Podmienky trestnej zodpovednosti za účastníctvo so zameraním na problematické časti aktuálnej právnej úpravy (2.)

(dokončenie z predchádzajúceho čísla)

Podľa § 21 ods. 1 písm. c) TZ č. 300/2005 Z.z.

Motiváciu, ktorá viedla predkladateľa návrhu súčasného TZ č. 300/2005 Z.z. k zakotveniu objednávateľa ako ďalšej formy účastníctva popri organizátorovi, návodcovi a pomocníkovi, možno identifikovať z dôvodovej správy k návrhu tohto zákona. Podľa dôvodovej správy

S prihliadnutím na dôvodovú správu možno tiež vykladať legálnu definíciu objednávateľa .

V zmysle dôvodovej správy by konanie objednávateľa (požiadanie iného, aby spáchal trestný čin) malo smerovať k osobám, ktoré sa nechávajú najať na páchanie konkrétnych trestných činov. Na základe citovanej časti dôvodovej správy sa možno nazdávať, že nevyhnutným predpokladom posudzovania aktivity účastníka ako objednanie trestného činu je, aby jeho požiadavka smerovala voči páchateľovi, ktorý bol už pred konaním objednávateľa ochotný spáchať trestný čin.

Za žiadúce považujeme určenie charakteristických znakov objednávateľa, vrátene tých, ktoré umožnia odlíšiť túto formu účastníka od návodcu. Definícia objednávateľa a citovaná časť dôvodovej správy totiž nasvedčujú tomu, že obe formy účastníctva by mali mať prinajmenšom podobné znaky.

Možno si položiť otázku, či zavedenie objednávateľa ako osobitnej formy účastníctva, vo všetkých prípadoch bráni právnemu posúdeniu konania účastníka ako návod, ak konanie účastníka smeruje voči potenciálnemu páchateľovi, ktorý je ochotný ešte pred konaním posudzovaného účastníka naplniť skutkovú podstatu trestného činu, do ktorej spadá konkrétny trestný čin, na spáchanie ktorého vyvíja aktivitu účastník.

Domnievame sa tiež, že uvedené slovné spojenie "požiadal iného" znamená, že konanie objednávateľa nemôže mať charakter nátlaku na vôľu potenciálneho páchateľa objednaného trestného činu. Pre dôvodnosť takého výkladu slovného spojenia "požiadal iného" svedčí aj citovaná časť dôvodovej správy, podľa ktorej osoba, ku ktorej smeruje konanie objednávateľa, má byť vopred ochotná spáchať trestný čin a objednávateľ len konkretizuje predmet útoku. Inak je to v prípade definície konania návodcu na trestný čin, ktorým je podľa TZ č. 300/2005 Z.z. ten "kto úmyselne naviedol iného na spáchanie trestného činu". Pod takú všeobecnú formulácia ("naviedol") možno podradiť aj konanie, ktoré má charakter nátlaku na vôľu páchateľa zo strany návodcu.

V slovenskej odbornej literatúre je rozdiel medzi návodcom a objednávateľom prevažne vnímaný v podstate tak, že konanie návodcu má za cieľ vyvolať rozhodnutie spáchať trestný čin u osoby, ktorá úmysel spáchať trestný čin nemala, zatiaľ čo objednávateľ požiadavku na spáchanie trestného činu adresuje voči osobe, ktorá už bola rozhodnutá spáchať trestný čin, pričom len konkretizuje predmet útoku a prípadne iné okolnosti skutku. Také odlíšenie objednávateľa od návodcu zodpovedá aj obsahu dôvodovej správy k Trestnému zákonu.

Po preskúmaní náhodne vybraných právoplatných rozhodnutí súdov: rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 4 T 42/2015 z 11. augusta 2016, rozsudku Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 2 T 12/2012 z 25. ­septembra 2012 a rozsudku Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 3 T 12/2012 z 29. júna 2012 možno ustáliť záver, že ako objednávateľstvo trestného činu bola súdmi posudzovaná aktivita účastníka, ktorá okrem všeobecných znakov účastníctva (nepriama účasť na trestnom čine, úmyselné zavinenie, viazanosť účastníctva na konkrétny trestný čin, súvislosť medzi konaním účastníka a páchateľa), spĺňala nasledovné podmienky: existencia požiadavky na spáchanie trestného činu zo strany objednávateľa, prospech objednávateľa priamo zo spáchania objednaného trestného činu a pri dvoch naposledy uvedených rozhodnutiach súdu nepriamy prospech z trestného činu u priameho páchateľa v podobe odmeny za spáchanie trestného činu. V prípade prvého rozhodnutia neexistoval ani len nepriamy prospech zo spáchania objednaného trestného činu u páchateľa, voči ktorému objednávateľ adresoval svoju požiadavku. Neexistujúci prospech nahrádzala domnienka priameho páchateľa o zaviazanosti voči objednávateľovi. Objednanie trestného činu teda súviselo s prospechom, ktorý páchateľ mal získať ešte pred spáchaním trestného činu.

V analyzovaných prípadoch možno zovšeobecniť znaky objednávateľa identifikované súdmi nasledovne: zo strany objednávateľa vznesená požiadavka na spáchanie trestného činu adresovaná inej osobe, neexistencia priameho prospechu z objednaného trestného činu u priameho páchateľa a priamy prospech zo spáchania objednaného t