Prekážka res iudicata v exekučnom konaní

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2023 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len "okresný súd") č. k. 59 Ek 2734/2021 z 10. februára 2022 (ďalej len "uznesenie z 10. februára 2022") a uznesením okresného súdu č. k. 59 Ek 2734/2021 z 12. septembra 2022 (ďalej len "napadnuté uznesenie") a v časti napadnutého uznesenia ju prijal na ďalšie konanie.

Na základe notárskej zápisnice z 10. októbra 2007 (ďalej len "notárska zápisnica") inicioval sťažovateľ proti povinnej 1 a povinnej 2 exekučné konanie, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 14 Er 908/2017 (ďalej aj "pôvodné exekučné konanie").Počas pôvodného exekučného konania podala povinná 2 žalobu o určenie neplatnosti viacerých právnych úkonov, medzi nimi aj notárskej zápisnice. Okresný súd Trnava rozsudkom č. k. 14 C 155/2007-360 zo 6. apríla 2016 určil, že notárska zápisnica je neplatná. Následne Krajský súd v Trnave (ďalej len "krajský súd") rozsudkom č. k. 23 Co 6/2017 z 26. februára 2018 potvrdil rozsudok Okresného súdu Trnava, a tým bola notárska zápisnica ako exekučný titul právoplatne zrušená. V nadväznosti na daný rozsudok vydal Okresný súd Trnava uznesenie č. k. 14 Er 908/2017 z 19. júna 2019 (ďalej aj "uznesenie o zastavení exekúcie"), ktorým exekučné konanie zastavil.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") uznesením č. k. 3 Cdo 107/2018-531 z 26. novembra 2020 tak, že rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Následne krajský súd, rešpektujúc právne závery najvyššieho súdu, vo veci znova konal a rozsudkom č. k. 23 Co 20/2021-583 z 18. januára 2022 zmenil rozsudok Okresného súdu Trnava tak, že žalobu v napadnutých výrokoch zamietol.

Následne na podklade už spomenutých rozhodnutí inicioval sťažovateľ nové exekučné konanie, v ktorom sa na základe toho istého exekučného titulu domáhal vydania poverenia a vymoženia dlžnej sumy od povinných. Okresný súd uznesením z 10.februára 2022 návrh na vykonanie exekúcie zamietol. Proti uzneseniu z 10. februára 2022 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú okresný súd napadnutým uznesením z 12. septembra 2022 zamietol.

Sťažovateľ v podstatnom uvádza, že okresný súd zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie a následnej sťažnosti odôvodnil v napadnutých uzneseniach tým, že vykonaniu exekúcie v novom exekučnom konaní bránila prekážka už právoplatne rozhodnutej veci ( ). Tú má, podľa okresného súdu, zakladať uznesenie o zastavení exekúcie vydané Okresným súdom Trnava v pôvodnom exekučnom konaní. Vzhľadom na to, že podanie žaloby na obnovu konania, rovnako ako podanie dovolania je Exekučným poriadkom vylúčené, uznesenie o zastavení exekúcie je, podľa názoru okresného súdu, v súčasnosti právne nezrušiteľné.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí 20. júna 2023 vo veci rozhodol nálezom  takto: