Spísanie závetu počas trvania manželstva

Osobitosťou slovenského právneho poriadku v prípade pred uzavretím manželstva je, že nepozná inštitút tzv. predmanželskej zmluvy. Náš právny poriadok pozná len inštitút zúženia bezpodielového spoluvlastníctva manželov počas trvania manželstva, nie však pred jeho uzatvorením. V zmysle § 143 Občianskeho zákonníka, obsahom bezpodielového spoluvlastníctva je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo bolo nadobudnuté počas jeho trvania, svýnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov. Jedinou možnosťou ako upraviť budúcu dispozíciu majetku po smrti poručiteľa, pre majetok ktorý je vylúčený z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je spísanie závetu počas trvania manželstva. V ňom by závetný poručiteľ určil podiel na majetku vylúčeného z bezpodielového spoluvlastníctva, ktorý by mohli zdediť jeho potomkovia a prípadne manžel/manželka alebo iné blízke osoby a/alebo úplne iné osoby, ku ktorým mal iný citový alebo ekonomický vzťah.

Slovenský právny poriadok je v tomto rozsahu veľmi obmedzený. Ako uvádza komentár: "

Významný krok na uľahčenie cezhraničného dedenia predstavuje prijatie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (ďalej nariadenie) , ktorým sa zavádza európske osvedčenie o dedičstve - European Certificate of Succession (ďalej len "ECS"). Tento dokument, ktorý vydáva úrad konajúci vo veci dedičstva, môžu používať dediči, odkazovníci, vykonávatelia závetov a správcovia dedičstva na preukázanie svojho postavenia a uplatňovanie svojich práv alebo právomocí v iných členských štátoch. Nariadenie sa vzťahuje na dedičstvo po osobách, ktoré zomrú po 17. auguste 2015 a spĺňajú " " náležitosti stanovené nariadením. Vydaním nariadenia by európske osvedčenie o dedičstve mali uznávať vo všetkých členských štátoch bez potreby osobitného konania, najmä úhrady poplatkov za usporiadanie dedičstva.

Majetkové vzťahy medzi manželmi sú v rámci vnútroštátneho poriadku priamo upravené ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Sporným by v tomto prípade bolo určenie tzv. právomoci a rozhodného práva v prípade značného majetku (napr. reštitúciami, darom) nachádzajúceho sa pravdepodobne v inom členskom štáte Európskej únie alebo v takom prípade, aksa manželia napríklad kvôli dôchodkovému veku a priaznivému podnebiu rozhodnú žiť v inom členskom štáte bez toho, aby v tom pôvodnom predali svoj majetok.

Nariadenie o európskom osvedčení o dedičstve odkazuje aj na tzv. dedičskú zmluvu, ktorú v bode 49 odôvodnenia nariadenia upravuje takto: " Ako právne záväzná definícia bola zavedená do právneho poriadku členských štátov článkom 3 ods. 1 písm. b) nariadenia ako ". Ako " " bol definovaný inštitút závetu v písmenách c) a d), ktorý spísali dve alebo viaceré osoby v jednej listine, a " " je závet, spoločný závet alebo dedičská zmluva.

Európska právna teória a prax v súčasnosti očakáva rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v právnej veci C-277/20 ) - posúdenia darovacej zmluvy pre prípad smrti medzi dvomi štátnymi občanmi Nemecka, z ktorých poručiteľ žil a zomrel v Nemecku, ale nehnuteľnosť sa nachádza v Rakúsku. Okrem hmotnoprávneho posúdenia takejto zmluvy sa nemecký súd pýta aj na časovú pôsobnosť tohto nariadenia podľa článku 83, teda ak by takáto zmluva bola dedičskou zmluvou podľa článku 3 ods. 1 písm. b) a bola by uzatvorená pred 17. augustom 2015 a spĺňa hmotnoprávne podmienky tohto nariadenia .

Pre právnu prax asi najpodstatnejším ustanovením sú kolízne normy, na ktoré odkazuje článok 20 nariadenia v nadväznosti na článok 21. V súlade s ustanovením článku 20 je daná dispozícia účastníkov dedičskej dohody alebo poručiteľa v prípade spísania závetu vybrať si konkrétny právny poriadok, podľa ktorého sa bude režim dedenia spravovať a s ohľadom na znenie nariadenia nemusí ísť jednoznačne o právny poriadok členského štátu Európskej únie. Ak nedôjde k voľbe práva podľa článku 22 nariadenia, môže byť stanovené rozhodné právo rozhodnutím súdneho orgánu, resp. notára, ktoré prejednáva dedičstvo po zosnulom. V takom prípade bude platiť všeobecné pravidlo, že " ". V Západnej Európe je pomerne častým fenoménom ) - že ak by právny poriadok v čase smrti odkazoval len na právny poriadok členského štátu, v ktorom nemal poručiteľ v čase smrti tzv. užšie väzby (napríklad žil by v tomto štáte len počas starobného dôchodku a zdravotnej starostlivosti kvôli vysokému veku), možno dedičské konanie podľa článku 21 ods. 2 nariadenia zastaviť a vec postúpiť príslušnému notárovi v mieste posledného bydliska, v ktorom poručiteľ vykonával ekonomickú činnosť a vlastnil majetok . Podľa tohto nariadenia je potrebné, aby sa poručiteľ rozhodol, či sa v dedičskom konaní budú uplatňovať právne predpisy krajiny, ktorej je štátnym príslušníkom, a to bez ohľadu na to, či ide o krajinu EÚ alebo nie. V prípade, že je poručiteľ štátnym príslušníkom viacerých krajín, môže sa rozhodnúť pre právny poriadok ktorejkoľvek z nich. Závet je platný len vtedy, ak spĺňa náležitosti krajiny, kde mal poručiteľ posledný pobyt, inak poručiteľ musí určiť podľa ktorej krajiny sa bude pri dedení postupovať.