Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
O ústavnosti limitácie výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci
KERECMAN, P. - JÁNOŠÍKOVÁ, M.: O ústavnosti limitácie výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci; Justičná revue, 73, 2021, č. 1, s. 1 - 16.
1 Na úvod
Právo na peňažnú náhradu nemajetkovej (imateriálnej) ujmy spôsobenej protiprávnym konaním bolo slovenskému právnemu poriadku dlho neznáme; naše právo poznalo takúto peňažnú náhradu iba pri škode na zdraví (bolestné a staženie spoločenského uplatnenia)
1)
. Aj keď zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník už v čase svojho prijatia upravil všeobecné osobnostné právo a umožnil v prípade zásahu do osobnosti priznať aj primerané zadosťučinenie, toto mohlo mať iba podobu morálneho plnenia (ospravedlnenie)
2)
.K zavedeniu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch došlo až po zmene spoločenských pomerov od apríla 1990
3)
zmenou Občianskeho zákonníka - ďalej aj "OZ" (§ 13 ods. 2 OZ)
4)
. Postupom času sa stala peňažná náhrada nemajetkovej ujmy súčasťou ďalších noriem občianskeho práva i iných právnych odvetví
5)
. Spoločným účelom ich prijatia bola nevyhnutnosť umožniť poškodeným dosiahnutie úplnej kompenzácie aj tých následkov vymedzených protiprávnych konaní, ktoré nemožno odstrániť náhradou skutočne spôsobenej majetkovej škody, či ušlého zisku.Napriek týmto zmenám však štát ako škodca - v prípadoch zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím jeho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom - bol naďalej povinný uhrádzať škodu iba v rozsahu škody majetkovej. Skoršia právna úprava v zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
6)
totiž inú povinnosť štátu neukladala
7)
.Právo na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom bolo do nášho právneho poriadku zavedené až zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
8)
, účinného od polovice roku 2004. Stalo sa tak (okrem iného
9)
) s cieľom umožniť poškodeným dosiahnutie úplnej satisfakcie
10)
.Ustanovenie § 17 tohto zákona stanovilo povinnosť uhrádzať poškodenému nielen skutočnú škodu a ušlý zisk (§ 17 ods. 1), ale v prípade ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, aj nemajetkovú ujmu v peniazoch, ak ju nemožno uspokojiť inak (§ 17 ods. 2)
11)
. Pre určenie jej výšky neboli pôvodne v zákone stanovené výslovne žiadne kritériá, tie boli doplnené až s účinnosťou od začiatku roku 2009
12)
. Súčasne bola zavedená - v prípadoch zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o zatknutí, zadržaní, inom pozbavení osobnej slobody, väzbe, ako aj rozhodnutím o treste alebo ochrannom opatrení - aj minimálna výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 17 ods. 4)
13)
.Ustanovenie § 17 ods. 4 bolo však s účinnosťou od 1. januára 2013 zák. č. 412/2012, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nahradené úplne novým ustanovením, ktoré, naopak, zaviedlo limitáciu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch hornou hranicou pre všetky prípady. Toto ustanovenie je v rovnakom znení účinné dosiaľ: "
Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu".
Týmto osobitným predpisom je podľa zákonného odkazu zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (ďalej len "zák. č. 215/2006 Z.z.")
14)
.Limitácia výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom tak bola určená ako päťdesiatnásobok minimálnej mzdy
15)
(aktuálne 29 000 €)
16)
. Treba však uviesť, že otázka rozsahu odškodnenia obetí trestných činov a limitácia tohto rozsahu už bola aj predmetom konania pred Ústavným súdom SR. Okresný súd Žiar nad Hronom podal návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 6 zák. č. 215/2006 Z.z., ktorý obsahuje limitáciu odškodnenia, s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd SR sa v konečnom dôsledku k posudzovaniu súladu nedostal, keďže uznesením PL. ÚS 5/2020 zo 16. apríla 2020 návrh odmietol z dôvodu jeho zjavnej neopodstatnenosti a pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí. Netreba však zabúdať, že zák. č. 215/2006 Z.z. je transpozíciou smernice Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 o odškodňovaní obetí trestných činov, ktorej výklad v súvislosti s rozsahom odškodnenia bol predmetom nedávneho rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len "Súdny dvor") vo veci C-129/19.
17)
Súdny dvor síce skonštatoval, že členské štáty disponujú určitou mierou voľnej úvahy pri určení výšky odškodnenia obetí trestných činov, toto odškodnenie však musí byť spravodlivé a primerané, čo znamená, že nesmie byť symbolické alebo zjavne nedostatočné vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré má spáchaný trestný čin vo vzťahu k obeti. Možno práve tento rozsudok Súdneho dvora znovu podnieti úvahy o spravodlivosti a primeranosti odškodnenia predpokladaného zákonom č. 215/2006 Z.z., ktoré by mohli vyústiť do ďalšieho podania na Ústavný súd SR.Bez ohľadu na výšku limitácie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom
18)
, už jej samotná prítomnosť v zákone vyvoláva otázku o jej ústavnosti.2 Ústavné zakotvenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom a jeho obmedziteľnosť
Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je základným právom garantovaným Ústavou Slovenskej republiky
19)
a Listinou základných práv a slobôd
20)
.Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR (ďalej aj "Ústava")
"každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom".
Listina základných práv a slobôd (ďalej aj "Listina"), ktorá ako ústavný zákon aj po prijatí Ústavy ostala v platnosti (čl. 152 ods. 1 Ústavy), upravuje toto základné právo obdobne v čl. 36 ods. 3, podľa ktorého
"každý má právo na náhradu škody ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup".
Ústava aj Listina definujú taxatívnym vymenovaním svojich ustanovení upravujúcich jednotlivé základné práva a slobody tie z nich, ktorých sa možno domáhať iba v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Znamená to, že hoci je Ústavou alebo Listinou určité základné právo alebo sloboda priznané, v konaní pred súdom nemožno dosiahnuť jeho realizáciu (naplnenie) nad rámec priznaný vykonávacím zákonom.
Podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy
"domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46, tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú."
Podľa čl. 41 ods. 1 Listiny
"práv uvedených v čl. 26, čl. 27 ods. 4, čl. 28 až 31, čl. 32 ods. 1 a 3, čl. 33 a 35 Listiny sa možno domáhať iba v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú".
Ako vyplýva z týchto ustanovení, zatiaľ čo podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy toto základné právo patrí medzi tie základné práva, ktorých sa možno domáhať iba v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, podľa čl. 41 ods. 1 Listiny (ktoré v taxatívnom výpočte čl. 36 ods. 3 neobsahuje) sa tohto základného práva možno domáhať bez tohto obmedzujúceho ustanovenia, t.j. nielen v medziach zákona
21)
, a toto základné právo je (podľa názoru niektorých autorov) priamo dostupné z Listiny
22)
. Vo vzťahu k základnému právu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom Listina počíta iba s tým, že
"podmienky a podrobnosti upravuje zákon"
(čl. 36 ods. 4 Listiny). Zároveň, pretože Ústava v čl. 46 ods. 4 konštatuje, že
"podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon",
pričom právo na súdnu a inú právnu ochranu je upravené v čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy, čl. 46 ods. 4 dopadá iba na základné právo na súdnu ochranu.Pritom už systematické zaradenie základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom do čl. 46 Ústavy, upravujúceho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré je ústavno procesnej povahy, vyvoláva pochybnosti o odôvodnenosti takéhoto postupu, keď právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je hmotným ústavným právom. Podobne nejasné sú potom aj dôvody jeho zaradenia do výpočtu základných práv v čl. 51 ods. 1 Ústavy, ktoré bolo formulované zjavne predovšetkým ako interpretačné pravidlo k tým článkom Ústavy, ktoré upravujú najmä hospodárske, sociálne a kultúrne práva a právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva a právo na súdnu ochranu
