SP I/2020 (50/2017)

Zo súdnej praxe, č. 5/2017, s. 232 – 236.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8 Sžo 229/2015, týkajúci sa
§ 1 ods. 1, § 3 ods. 4 písm. c), § 8 ods. 1, 5 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon)
§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách
§ 46, § 47 ods. 1, 3 zákona č. 71/1976 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
§ 4 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 349/2009 Z.z. o najväčších prípustných rozmeroch vozidiel a jazdných súprav, najväčších prípustných hmotnostiach vozidiel a jazdných súprav, ďalších technických požiadavkách na vozidlá a jazdné súpravy v súvislosti s hmotnosťami a rozmermi a o označovaní vozidiel a jazdných súprav
položka 80 písm. a) bod 2.1., bod 2.2. Sadzobníka správnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch
§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1, § 250ja ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku

Skutkový stav:

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 5S 173/2014-28 z 12. mája 2015 podľa § 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného z 10. júna 2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie; žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania spočívajúce v náhrade súdneho poplatku vo výške 70 eur a k náhrade trov právneho zastúpenia vo výške 842,29 eur.

Uvedeným rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Prešov, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií zo 14. februára 2014, ktorým tento dodatočne vybral od žalobcu zvýšený správny poplatok podľa položky 80 písm. a) bod 2.1., bod 2.2 Sadzobníka správnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch (ďalej len „zákon č. 145/1995 Z.z.“) v súlade s bodom 2 Splnomocnenia tejto položky vo výške 1 350 eur za nadmernú prepravu, ktorá bola vykonaná bez povolenia 20. novembra 2013 s motorovým vozidlom a prípojným vozidlom.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vyplynul záver, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, pretože tento sa nedostatočne vysporiadal s tvrdeniami žalobcu vzťahujúcimi sa k pravdepodobnosti merania. Dal do pozornosti, že žalobca už vo vyjadrení k oznámeniu o začatí správneho konania, ako aj obsiahlejšie v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu namietal presnosť merania správnym orgánom.

Podľa vážneho listu č. 26 210280 došlo k prekročeniu celkovej prípustnej hmotnosti na nápravu o 7,42% a celkovej prípustnej hmotnosti jazdnej súpravy o 1,28 tony (3,20%). Konštatoval, že v napadnutom rozhodnutí správny orgán uviedol, že do kompetencie spoločnosti SLOVEKO, s.r.o. ani cestného správneho orgánu nepatrí podávanie výkladu k certifikátom o overení vydaných Slovenskou legálnou metrológiou, a preto v odôvodnení rozhodnutia bolo k námietke dopravcu k začatiu správneho konania uvedené len to, že pravdepodobnosť merania 95% uvedená v certifikáte o overení sa zohľadňuje pri certifikácií a overovaní konkrétneho typu meradla a nie pri výkone úradného merania.

Následne zdôraznil, že uvedené nemožno považovať za dostatočné odôvodnenie rozhodnutia, pretože správny orgán má predovšetkým povinnosť zistiť presne a úplne skutkový stav a vysporiadať sa v rozhodnutí s námietkami účastníka správneho konania. Na splnenie tejto svojej povinnosti mu potom zákonodarca poskytol rôzne právomoci, napr. požiadať o súčinnosť, resp. odborné vyjadrenie iný orgán štátnej správy alebo fyzickú či právnickú osobu, ktorá overenie vykonáva, resp. je oprávnená certifikovať použitý typ váh. Uvedené však správny orgán, tak žalovaný ako ani prvostupňový orgán neurobil, ale sa bez ďalšieho uspokojil s vyjadrením spoločnosti SLOVEKO, s.r.o., ktorá váženie vykonala. Preto dospel k záveru, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí s námietkami žalobcu ohľadne odchýlky meradla, resp. odlišnosti medzi rozšírenou neistotou merania a dovolenou chybou nezaoberal. Takisto sa nezaoberal napr. použitím 3% tolerancie (napriek tomu, že jej existenciu v rozhodnutí spomenul) v súvislosti s povolenou 1% odchýlkou pri váhach triedy 1, u ktorých je pre celkovú hmotnosť vozidla v prevádzke najväčšia dovolená chyba 1%, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že u žalobcu bolo namerané prekročenie celkovej prípustnej hmotnosti jazdnej súpravy o 1,28 tony (3,20%).

Vo vzťahu k e-mailovému stanovisku Slovenskej legálnej metrológie, priloženému v súdnom konaní, vyslovil, že na toto nesmie súd prvého stupňa prihliadať, keďže pre rozhodnutie vo veci je rozhodujúci stav ku dňu vydania správneho rozhodnutia. Zdôraznil, že existencia zákonných dôvodov pre rozhodnutie musí byť zrejmá z rozhodnutia samého, nie až z dôkazov predložených v následnom súdnom konaní. Skutkový stav musí byť riadne zistený a z rozhodnutia zrejmý tak, ako aj správna úvaha, na základe ktorej správny orgán rozhodoval, a to už ku dňu vydania napadnutého správneho rozhodnutia, nie až ku dňu podania vyjadrenia k žalobe.

Žalovaný podal proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP, a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Súdu prvého stupňa vyčítal nesprávnosť jeho záveru, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a skutkového zistenia veci, ako aj nesprávneho pochopenia procesu úradného merania. Zároveň označil za nesprávny záver krajského súdu, že žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí nezaoberal použitím 3% tolerancie. Nato poukázal na časti napadnutého rozhodnutia, z ktorých je podľa žalovaného zrejmé, že ako odvolací orgán v rozhodnutí spomenul nielen existenciu 3% tolerancie, ale komplexne vysvetlil jej zmysel a použitie.