SP LXXXIII/2020 (96/2018) - ROZHODNUTIE (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. septembra 2018, sp. zn. 2 Tdo 7/2018)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 10/2018, s. 4 – 13.

Námietky chýb rozhodnutia a konania v zmysle § 374 ods. 1 (ods. 3) Trestného poriadku, s označením dôvodu dovolania podľa požiadavky odseku 2 naposledy označeného ustanovenia (teda uplatnené riadne), sú obligatórnou náležitosťou dovolania - ak je v dovolaní uvedená aspoň jedna taká námietka, bude sa ňou dovolací súd zaoberať (pokiaľ sú splnené ostatné zákonné podmienky dovolacieho konania). Dovolací súd sa však nebude zaoberať námietkami uplatnenými po uplynutí lehoty na podanie dovolania uvedenej v § 370 ods. 1, 2 Trestného poriadku (teda nie včas), okrem konštatácie ich oneskoreného uplatnenia; to sa netýka ďalšej argumentácie k včas a riadne uplatneným dovolacím námietkam.

Ak v dovolaní podanom včas nie je riadne uplatnená žiadna dovolacia námietka, dovolanie bolo síce podané, avšak bez splnenia svojej obligatórnej náležitosti. V takom prípade nasleduje postup podľa § 379 ods. 1 Trestného poriadku, avšak námietky možno uplatniť najneskôr do uplynutia lehoty určenej dovolacím súdom podľa § 379 ods. 1 Trestného poriadku. Neskôr uplatnenými námietkami sa nebude dovolací súd vecne zaoberať - buď rozhodne podľa § 382 písm. e) Trestného poriadku (pri absencii akejkoľvek riadne uplatnenej námietky), alebo sa bude zaoberať len námietkami riadne uplatnenými v naposledy označenej lehote. 

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením z 3. septembra 2018, sp. zn. 2 Tdo 7/2018, v trestnej veci obvineného Mgr. Y. B. pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Tr. zák.“) a iné, dovolanie obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 10. februára 2009, sp. zn. 5To/137/2007, podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietol.

Z odôvodnenia:

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 11. júna 2007, sp. zn. 1T/44/2005, uznal obvineného Mgr. Y. B. za vinného zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Tr. zák. v súbehu s trestným činom obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, že

dňa 16. augusta 2004 v čase o 11.00 hod v objekte Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave so sídlom na X. ulici č. XX v kancelárii č. XXX, počas výkonu služby nútil neoprávnene a bez akéhokoľvek právneho dôvodu svedka JUDr. C. X., nar. X. I. XXXX v V. O. V., trvale bytom V., P.. X vypovedať proti jeho vôli v trestnej veci vedenej na Úrade justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru Bratislava pod ČVS: KRP-200/OEK-BA-2002, a to i napriek tomu, že ho na uvedené konanie poškodený v prítomnosti mjr. L. L., príslušníka Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru Bratislava, ppráp. R. V. a ppráp. F. P., príslušníkov pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského riaditeľstva Policajného zboru Bratislava viackrát na toto neoprávnené konanie upozorňoval, pričom zdôrazňoval tú skutočnosť, že ako svedok sa osobne dostavil dňa 16. augusta 2004 za vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru Bratislava z dôvodu dohodnutia iného termínu výsluchu jeho osoby, nakoľko termín stanovený vyšetrovateľom na deň 18. august 2004 mu nevyhovoval a napriek opakovanej snahe opustiť kanceláriu č. XXX mu v tomto konaní mjr. Mgr. Y. B. neoprávnene zabránil, a to tým spôsobom, že položil ruku na dvere v čase, keď chcel túto poškodený JUDr. C. X. opustiť, ako aj privolaním hliadky pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského riaditeľstva Policajného zboru Bratislava v zložení ppráp. R. V. a ppráp. F. P., kde im vydal pokyn, aby tu prítomnému JUDr. C. X. nedovolili kanceláriu opustiť, pričom skutočne mu na pokyn vyšetrovateľa mj. Mgr. Y. B. ppráp. R. V. zabránil opustiť kanceláriu č. XXX a pri opakovanej snahe JUDr. C.M. sa obdobného konania tak isto na príkaz vyšetrovateľa dopustil aj ppráp. F. P.

Obvinenému bol za to uložený podľa § 158 ods. 1 s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, výkon ktorého mu bol podľa § 58 ods. 1 písm. a), § 59 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka.

Proti vyššie citovanému rozsudku podal obvinený odvolanie, ktoré Krajský súd v Trnave uznesením z 10. februára 2009, sp. zn. 5To/137/2007, podľa § 256 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2005 ako nedôvodné zamietol.

Dňa 17. júla 2009 podal obvinený prostredníctvom svojho obhajcu na súde prvého stupňa dovolanie, kde ako dovolací dôvod (formálne) označil dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.