23)
.Česká právna teória i ústavná prax vo vzťahu kčl. 36 ods. 3 a čl. 41 ods. 1 Listiny, aj s poukazom na povahu zodpovednosti za výkon verejnej moci konštruovanej (zhodne v Čechách i na Slovensku) nepochybne ako zodpovednosti objektívnej a absolútnej (štát sa jej nemôže zbaviť
24)
), formulovala názor, podla ktorého túto zodpovednosť nemožno zákonom nielen úplne vylúčiť, ale nemožno ju ani obmedziť či zúžiť. Pokiaľ by štát zákonom svoju zodpovednosť vylúčil alebo obmedzil, bolo by (podľa niektorých názorov) potrebné aplikovať priamo čl. 36 ods. 3 Listiny
25)
. Podľa názoru pléna Ústavného súdu Českej republiky totiž právny základ tohto nároku jednotlivca -
je potrebné hľadať nie len v ustanovení čl. 36 ods. 3 Listiny, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v princípoch materiálneho právneho státu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálný právný štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov a aj za konanie, ktorým štátne orgány alebo orgány verejnej moci priamo zasahujú do základných práv jednotlivca. Štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržovať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii
26)
. V českej právej teórii bolo vyslovené aj to, že samotný zákonodarca je tak vo svojej legislatívnej činnosti významne obmedzený a je potrebné sa prísne zdržať akéhokoľvek obmedzenia práva na náhradu ujmy spôsobenej nesprávnym výkonom verejnej moci nad rámec obmedzenia obsiahnutého už v čl. 36 ods. 3, a to na zákonodarnej aj súdnej úrovni
27)
.Plénum Ústavného súdu Českej republiky (v súvislosti s obmedzením tohto základného práva zákonom)
28)
konštatovalo, že:
ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti realizácie tohto práva stanoví zákon (čl. 36 ods. 3, ods. 4 Listiny), potom taký zákon, vydaný na základe ústavného splnomocnenia, nemôže nárok na náhradu škody, v dôsledku zmieneného konania vzniknutej, celkom anulovať (negovať), a tým teda ústavne zaručené základné právo, hoc aj len v určitých prípadoch, poprieť. Takýto postup je v príkrom rozpore s ústavným poriadkom Českej republiky a nerešpektuje princip minimalizáce zásahu do základných práv v podobe ich prípadného obmedzenia a maximalizácie zachovania obsahovej podstaty základného práva
Tento názor bol prevzatý neskôr aj do rozhodnutí senátov
29)
).30)
. Ďalej Ústavný súd Českej republiky vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že:
pri posudzovaní nárokov uplatňovaných podľa zákona o zodpovednosti štátu všeobecné súdy nikdy nesmú zabúdať na ich ústavný pôvod a zakotvenie. Je preto nevyhnutné v každom prípade dbať na to, aby fakticky nedošlo k vyprázdneniu dotknutého základného práva pri použití zákona, ktorý ho vykonáva. Inak povedené, aplikáciou zákona o zodpovednosti štátu v prípadoch zodpovednosti štátu za škodu a nemajetkovú ujmu nesmie dôjsť, priamo ani nepriamo, k obmedzeniu rozsahu základného práva zaručeného čl. 36 ods. 3 Listiny, k jeho zúženiu. Podľa zákona o zodpovednosti štátu je teda nutné kompenzovať všetku ujmu, ktorú by bolo možné namietať podľa čl. 36 odst. 3 Listiny, nie naopak
31)
.Tieto závery aj napriek zaradeniu čl. 46 ods. 3 do taxatíveho výpočtu čl. 51 ods. 1 Ústavy majú určite význam aj vo vzťahu k zákonodarným aktivitám a súdnej praxi na Slovensku, už len preto, že súčasťou nášho ústavného poriadku Listina ostala, pričom sama Listina vylúčila obmedzenie ňou garantovaných základných práv budúcou Ústavou Slovenskej republiky, keď stanovila že
"v ústave Slovenskej republiky možno základné práva a slobody
(pozn. ib
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Justičná revue 1/2021
