Prípustnosť dovolania - procesný postup a ustálená rozhodovacia prax

Sťažovateľ v pozícii zamestnanca uzavrel pracovnú zmluvu na dobu určitú so zamestnávateľom s tým, že trvanie pracovného pomeru zamestnanca závisí od trvania konkrétnej obchodnej zmluvy zamestnávateľa s tretím subjektom, u ktorého vykonával zamestnanec činnosť príslušníka súkromnej bezpečnostnej služby. Po ukončení predmetného obchodného vzťahu a skončení pracovného pomeru sťažovateľ podal žalobu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy, pretože bol presvedčený, že zmluva na dobu určitú nebola uzavretá platne, keďže nebola doba, na ktorú sa zmluva dojednala, dostatočne určitá vo vzťahu k presnému trvaniu pracovného pomeru. Požadoval analogickú aplikáciu § 77 Zákonníka práce aj na skončenie pracovného pomeru vzniknutého zmluvou na dobu určitú.

Okresný súd Košice II žalobu sťažovateľa zamietol s poukazom na judikát najvyššieho súdu, uverejnený pod č. R 41/2002 a sp. zn. 5 Cdo 77/01, že trvanie pracovného pomeru uzatvoreného na dobu určitú nemusí byť vymedzené v zmluve presným dátumom, postačí, ak je vymedzená dobou trvania určitých prác alebo iných objektívne zistiteľných skutočností (o ktorých skutočnej dĺžke účastníci pri uzatváraní pracovnej zmluvy nemusia mať ani istotu), ak toto určenie nepripúšťa pochybnosti o tom, kedy má zmluvný vzťah skončiť. Na základe uvedeného vyhodnotil pracovnú zmluvu ako dostatočne určitú a uzavretú na dobu určitú. Ustanovenie kogentného § 77 Zákonníka práce považoval súd za neaplikovateľné, pretože v danom prípade nedošlo k zániku pracovného pomeru právnym úkonom, ale objektívnou právnou skutočnosťou.

Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že ho potvrdil s odôvodnením, že pracovný pomer bol v zmluve dojednaný dostatočne určito na dobu určitú a k jeho zániku došlo ukončením obchodného vzťahu zamestnávateľa s obchodným partnerom. Oznámenie zamestnávateľa o tejto skutočnosti nie je právnym úkonom, ktorý je spôsobilý privodiť vznik, zmenu či zánik právneho vzťahu, ale len faktický úkon oznámenia relevantnej právnej skutočnosti, ktorá sama osebe spôsobila zánik pracovného zmluvného vzťahu. Hmotnoprávnym predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného vzťahu je súdom vyslovená neplatnosť právneho úkonu skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, preto žalobcovi nemohol vzniknúť žalovaný nárok. Z uvedeného dôvodu krajský súd taktiež považoval ustanovenie § 77 Zákonníka práce za neaplikovateľné vo veci sťažovateľa. K námietke nedostatočnej určitosti dojednania o trvaní pracovného pomeru krajský súd uviedol, že doba trvania môže byť určená aj pomocou konkrétnym dátumom neohraničenej objektívne zistiteľnej skutočnosti, o ktorej strany pri uzatváraní zmluvy majú istotu, ktorá nepripúšťa pochybnosti o tom, kedy pracovný pomer skončí (napr. do návratu konkrétnej zamestnankyne po skončení materskej dovolenky, do ukončenia pracovnej neschopnosti konkrétneho zamestnanca, do ukončenia určitej pracovnej úlohy a pod.). Takto dohodnutý pracovný pomer končí právnou udalosťou alebo skončením dohodnutej pracovnej úlohy bez tohto, aby zamestnávateľ uplatnil niektorý z výpovedných dôvodov, a to bez akéhokoľvek ďalšieho obmedzenia.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil § 420 písm. e) Civilného sporového poriadku (ďalej aj "CSP") - nesprávne obsadeným konajúcim odvolacím súdom, keďže člen senátu krajského súdu v skutkovo a právne totožnej veci iného zamestnanca toho istého zamestnávateľa rozhodoval ako zákonný sudca na súde prvého stupňa s totožným právnym názorom, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje. Ďalej uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm.f) CSP, keďže odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu považoval za nedostatočné a arbitrárne, a napokon uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, keďže vyslovený právny názor považoval za nesprávny a odkláňajúci sa od záverov Ústavného súdu (sp. zn. III. ÚS 72/2010, I. ÚS 242/2007, IV. ÚS 49/2006, III. ÚS 192/2006, I. ÚS 164/2012 a IV. ÚS 14/2007), od právneho názoru Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-378/379/380/07 a najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 7 Cdo 15/13.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné, keďže žiaden z tvrdených dôvodov prípustnosti dovolania nezistil.

Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou vytýka napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nedostatočnosť dôvodov, arbitrárnosť a svojvoľnosť pri posudzovaní tvrdeného nedostatku dôvodov odvolacieho rozsudku. Sťažovateľ tiež tvrdí, že najvyšší súd odmietol spravodlivosť, keďže nepristúpil k analogickej aplikácii § 77 Zákonníka práce a