Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Zánik funkcie sudcu kandidatúrou vo voľbách z pohľadu Ústavy SR
Vyskúšajte našu 10-dňovú skúšobnú licenciu a získajte prístup k celému portálu zadarmo. Stačí sa bezplatne zaregistrovať.
Chcem prístup zdarma
Máte už predplatné?
Prihláste sa.
Článok je zameraný na analýzu hlavných ústavnoprávnych aspektov novej právnej úpravy prijatej v roku 2019 vo forme zákona zavádzajúceho právnu fikciu, podľa ktorej sa súhlas sudcu s kandidatúrou vo voľbách považuje za vzdanie sa funkcie sudcu v zmysle Článku 146 Ústavy.
The article is aimed to analyse main constitutional aspects related to new legal regulation adopted in 2019 in the form of a law introducing legal fiction that consent of a judge to be registered as election candidate shall be considered as resignation from the judicial office within the meaning of article 146 of the constitution.
EWERLING, V.: Zánik funkcie sudcu kandidatúrou vo voľbách z pohľadu Ústavy SR; Justičná revue, 72, 2020, č. 6-7, s. 847 – 854.
Zákon o sudcoch s účinnosťou od 15.10.2019 v § 19 ustanovuje, že podpis vyhlásenia o vyjadrenísúhlasu s kandidatúrou vo voľbách do národnej rady alebo európskeho parlamentu sa považuje za vzdanie sa funkcie sudcu. Doručením kópie vyhlásenia prezidentovi má prísť k zániku funkcie sudcu.
Táto novela zákona o sudcoch č. 282/2019 Z.z. rozprúdila právnu diskusiu v jednom zo slovenských denníkov, do ktorej boli zapojení J. Mazák
1)
, advokát JUDr. Haulík
2)
a autor tohto článku
3)
. Keďže hĺbka problematiky prerastá publicistický formát, autor pristúpil k hlbšiemu rozpracovaniu tejto témy v podobe tohto článku, so zameraním na otázku ústavnej konformity. Keďže ani tu dostupný rozsah neumožňuje úplné poňatie všetkých aspektov, zameriava sa na tie základné.Základná úprava
Ústava vymedzuje spôsoby zániku funkcie sudcu v Článkoch 146 a 147 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava"). Článok 147 umožňuje prezidentovi SR len na návrh Súdnej rady SR odvolať sudcu, a to v prípadoch kvalifikovaného odsúdenia za trestný čin, disciplinárneho rozhodnutia, straty voliteľnosti do Národnej rady SR, dlhodobého zdravotného stavu neumožňujúceho výkon funkcie, alebo pri dosiahnutí veku 65 rokov. Ide o určité nútené formy zániku funkcie sudcu.
Článok 146 v porovnaní s tým upravuje dobrovoľný zánik funkcie, na základe rozhodnutia sudcu:
"Sudca sa môže svojej funkcie vzdať písomným oznámením prezidentovi Slovenskej republiky. Jeho funkcia v takom prípade zaniká uplynutím kalendárneho mesiaca, v ktorom bolo písomné oznámenie o vzdanísa funkcie doručené.".
Úprava zákona o sudcoch, účinná pred 15.10.2019, toto ustanovenie Ústavy premietla takmer doslovne do korešpondujúceho znenia v § 19. Sporná novela doplnila zákon o úpravu, ktorou označuje za vzdanie sa funkcie aj obsahovo iný úkon sudcu, smerujúci k výkonu jeho pasívneho volebného práva: "
Za vzdanie sa funkcie sudcu sa považuje aj podpísanie vyhlásenia, v ktorom sudca vyjadrí súhlas so svojou kandidatúrou na kandidátnej listine politickej strany alebo politického hnutia vo voľbách do národnej rady a vo voľbách do európskeho parlamentu podľa osobitného predpisu.".
Zákon ďalej zavádza úpravu súvisiacich technických otázok, najmä povinnosť volebnej komisie preposlať kópiu súhlasu sudcu prezidentovi a úpravu momentu zániku funkcie.
4)
Citovaná zmena zákona vyvoláva otázku, či neprekračuje ústavný rámec a nezakladá nový, ústavne nesúladný spôsob zániku funkcie sudcu. Niektoré zdroje, vrátane článkov citovaných v úvode, tento spôsob označujú za fikciu vzdania sa funkcie. Preto možno položenú otázku formulovať aj tak, či je ústavne súladné, aby funkcia sudcu zanikla aj na základe takejto "fikcie vzdania sa funkcie", namiesto skutočného vzdania sa funkcie.
