Vlastnícke právo a jeho aplikačno-interpretačná podoba

Medzi základné ľudské práva a slobody patrí aj právo vlastniť majetok. Toto základné ľudské právo je ústavnoprávne zakotvené v piatich odsekoch článku 20 Ústavy SR (ďalej aj "Ústava"). Takéto pomenovanie tohto základného práva je formulované všeobecne a do značnej miery neadresne, čo sa v jeho aplikačno-interpretačnej podobe môže prejaviť jeho neúnosným zužovaním alebo, naopak, nadmerným rozširovaním. Pre určenie účelu práva vlastniť majetok je determinujúca aj súvislosť s medzinárodnoprávnym štandardom zaručeným Protokolom č.1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý výstižne identifikuje účel ochrany vlastníctva pomenovaním práva pokojne užívať svoj majetok.

Subjektom, ktorému sa priznáva ochrana podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy, je každý vlastník nadobudnutého majetku, ako aj každý kto má legitímnu nádej na jeho nadobudnutie. Pojem "každý" znamená, že sa chráni každá fyzická osoba bez ohľadu na jej štátnu príslušnosť ako aj každá právnická osoba. Napriek princípu rovnosti všetkých vlastníckych subjektov vytvára Ústava špecifickú kategóriu majetku vo výlučnom vlastníctve štátu - obligatórny národný majetok (nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje, vodné toky). Tento výpočet obligatórneho majetku štátu nie je ničím výnimočným. Štát, ak má plniť svoje základné funkcie, musí disponovať určitým hmotným substrátom, bez ktorého by bol subjektom bez možnosti realizovať svoje funkcie. Vlastníckemu právu zvykneme pripisovať aj to, že je absolútnym právom, ktoré pôsobívoči všetkým - a je obmedzené len oprávneniami a povinnosťami iných vlastníckych subjektov. V porovnaní s obdobím pred rokom 1990 Ústava už nerozlišuje druhy, typy a formy vlastníctva, ale všetky vlastnícke subjekty kladie na jednu úroveň, a to či už z pohľadu a možností nadobudnutia vlastníctva, jeho užívania aj jeho ochrany. Z ústavného textu čl. 20 vyplýva rovnaký obsah vlastníckeho práva všetkých vlastníkov ku všetkým veciam, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva. Ustanovuje však zákonom reglementovaný obsah svojho vlastníckeho práva. Takýto normatívny a ústavnoprávny pohľad napĺňa ekonomickú, spoločensko-politickú i filozofickú bázu konkurenčného prostredia, v ktorom majú v rámci fenoménu vlastníctva v tom najširšom ponímaní pre prípadnú podnikateľskú aktivitu všetci rovnakú východiskovú pozíciu.

Do praktickejšej a prozaickejšej roviny sa vlastníctvo ako také dostáva aj cez jeho naozaj klasický a od čias rímsko-právnej kultúry uznávaný obsah

Nedá sa síce povedať, že predmet vlastníckeho práva má len akúsi "biznis" funkciu (môže mať pre vlastníka aj výrazne citový - emotívny význam), ale v konkurenčno-liberálnom prostredí, v ktorom viac ako 90 % HDP vyprodukujú podnikateľské subjekty, je jeho " prioritná.

Jedným z veľmi praktických právnych inštitútov zabezpečujúcich ochranu vlastníka, a to nielen v zmluvných vzťahoch a súčasne posilňujúcich staré rímske je aj inštitút výhrady vlastníckeho práva, zakotvený v § 443 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len "OBZ").

Podľa § 443 OBZ ods. 1 nadobúda kupujúci vlastnícke právo k tovaru, len čo mu je dodaný tovar odovzdaný, pričom však umožňuje nadobudnutie vlastníctva aj pred jeho odovzdaním (obyčajne v prípade prepravovaného tovaru) za podmienky, že kupujúci získal oprávnenie nakladať s tovarom (zásielkou) aj pred jej odovzdaním. Prechod vlastníctva odovzdaním (tradíciou - traditio) je klasickou formou prechodu vlastníckeho práva od rímsko-právnych čias, obsahom ktorého bolo odovzdanie práva kveciam na základe právneho dôvodu ktorý ospravedlňuje prechod vlastníctva. Prechod vlastníctva týmto spôsobom sa postupne v praxi veľmi rozšíril a v justiniánskom práve zostal ako jediný a všeobecný spôsob singulárneho derivatívneho nadobudnutia vlastníctva medzi živými. Mimo prechodu vlastníckeho práva odovzdaním je relevantným okamihom prechodu vlastníckeho práva získanie oprávnenia nakladať s tovarom, pričom sa tovar reálne môže nachádzať ešte u predávajúceho. Aj v prípade prevodu vlastníckeho práva na kupujúceho je prioritná nosná zásada OBZ - zásada zmluvnej slobody. Odovzdanie tovaru ako štandardný a relevantný moment prevodu vlastníckeho práva na kupujúceho je aktuálny vtedy, ak si zmluvné strany nedohodnú iný spôsob zmeny vlastníckeho subjektu.

Dohoda zmluvných strán o inom prechode vlastníctva, než je odovzdanie tovaru, vyžaduje písomnú formu a nazýva sa výhradou vlastníckeho práva Na platné dojednanie o výhrade vlastníckeho práva je potrebná dohoda v zmluve a nestačí o nej zmienka napríklad na faktúre alebo inom doklade vystavenom po dodaní tovaru. Pre platné dojednanie výhrady vlastníckeho práva treba vnímaťaj časový faktor, musíbyť dohodnutá pred realizáciou úkonov podľa § 443 OBZ, ak už vlastnícke právo prešlo n