklamných služieb.

Sťažovateľka v časti veci týkajúcej sa stavebnej spoločnosti R., v správnom konaní a v konaní pred všeobecnými (správnymi) súdmi namietala, že sa nevykonal výsluch svedka, ktorý mal potvrdiť, že tento svedok zabezpečoval pre stavebnú spoločnosť R., živnostníkov, čo má preukazovať reálnosť dodávok pre sťažovateľku. Krajský súd akceptoval pochybnosti správcu dane, ktoré vyplývajú zo zistení o "nekontaktnosti" uvedenej obchodnej spoločnosti, nesúlade daňového priznania k DPH v rozhodnom období s tvrdeným rozsahom prác vykonaných vo vzťahu so sťažovateľkou, ako aj z výpovede konateľa tejto spoločnosti, ktorý nepoznal konateľa sťažovateľky, ani okolnosti výkonu prác a hodnoverným spôsobom neozrejmil spôsob dojednania ceny, dôvody spolupráce s navrhovaným svedkom, ani spôsob fakturácie a preberania úhrad faktúr. Na účely zabezpečenia výsluchu navrhnutého svedka krajský súd vykonal všetky dostupné úkony podľa procesných predpisov a jeho výsluch nebol vykonaný z objektívnych dôvodov nemajúcich pôvod v postupe správneho orgánu vo veci.

Sťažovateľka v časti veci týkajúcej sa druhého dodávateľa - reklamnej spoločnosti G., namietala nedostatočné výsluchy dvoch svedkov. K opätovnému výsluchu konateľa spoločnosti G. krajský súd uviedol, že tento v konaní vypočutý bol a ako svedok síce potvrdil vystavenie faktúr pre žalobcu v roku 2011, ale na meno obchodných partnerov za posudzované obdobia si nepamätá, ani na to, od koho aza akú cenu mal prenajatý reklamný priestor, pričom účtovné doklady nemá k dispozícii, pretože svoj obchodný podiel v spoločnosti previedol na občana Bulharska, ktorému odovzdal účtovnú agendu. Samotná existencia reklamného spotu a doklad o jeho zobrazení na veľkoplošnej obrazovke tretieho subjektu neposkytuje podľa krajského súdu informáciu o tom, kedy a v akom rozsahu bola reklama vysielaná, a preto nepreukazuje ani realizáciu plnenia deklarovaným spôsobom (v deklarovanom čase a rozsahu).

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd svojím rozsudkom porušil jej základné právo na súdnu ochranu. Sťažovateľka namieta, že rozsudok najvyššieho súdu je nepreskúmateľný, pretože nereagoval riadne na námietky sťažovateľky uvedené v kasačnej sťažnosti. Sťažovateľka, obdobne ako v kasačnej sťažnosti, vyjadruje svoje námietky v troch smeroch. Sťažovateľka namieta, že (i) najvyšší súd nevykonal riadne dokazovanie, nesprávne tak právne posúdil daňovo procesné predpisy, takže dospel k nesprávnym právnym záverom. Ďalej (ii) najvyšší súd protiústavne rozdelil rovnaké veci na viacero osobitných konaní, a napokon (iii) najvyšší súd nereagoval na námietku, že krajský súd v obdobných veciach rozhodol opačne a rozhodnutia správcu dane zrušil.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2022 vo veci rozhodol uznesením takto:

Ústavnú sťažnosť

Sťažovateľka je stavebnou spoločnosťou, ktorá deklarovala, že prijala dodávky od iných spoločností-stavebnej a r