Jednoducho, no vecne
Pred hlbšou analýzou rôznych aspektov sa žiada poukázať na pomerne jednoduchý argument právnej vedy, ktorý túto otázku nastolil niekoľko rokov pred tým, ako sa stala aktuálnou.
J. Drgonec v komentári k Článku 146 Ústavy z roku 2015 uviedol:
"Ústava pre prejav vôle ustanovuje písomnú formu a aj subjekt, voči ktorému sa prejav vôle má uskutočniť. Osobou, voči ktorej sudca musí prejav vôle urobiť, je prezident SR. Nedodržanie ústavnej podmienky o písomnej forme alebo urobenie prejavu vôle voči inej osobe, ako voči prezidentovi SR znamená, že prejav vôle sa neuskutočnil v súlade s Ústavou, a preto nie je spôsobilý vyvolať účinok určený Ústavou."
5)
Tento argument, aj keď sa v čase jeho vzniku mohol javiť ako samozrejmý, či snáď až takmer bezobsažný, prináša podstatný pohľad na posudzovanú otázku. A to nielen napriek, ale aj práve pre jeho relatívnu jednoduchosť. To, čo sa javilo v Ústave ako úplne samozrejmé, by sa nemalo zákonom prekrúcať, či až popierať. Takýto argument založený na jednoduchosti a zdravom rozume (ktorý má byť základným pravidlom výkladu a aplikácie práva
6)
), by nemal zostať opomenutý. A to aj v kontexte ďalšieho jednoduchého argumentu - materiálneho právneho štátu a predvídateľnosti práva v zmysle Článku 1 ods. 1 Ústavy.Aj keď komentár k Ústave považuje už aj jednoznačný prejav vôle vzdania sa funkcie adresovaný len inému subjektu za neúčinný, treba dodať, že zákonodarca išiel ešte ďalej. Nielenže modifikoval adresáta (ktorým je politická strana alebo hnutie), ale upravil aj samotný tento prejav vôle tak, že zaň označuje úplne iný prejav vôle sudcu. Od predpokladov Ústavy sa tak zákonodarca odklonil hneď dvomi spôsobmi. To by samo osebe malo stačiť na konštatovanie protiústavnosti zákonnej úpravy.
7)
Napriek tomu sa však ďalej v texte zaoberáme aj širšími aspektmi.Sudcovská nezávislosť
Posudzovanú otázku je potrebné vnímať aj v kontexte sudcovskej nezávislosti a jej garancií. Sudcovia by nemali byť vystavení riziku zásahu do ich činnosti či funkcie bez riadneho ústavného základu.
Ústavný súd SR označil nezávislosť súdnej moci za súčasť materiálneho jadra Ústavy.
8)
Nezávislosť sudcov bola napríklad dôvodom zrušenia vymenúvania sudcov na časovo obmedzené obdobie.
9)
Podľa M. Čiča a J. Sváka ide pritom o podstatné znaky právneho štátu:
"Kariérne právne záruky nezávislosti sudcov patria k historicky najstarším a ich naplnenie patrí k objektívnym znakom právneho štátu. Tradične k nim patrí najmä zásada časovo neobmedzeného funkčného obdobia sudcu, ktorá je spätá s reštriktívnymi dôvodmi zániku sudcovskej funkcie. Tieto sú vo väčšine ústav demokratických štátov taxatívne vymedzené priamo v ústave."
Autori ďalej uvádzajú: "
10)
.V článku 145 ods. 1 ústavy je zakotvená jedna z najdôležitejších záruk sudcovskej nezávislosti, a to výkon funkcie sudcu bez časového obmedzenia. Časovo neobmedzené funkčné obdobie je však len relatívne, pretože funkcia sudcu môže v zmysle ústavy zaniknúť v prípade odvolania (článok 147 ústavy), v prípade vzdania sa funkcie (článok 146 ústavy) a v prípade porušenia princípu inkompatibility (článok 145a ústavy)."
11)
.Z uvedeného rovnako plynie racionálna požiadavka zasahovať do funkcie sudcu čo najmenej a k možnostiam jej zániku pristupovať z ústavného pohľadu reštriktívne. Právna veda ďalej rozdeľuje spôsoby zániku funkcie sudcu popri prirodzených skutočnostiach (smrť) na dobrovoľné a nedobrovoľné, a tieto od seba odlišuje.
12)
Vzdanie sa funkcie jednoznačne označuje za dobrovoľný spôsob zániku funkcie.
