K princípu kontradiktórnosti konania

Sťažovateľ sa na okresnom súde domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým sa dožadoval uloženia povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam patriacim sťažovateľovi - k rodinnému domu a priľahlým pozemkom. Sťažovateľ sa domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým chcel odvrátiť potenciálne hroziacu dobrovoľnú dražbu nehnuteľnosti slúžiacej sťažovateľovi ako obydlie (rodinný dom). Osobou, proti ktorej návrh na nariadenie neodkladného opatrenia smeroval, bola Všeobecná úverová banka, a.s. (ďalej aj "žalovaná"). Hlavným argumentom sťažovateľa bolo tvrdenie, že žalovaná pristúpila k výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, hoci pohľadávka zabezpečená záložným právom nebola spôsobilá na uspokojenie v dobrovoľnej dražbe, pretože nebola splatná. Žalovaná pred začatím výkonu záložného práva úver zabezpečený záložným právom zosplatnila, mala to však urobiťv rozpore s kogentným ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Navyše, sťažovateľ poukazoval na § 3 ods. 6 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého dražiť nemožno nehnuteľné veci, ak hodnota pohľadávky bez jej príslušenstva, zabezpečenej záložným právom ku dňu oznámenia o začatí výkonu záložného práva, neprevyšuje 2 000 eur. Sťažovateľ uvádza, že ku dňu vydania napadnutého uznesenia okresného súdu pohľadávka žalovaného predstavovala najviac sumu vo výške 1 712,24 eur (bez príslušenstva).

Okresný súd uznesením č. k. 13 C 6/2019-61 z 26.februára 2019 zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a nepriznal žalovanej náhradu trov konania. Okresný súd vo svojom zamietavom uznesení dôvodil okrem iného tým, že spornosť pohľadávky, pre ktorú sa dražba má uskutočniť, nebráni záložnému veriteľovi navrhnúť výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby. Okresný súd nepovažoval potrebu bezodkladne upraviť pomery medzi stranami za osvedčenú.

O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením č. k. 25 Co 59/2019-94 zo 4. apríla 2019 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil a priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd sa stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu a nad rámec neho argumentoval aj uznesením Ústavného súdu č. k. II. ÚS 712/2017-12 z 15. novembra 2017.

Sťažovateľ z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu zistil, že k jeho odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu sa vyjadrila aj žalovaná. Vyjadrenie žalovanej však sťažovateľovi nebolo nikdy doručené. Zistil to až dodatočným nahliadnutím (po rozhodnutí odvolacieho súdu) do elektronického súdneho spisu krajského súdu.

Sťažovateľ videl v tomto postupe porušenie svojho práva na spravodlivý proces, preto podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť odvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) v spojení s ustanovením § 431 Civilného sporového poriadku (ďalej aj "CSP"). Sťažovateľ poukazoval na rôzne súdne rozhodnutia, a to rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP") (sťažnosťč. 17127/12), ďalej na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 539/2017, kde sa v podobnej súvislosti konštatuje: "Ústavný súd (III. ÚS 408/2016, I. ÚS 276/2016), podobne ako Európsky súd pre ľudské práva, je veľmi citlivý na procesnú neférovosť, na kontradiktórnosť, na zasielanie vyjadrení protistra- ne." Obdobne tiež poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 220/2018, v ktorom Ústavný súd konštatuje (bod 17 odôvodnenia): "Inak povedané, požiadavka "kontradiktórnosti konania" sa v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne, t.j. z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu vrátane ich samotného dopadu na rozhodnutie súdu/orgánu verejnej moci." Ďalej dal do pozornosti aj rozhodnutia najvyššieho súdu v tejto oblasti sp. zn. 1 ObdoG 1/2018, 2 Cdo 209/2014, 2 Cdo 177/2014 a sp. zn. 4 Cdo 36/2015.

O jeho dovolaní rozhodol najvyššísúd uznesenímsp. zn. 3 Cdo 120/2019 z 10. októbra 2019 tak, že dovolanie odmietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že dovolanie je procesne neprípustné, pretože nenastala procesná chyba v zmysle ustanovenia § 420 písm.f) CSP. Podľa dovolacieho súdu inštitút neodkladného opatrenia je osobitný procesný postup, ktorému zodpovedá zjednodušený a zrýchlený postup. Súdu zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplývala povinnosť doručiť vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcovi. Rozhodnutie odvolacieho súdu nie je vyjadrením protistrany podmienené a navyše, v danom prípade vyjadrenie žalovanej k odvolaniu nemalo ani zásadný vplyv na rozhodnutie o tomto opravnom prostriedku.

Sťažovateľ sa predmetnou ústavnou sťažnosťou obrátil na Ústavný súd a ústavnú sťažnosť vo vzťahu k namietanému základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru odôvodnil nedoručením vyjadrenia žalovanej k odvolaniu sťažovateľovi. Sťažovateľ už v dovolaní poukazoval na protirečenie medzi ustanoveniami § 329 ods. 1 a § 331 ods. 1 CSP. Krajský súd si vybral postup podľa § 329 ods. 1 CSP. V takom prípade mal umožniť aj sťažovateľovi vyjadriť sa k stanovisku žalovanej. S právnym názorom, že žiadny zákon neukladá odvolaciemu súdu povinnosť doručiť vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu proti zamietavému uzneseniu, sa sťažovateľ nestotožňuje. Tento postup, podľa sťažovateľa, výslovne vyplýva z ustanovenia § 374 ods. 1 CSP, podľa ktorého "súd prvej inštancie doručí odvolatelovi vyjadrenie k odvolaniu a umožní mu vyjadriť sa k nemu najneskôr v lehote desať dní od doručenia". Procesná úprava odvolania v konaní o neodkladnom opatrení je síce osobitná, ale všeobecné ustanovenia o odvolacom konaní tu platia subsidiárne.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra 2020 vo veci rozhodol nálezom