Povinná miera opatrnosti - kedy áno, kedy nie

V poslednej dobe sa pri rozhodovaní o majetkovej trestnej činnosti stále častejšie stretávame s právnou argumentáciou súvisiacou s nedodržaním tzv. "povinnej miery opatrnosti". Keďže ide o aplikačné pravidlo formulované výlučne judikatúrou, neexistujú žiadne zákonné medze a návody, ako tento inštitút kvalifikovane používať pri hodnotení konaní, ktoré vykazujú znaky majetkového trestného činu, najmä podvodu. Autor sa v článku snaží hľadať odpoveď na otázku, kde končia hranice prípustnosti takejto právnej argumentácie pre odmietnutie trestného oznámenia alebo zastavenie trestného stíhania.¹⁾

S konštituovaním idey nutnosti dodržiavať pri zmluvných vzťahoch tzv. "povinnú mieru opatrnosti" sa stretávame jednak v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako "Najvyšší súd SR" alebo "NS SR"), jednak Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej aj ako "Najvyšší súd ČR" alebo "NS ČR"). Toto aplikačné pravidlo sa vyvinulo v súvislosti s vyvodzovaním trestnej zodpovednosti za konania, ktoré vykazujú znaky trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona v z. n. p. (ďalej iba "Trestný zákon" alebo "TZ") alebo niektorého z osobitných druhov podvodu (§ 222 až 225 TZ).

Objektívna stránka trestného činu podvodu (ako aj všetkých osobitných druhov podvodu) v sebe ako integrálnu súčasť zahŕňa nutnosť uvedenia poškodenej osoby do omylu alebo využitie niečieho omylu. V zmysle idey "povinnej miery opatrnosti" však nemožno považovať akékoľvek uvedenie osoby do omylu za napĺňajúce znaky trestnosti. Každá osoba je totiž povinná dodržiavať minimálnu úroveň opatrnosti pri ochrane vlastných záujmov a počínať si tak, aby do omylu uvedená nebola, najmä ak je omyl zjavný. Toto aplikačné pravidlo je obsiahnuté napr. v rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Tdo V 21/2014 zo 4. februára 2013:

"Spoločný základ podvodných konaní spočíva v "omyle" inej osoby (osoby odlišnej od páchateľa). Omyl ako rozpor predstavy so skutočnosťou v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu musí mať určitú "kvalitu" (nestačí akákoľvek nepravda) a musí byť prostriedkom spôsobilým na oklamanie iného v konkrétnej situácii. Ak však osoba v omyle vykonávajúca majetkovú dispozíciu má povinnosť (vyplývajúcu zo zákona, zo zmluvy alebo zvyklosti) preskúmať tvrdenia iných osôb, a to prostriedkami bežne dostupnými a v obdobných prípadoch aj bežne používanými, nie je možné len uvedenie nepravdy, bez ďalšieho považovať za "uvádzanie do omylu" v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu. V posudzovanej veci nejde o situáciu, že samotné uvedenie nepravdy, ktorej preskúmavanie nie je bežné, resp. omyl ani pri zvýšenej miere opatrnosti nemožno rozpoznať, prípadne osoba vykonávajúca dispozíciu nie je objektívne schopná v určitom čase a stave disponujúcimi prostriedkami prípadný omyl eliminovať. V danom prípade treba brať do úvahy aj tzv. dodržanie obvyklej miery opatrnosti osoby, ktorá je uvádzaná do omylu alebo ktorej omyl chce páchateľ využiť."²⁾

Táto právna úvaha sa rozvinula najmä s ohľadom na kedysi húfne podávanie trestných oznámení nebankovými subjektmi poskytujúcimi pôžičky často za veľmi riskantných okolností, pri ktorých boli pôžičky poskytnuté osobám, ktoré nespĺňali podmienky na ich poskytnutie, a to bez toho, že by nebankový subjekt vykonal akékoľvek opatrenia na preverenie bonity osoby, ktorej sa pôžička poskytla, a na preverenie toho, či sú informácie uvádzané touto osobou pravdivé (najmä údaje o jej zamestnaní a výške príjmu). Následne tieto nebankové subjekty automaticky podávali trestné oznámenia na "neplatičov" za podozrenie zo spáchania trestného činu "úverového podvodu" podľa § 222 TZ. Týmto spôsobom prenášali bremeno svojho nezodpovedného prístupu k ochrane svojich vlastných záujmov na orgány činné v trestnom konaní, od ktorých požadovali stíhanie dlžníka, vyšetrenie skutku, následné odsúdenie páchateľa a najmä - priznanie náhrady škody v trestnom konaní, často s neprimeranými úrokmi alebo poplatkami za sprostredkovanie úveru a inými zmluvnými pokutami, ktoré značne presahovali sumu istiny. Trestné konanie sa tak stávalo prostriedkom na získanie bezproblémového exekučného titulu, bez akýchkoľvek nákladov pre oprávneného na občianskoprávne konanie, súdne poplatky, zastupovanie atď.

Práve judik