13)
Vo vzťahu k nedobrovoľným potvrdzuje, že Ústava pozná päť taxatívnych dôvodov možného nedobrovoľného zániku funkcie formou odvolania. Ústava, ani jej doterajšia interpretácia tak nepredpokladajú, že by sa inštitút vzdania sa funkcie mohol využiť na akýkoľvek nedobrovoľný zánik funkcie, v rozpore so skutočnou vôľou sudcu a bez jej jasného a jednoznačného prejavu. Využívanie inštitútu zdanlivej dobrovoľnosti a fikcie jej vyjadrenia na docielenie nedobrovoľného zániku funkcie sa ani v tomto kontexte nejaví ako súladné s cieľmi ústavnej úpravy, jej zmyslom, ani s princípmi materiálneho právneho štátu. Zasahuje autoritatívne do funkcie sudcu, a teda aj do jeho nezávislosti. Je namieste aj otázka - aké všetky (priamo s trvaním funkcie nesúvisiace) úkony sudcu by zákonodarca mohol takto fiktívneoznačovaťza prejav vôle na jej vzdanie sa a aký by to mohlo mať vplyv na túto garanciu nezávislosti sudcu.Modifikácia ústavnej úpravy
Napriek tomu, že právna úprava by mohla naznačovať úplnú taxatívnosť dôvodov zániku funkcie sudcu upravených v Ústave
14)
, Ústavný súd SR (ďalej aj "Ústavný súd") vymedzil jej hranice vo svojej rozhodovacej praxi mierne širšie, aj keď nie bezbreho. V jednom prípade vec posúdil prísnejšie, v druhom zákonodarcovi vymedzil väčší priestor.V prvom menovanom prípade-v náleze vo veci PL. ÚS 12/98 Ústavný súd SR dal za pravdu návrhu skupiny poslancov, ktorí napadli ústavnosť uzákonenej možnosti predsedu Ústavného súdu, resp. prezidenta dočasne pozbaviť sudcov Ústavného súdu, resp.jeho predsedu či podpredsedu, funkcie. Nesúlad konštatoval vo vzťahu k Článku 2 ods. 2, Čl. 135 a Čl. 138 Ústavy.
Ústavný súd s poukazom na vymedzenie spôsobu ustanovenia do funkcie, skončenia funkcie a právomoci ústavných činiteľov uviedol:
"Rozsahom citovaných ustanovení sú určené medze ústavnej úpravy postavenia jednotlivých ústavných činiteľov Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že ide o ústavnú úpravu, jej medze nemožno prekročiť, na základe a prostredníctvom právnej normy so silou zákona.".
K tomu doplnil, že
"takto určené medze ústavnej úpravy (a v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy) limitujú zákonodarcu pri prijímaní zákonov upravujúcich predmet ústavnej úpravy.".
V podstatnej časti prepájal Ústavný súd toto posúdenie s tým, že išlo o zverenie právomoci predsedovi Ústavného súdu a prezidentovi, ktorú z Ústavy nemali. Tým sa daná vec čiastočne odlišuje od tu posudzovanej. Svoje závery však vztiahol aj na otázky vzniku a zániku funkcie, pričom ich dostatočne zovšeobecnil aj pre použitie v tejto veci:
"Preto ak ide o zákonnú úpravu otázok, ktorá už tvorí predmet ústavnej úpravy, Národná rada Slovenskej republiky je pri prijímaní takýchto zákonov (a to bez ohľadu na účel, ktorý sa ich prijatím sledoval
-
napríklad upraviť podrobnosti, podmienky, spôsob) viazaná záväzkom neprekročiť jej medze, t.j. tak jej rozsah, ako aj dälšie náležitosti tvoriace expressis verbis jej predmet.".
Za najpodstatnejší záver pre túto vec však možno považovať nasledovné:
"Problematika, ktorá je predmetom ústavnej úpravy, môže byť zmenená, zrušená alebo doplnená len novou ústavnou, ale nie zákonnou úpravou.
".Posudzujúc tu skúmanú vec v kontexte s citovaným záverom Ústavného súdu by tak bolo potrebné konštatovať, že sporná novela zákona jednoznačne a materiálne doplnila a obsahovo pozmenila problematiku, ktorá je predmetom ústavnej úpravy. Od pôvodného zámeru a zmyslu Článku 146 Ústavy sa dokonca odkláňa značne. Takýto odklon by preto nemal byť akceptovateľný už z hľadiska zákonnej formy.
V druhom skôr načrtnutom prípade vo veci PL. ÚS 10/05, Ústavný súd posudzoval návrh generálneho prokurátora, ktorý početné ustanovenia zákona o sudcoch považoval za rozporné s Ústavou. Medzi ne patrili aj otázky zániku a prerušenia výkonu funkcie sudcu. Pri ich posúdení zvolil Ústavný súd extenzívnejšía mierne benevolentnejší výklad mantinelov zákonnej úpravy. Najmä akceptoval uzákonenie niektorých dôvodov zániku funkcie priamo zo zákona, aj keď sa prekrývali s dôvodmi na odvolanie postupom podľa Čl. 14. K tomuto rozhodnutiu pripojil odlišné stanovisko sudca Milan Lalík.
15)
Predmetom posúdenia bola aj otázka prerušenia výkonu funkcie sudcu počas stáže na niektorom štátnom orgáne alebo počas výkonu inej funkcie. Ústavný súd prikladal veľkú váhu rozlišovaniu medzi funkciou sudcu a výkonom funkcie sudcu. Odôvodnil to, okrem iného, tým, že do funkcie sudcu, ktorá jediná je celoživotná, možno vniesť určitú pružnosť a umožniť aj prerušenie jej výkonu. Konštatoval v tej súvislosti, a v komparácii s českou úpravou, že
"ústavná úprava počíta s tým, že sudca sa môže stať poslancom."
Odôvodnil to i tým, že čl. 77 ods. 1 Ústavy zakotvuje nezlučiteľnosť funkcie poslanca s výkonom funkcie sudcu; nie so samotnou funkciou sudcu. Obdobne odkázal aj na Čl. 103 ods. 4 Ústavy, ktorý analogicky predpokladá zvolenie sudcu za prezidenta, čím sudca len prestane vykonávať svoju doterajšiu funkciu a nedochádza k jej zániku.V danej veci však Ústavný súd pripustil aj možnú polemiku o tom, či je vhodné dočasné účinkovanie sudcov v orgánoch zákonodarnej alebo výkonnej moci. Pokiaľ ide o pozíciu stáže, takéto účinkovanie vyhodnotil pozitívnejšie ako v prípade priamej účasti, pri ktorej pripustil mož- nosťväčšieho rizika vplyvu na ďalšiu činnosť sudcu.
16)
Touto otázkou sa následne hlbšie nezaoberal, rovnako ako ani možnými alternatívnymi inštitútmi na zmiernenie s tým spojených rizík (časový odstup od ukončenia mandátu, inštitút a námietka zaujatosti a pod.). Vec posudzoval len z hľadiska - či rámec, ktorý umožňuje prerušenie funkcie, v takom prípade odporuje Ústave. Dospel k záveru, že takáto úprava nie je ústavne nekonformná.Pasívne volebné právo
Skôr uvedený nález PL. ÚS 10/05 sa týka aj otázky pasívnehovolebného práva sudcu, ktorú nemožno opomenúť.
Ani samotný navrhovateľ (generálny prokurátor) nemal námietky voči kandidatúre, ale až voči následnému reálnemu súbehu funkcií:
"Nemám námietky proti tomu, aby sa výkon funkcie sudcu prerušil na čas, keď sa sudca zaregistruje ako kandidát vo voľbách/.../a aby sa znovu mohol ujať výkonu funkcie sudcu, ak vo voľbách neuspel. Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy všetci občania majú právo za rovnakých podmienok na prístup k voleným a iných verejným funkciám. Namietam však právnu úpravu ustanovenia § 24 ods. 2, ktorá umožňuje prerušenie výkonu funkcie sudcu aj v prípade, že sudca vo voľbách uspel a ujal sa výkonu funkcie v inom orgáne verejnej moci.".
Národná rada a vláda pred Ústavným súdom obhajovali aj možnosť následného súbehu funkcií:
"inštitútprerušenia sudcovskej funkcie neslúži na obchádzanie článku 145a ods. 2 ústavy, ale na naplnenie práva každého občana (aj sudcu) na výkon verejnej funkcie v plnom rozsahu a na druhej strane vylúčením súbežného výkonu dvoch, či viacerých druhov verejnej moci umožňuje napĺňaniu princípu deľby výkonu verejnej moci. Automa tická stra ta sudcovskej funkcie v prípade výkonu inej verejnej funkcie by bola takou prekážkou, ktorá by reálne mohla ohroziť právo na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok. /.../Ani z princípu nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, ani z požiadavky na funkčnú a rozhodovaciu nezávislosť sudcov však nijako nevyplýva, že by sudcovia mali prístup k iným verejným funkciám ústavne obmedzený podmienkou vzdania sa sudcovskej funkcie. Naopak, ústavodarca výslovne - a preto s konkrétnym úmyslom - podmieňuje ich prístup k relevantným funkciám zákazom výkonu sudcovskej funkcie."