V bližšom písomnom odôvodnení podaného dovolania obvinený predovšetkým zdôraznil, že rozhodnutie vo veci je podľa jeho názoru založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, keďže tento nie je trestným činom. V danej súvislosti potom upriamil pozornosť na predchádzajúce rozhodnutia, vydané v predmetnom prípade, keď jednak voči pôvodne spoluobvineným ppráp. R. V. a ppráp. F. P. bolo trestné stíhanie právoplatne zastavené a jednak, pokiaľ ide o jeho osobu, tu najskôr po podaní obžaloby Okresný súd Bratislava I uznesením z 20. mája 2005, sp. zn. 1T/44/2005, trestné stíhanie zastavil z dôvodu, že skutok nie je trestný čin (predmetné uznesenie v dôsledku sťažnosti prokurátora nenadobudlo právoplatnosť), a neskôr ho po vykonanom dokazovaní rozsudkom z 1. marca 2006, sp. zn. 1T/44/2005, spod obžaloby z rovnakého dôvodu oslobodil (na základe odvolania prokurátora Krajský súd v Bratislave predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na opätovné konanie).

Ako sa pritom uvádza v podanom dovolaní ďalej, o tom, že JUDr. C. X. vedel, že je vypočúvaný ako svedok, svedčí aj jeho samotné vyjadrenie uvedené na 5. strane zápisnice z jeho výsluchu, kde sa doslovne uvádza nasledovné: „Poznamenávam, stále vypovedám ako svedok.“

Napokon záverom obvinený poukázal tiež na nevhodné a arogantné správanie sa poškodeného JUDr. C. X. na hlavnom pojednávaní voči jeho osobe (keď ho nazval „ľudskou spodinou“ s tým, že to mu ešte lichotí), s ohľadom na ktoré sa dá podľa neho domyslieť, ako sa tento správal pri dotknutom výsluchu v prípravnom konaní, ktorý bol naproti pojednávaniu navyše neverejný.

Z vyššie uvedených dôvodov obvinený dovolací súd požiadal o preskúmanie právneho posúdenia skutku.

V zmysle § 376 Tr. por. sa k dovolaniu obvineného vyjadril len prokurátor (Okresnej prokuratúry Bratislava I), a to v tom smere, že toto nepovažuje za dôvodné, keďže konajúce súdy na základe vo veci vykonaného dokazovania náležite zistili skutkový stav, ktorý následne aj správne právne posúdili.

Najvyšší súd ako súd dovolací na neverejnom zasadnutí konanom 6. mája 2014 uznesením, sp. zn. 2 Tdo 27/2014, dovolanie obvineného Mgr. Y. B. podľa § 382 písm. f) Tr. por. odmietol (ako podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné).

Vyššie citované rozhodnutie dovolací súd odôvodnil v zmysle jeho vtedajšej ustálenej praxe v podstate takým spôsobom, že pokiaľ nastali vo veci už účinky zahladenia (na páchateľa sa hľadí, ako keby nebol odsúdený - tzv. zákonná fikcia neodsúdenia), odsudzujúce rozhodnutie treba považovať za právne neexistujúce, a proti takému nie je dovolanie možné podať, a to zo strany ktorejkoľvek z oprávnených osôb.

V danej veci pritom z obsahu predloženého spisového materiálu vyplývalo, že obvinený Mgr. Y. B. sa v skúšobnej dobe, ktorá mu bola uložená už skôr citovaným rozsudkom Okresného súdu Bratislava I v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, osvedčil podľa § 60 ods. 3 Tr. zák.

Obvinený Mgr. Y. B. sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) so sťažnosťou, namietajúc, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením zo 6. mája 2014, sp. zn. 2 Tdo 27/2014 (v tejto časti bola sťažnosť prijatá uznesením ústavného súdu z 31. augusta 2017 na ďalšie konanie).

Sťažovateľ bol toho názoru, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nie je správne z dôvodu, že prvostupňový rozsudok v spojení s uznesením odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 10. februára 2009 a skúšobná doba jedného roka uplynula 10. februára 2010, pričom on dovolanie (proti druhostupňovému rozhodnutiu) podal 17. júla 2009, teda ešte pred uplynutím skúšobnej doby - kedy dovolanie ešte bolo prípustné.

Na podklade predmetnej sťažnosti ústavný súd nálezom z 15. novembra 2017, sp. zn. I. ÚS 423/2017, rozhodol, že:

1. základné právo Mgr. Y. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením zo 6. mája 2014, sp. zn. 2 Tdo 27/2014, porušené boli;
2. uznesenie najvyššieho súdu zo 6. mája 2014, sp. zn. 2 Tdo 27/2014, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie;
3. najvyšší súd je povinný uhradiť Mgr. Y. B. trovy právneho zastúpenia v sume 363,79 eur, a to na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu;
4. sťažnosti Mgr. Y. B. sa vo zvyšnej časti nevyhovuje.

V odôvodnení daného nálezu ústavný súd potom uviedol nasledovné (ide o doslovnú citáciu relevantných pasáží):

„18. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že plénum ústavného súdu na neverejnom zasadnutí konanom 18. marca 2015 prijalo pod sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 zjednocujúce stanovisko, v ktorom vyslovilo túto právnu vetu: ,,Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného p