SP IV/2020 (61/2017)

Zo súdnej praxe, č. 6/2017, s. 285 – 288.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 10 Sžo 286/2015, týkajúci sa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách
§ 6 ods. 2 a 3 zákona č. 377/2004 Z.z. o ochrane nefajčiarov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
§ 21 ods. 1, § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov
§ 246c ods. 1 v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku

Skutkový stav:

Krajský súd v K. rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia napadnuté rozhodnutie žalovanej z 23. apríla 2014 v spojení s rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej aj „SOI“) so sídlom v K. pre Košický kraj z 11. novembra 2013, ktorým uložil žalobcovi podľa § 6 ods. 2 a 3 zákona č. 377/2004 Z.z. o ochrane nefajčiarov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej zákon č. 377/2004 Z.z.) pokutu vo výške 1 000 eur za porušenie zákazu predávať tabakové výrobky a výrobky, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak osobám mladším ako 18 rokov a za porušenie zákazu, v zmysle ktorého je každý, kto predáva tabakové výrobky a výrobky, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak, povinný odoprieť ich predaj osobe, ktorá je mladšia ako 18 rokov, keď vo vykonanom kontrolnom nákupe v prevádzke žalobcu - Novinový stánok, Košice 21. augusta 2013 nebol predaj tabakového výrobku (1 balenie cigariet L&M Blue label á 2,80 eur/ks) osobe mladšej ako 18 rokov odopretý a tabakový výrobok jej bol odpredaný, podľa § 250j ods. 2 písm. d), písm. e) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Súd v odôvodnení uviedol, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že oznámenie začatia správneho konania bolo žalobcovi doručené 18. novembra 2013. V spise sa nachádza inšpekčný záznam z 21. augusta 2013 o vykonaní kontroly žalobcu a písomné vyjadrenie žalobcu z 23. októbra 2013, záznam o oboznámení sa so spisom z 26. novembra 2013. Krajský súd teda zistil, že správny orgán vo veci nenariadil ústne pojednávanie, a teda v konaní pred správnym orgánom došlo k takej procesnej vade, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Ďalšou procesnou vadou je to, že v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu nie je presne vymedzený skutok, pre ktorý bolo začaté správne konanie, a pre ktorý bola uložená sankcia.

Krajský súd preto skúmal, či konanie o správnom delikte bolo vedené takým procesným postupom, ktorý by zabezpečil správny výsledok, a či dôkazy boli vykonané spôsobom, ktoré zodpovedajú pravidlám spravodlivého procesu.

Žalobca v žalobe podľa názoru krajského súdu správne konštatoval, že priestupkové konania majú v zmysle ustálenej štrasburskej judikatúry v zásade charakter konania o trestnom obvinení. Správny orgán musí preto rešpektovať procesné práva obvineného z priestupku, základné zásady správneho konania a článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces, pretože sankcie za správne delikty vo forme pokuty treba považovať za sankcie represívneho charakteru.

Krajský súd zároveň uviedol, že žalobca správne poukázal na nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS/231/2010-38 z 25. augusta 2010, v ktorom ústavný súd posudzoval namietané porušenie základného práva účastníka na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. l Ústavy SR v spojení s článkom 12 ods. l Ústavy SR, ktoré malo spočívať v nenariadení ústneho pojednávania v správnom konaní.

Krajský súd považuje rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, ktorá spočíva v tom, že vo výrokovej časti absentuje popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne existencie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený s iným. Správny orgán neuvedením týchto náležitostí vo výroku svojho rozhodnutia podľa názoru krajského súdu porušil § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, podľa ktorého výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

Z hľadiska ustálenej súdnej praxe výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý, konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania.

Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnut