Osoba zdravotne postihnutá a právo na prístup k súdu

Sťažovateľ sa v konaní pred okresným súdom domáhal proti žalovanej pobočke poisťovne z iného členského štátu (ďalej len "zúčastnená osoba") priznania nešpecifikovaného poistného plnenia podľa poistnej zmluvy. Okresný súd potom, čo sa mu nepodarilo doručiť sťažovateľovi výzvu na odstránenie nedostatkov podania, ustanovil sťažovateľovi podľa § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj "OSP") opatrovníčku - tajomníčku Okresného súdu Bratislava III. Jej ustanoveniu predchádzalo neúspešné doručenie výzvy súdu sťažovateľovi na ním uvedenú adresu. Popritom nasledovalo neúspešné zisťovanie zamestnávateľa sťažovateľa v Sociálnej poisťovni, lustrácia v ústrednej evidencii väzňov, dožiadanie mestského úradu v mieste trvalého bydliska sťažovateľa. Rovnako neúspešné bolo aj doručovanie výzvy na ďalšiu zistenú adresu sťažovateľa a doručovanie prostredníctvom polície na obe zistené adresy. Napriek tomu, že nebol zistený zamestnávateľ sťažovateľa, okresný súd nezisťoval, či sťažovateľ nie je poberateľom dôchodku alebo sociálnych dávok. Rovnako súd nezisťoval príbuzných sťažovateľa. Okresným súdom ustanovená opatrovníčka na výzvu súdu nedostatky návrhu neodstránila, okresný súd podanie sťažovateľa podľa § 43 ods. 2 OSP uznesením sp. zn. 16 C 35/2010 zo 16. mája 2011 odmietol.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 2. júna 2014 odvolanie, tvrdiac, že uznesenie mu nebolo nikdy doručené, pretože toho času sa musel starať o svoju matku, a preto sa nezdržiaval na svojej adrese. Krajský súd dospel k záveru, že pred ustanovením opatrovníka mal okresný súd náležite zistené podklady pre vydanie rozhodnutia podľa § 29 ods. 2 OSP, pričom dôvody trvali aj v čase odmietnutia podania. Okresný súd preto sťažovateľovi neodňal možnosť konať pred súdom, ani neporušil jeho právo na súdnu ochranu. Odvolanie následne uznesenímsp. zn. 7 Co 195/2016 z 31. mája 2016 odmietol ako oneskorene podané, keďže lehota na jeho podanie uplynula 15 dní potom, čo bolo rozhodnutie doručené opatrovníčke, teda 7. júla 2011.

Sťažovateľovi bol pre dovolacie konanie ustanovený právny zástupca. Prostredníctvom neho na najvyššom súde namietal dovolací dôvod podľa § 420 písm. c) a f) Civilného sporového poriadku. K dôvodu pod písm. c) (strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca) najvyšší súd uviedol, že z dovolania vyplynula len skutočnosť, že sťažovateľ je psychiatrický pacient s diagnózou F33, je invalidným dôchodcom, osobou v hmotnej núdzi a vzhľadom na svoj zdravotný stav zastáva názor, že nie je procesne spôsobilý sám konať pred súdom, preto opakovane žiadal o pridelenie advokáta, resp. poskytnutie bezplatnej právnej pomoci. Okresný súd ani po vrátení spisu na výslovné usmernenie najvyšším súdom nezistil skutočnosti odôvodňujúce konanie s opatrovníkom sťažovateľa. Ani najvyšší súd dodatočnou lustráciou v databázach (REGOB, STA databáza súdov či Sociálna poisťovňa) nezistil prípadné obmedzenie spôsobilosti na právne úkony sťažovateľa, a teda ani skutočnosť, že by mu mal byťz tohto dôvodu ustanovený opatrovníkna právne úkony, na ktoré mu súd spôsobilosť obmedzil. Sťažovateľ bol opakovane upozornený, že môže požiadať Centrum právnej pomoci o právneho zástupcu. Keďže konanie na prvej a druhej inštancii nevyžaduje povinné právne zastúpenie, nebol podľa neho naplnený dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania. K dôvodu podľa písm.f) najvyššísúd uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu, týkajúce sa ustanovenia opatrovníkav konaní pred súdom prvého stupňa, považuje za dostatočné.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napriek tomu, že trpel psychiatrickou poruchou F33 a bol invalidným dôchodcom, súd s ním konal ako s osobou plne spôsobilou na právne úkony, aj ako s osobou bez zdravotného postihnutia. Súdy mu napriek závažnému znevýhodneniu nedokázali zabezpečiť prístup k právnej pomoci, teda v jeho prípade došlo k odmietnutiu spravodlivosti. Sťažovateľ uvádza, že procesné predpisy, na základe ktorých všeobecné súdy postupujú (Občiansky súdny poriadok, resp. Civilný sporový poriadok či Civilný mimosporový poriadok), majú charakter zákonných predpisov, ktoré sú podradené Ústave a medzinárodným zmluvám o ľudských právach. V konkrétnom prípade sa pozabudlo na tieto medzinárodné zmluvy a Ústavu pre prílišný formalizmus zo strany všeobecných súdov. Tým, že okresný súd postupoval príliš formalisticky, nastala situácia, že účastník konania pre svoj zdravotný stav nedokázal doplniť návrh na začatie konania, zmeškal lehotu, a teda došlo k zastaveniu konania. Podobného formalizmu sa dopustil aj krajský súd, keď neskúmal dôvody, prečo došlo k oneskorenému podaniu odvolania, či opatrovníčka riadne prevzala rozhodnutie a či nezavinila to, že odvolanie nebolo podané. Nezohľadnil ani argument sťažovateľa, že s rozhodnutím vôbec nebol oboznámený. Najvyšší súd postup súdov nižšej inštancie schválil, čím taktiež odmietol spravodlivosť.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2020 vo veci rozhodol nálezom takto.