Generálnemu prokurátorovi pritom vyčítali, že právo na prístup k funkcii chápe v rozpore s judikatúrou len ako právo kandidovať, a nie aj ako právo funkciu vykonávať.Podľa Čl. 30 ods. 4 Ústavy majú občania za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Nová úprava zaviedla, že jedine sudca v prípade výkonu tohto práva, aj to už len v štádiu uchádzania sa o funkciu, automaticky prichádza o svoju doterajšiu funkciu a kariéru. Právny poriadok žiadnemu inému občanovi takýto následok nestanovuje. Kritérium prístupu "za rovnakých podmienok" je preto zrejme touto úpravou porušené, a prijatá úprava nesúladná aj s týmto Článkom Ústavy, (prípadne aj so súvisiacim Článkom 13 ods. 3).
Podľa Čl. 13 ods. 4 Ústavy, pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. V rámci toho je potrebné posúdiť zameranosť na cieľ, aj vhodnosť a primeranosť prostriedkov na dosiahnutie cieľa (test proporcionality).
Ak by sme prijali, že je daný legitímny cieľ obmedzenia prístupu sudcov k vybraným funkciám v štáte (čo je otázka na samostatnú diskusiu), z hľadiska spôsobu akým sa má tento cieľ dosiahnuť, ide v prípade súčasnej úpravy o prekročenie rámca nevyhnutnosti a primeranosti.
V prvom rade je potrebné rozlišovať medzi uchádzaním sa o funkciu a nadobudnutím samotnej funkcie (čo učinil aj generálny prokurátor i národná rada a vláda vo veci PL. ÚS 10/05). Samotné uchádzanie sa (nie spôsob uchádzania sa) o funkciu samo osebe nie je bez ďalšieho schopné diskvalifikovať sudcu z následného výkonu jeho funkcie.
17)
Preto ak by prípadné obmedzenie malo smerovať konštruktívne, tak len k následnému ujatiu sa funkcie. To ostatne predpokladá aj Čl. 145a ods. 2 Ústavy, ktorý upravuje nezlučiteľnosť s funkciou, nie s uchádzaním sa o funkciu.Neprimeraná je aj forma prijatého opatrenia na dosiahnutie cieľa. Ak by tento aj bol dôvodný a legitímny, zákonodarca mohol a mal prijať túto úpravu výhradne obmedzením pasívneho volebného práva a nie aj priamym zásahom do postavenia sudcu. Zákonodarca napríklad mohol prijať úpravu, kedy by sudcu zaregistroval ako kandidáta vo voľbách len po tom, ako by preukázal, že sa vzdal svojej funkcie, namiesto toho, aby tak činil "zaňho" ustanovením fikcie vzdania sa funkcie. Tak by aspoň minimalizoval zásah len do práva volebného a nie aj priamo do postavenia sudcu.
18)
Z hľadiska testu proporcionality nie je bezvýznamné ani to, že zákonodarca ponechal sudcovi naďalej možnosť výkonu iných funkcií v štátnej moci, najmä ako prezidenta, člena či dokonca predsedu vlády alebo vedúceho ústredného orgánu (§ 24 ods. 1a zákona o sudcoch). Pokiaľ právny poriadok počas trvania funkcie sudcu akceptuje výkon takýchto popredných verejných funkcií, ktoré môžu byť z hľadiska vnímania verejnosti, ako aj vyhranenia sa voči určitým otázkam alebo účasti na rozhodovaní v štátnej moci i podstatne markantnejšie ako členstvo v zákonodarnom zbore, je zrejmé, že deklarovaný cieľ nie je riadne a systematicky sledovaný a môže byť skôr využitý na účelovú argumentáciu.
19)
Taktiež je potrebné zohľadniť to, že obmedzenie predošlej politickej činnosti neexistuje v prípade menovania nových sudcov (porovnaj tiež Čl. 145a ods. 1 Ústavy).Preto sa domnievame, že aktuálna úprava nezodpovedá ani týmto ústavným požiadavkám.
De lege ferenda
V rámci úvah, aká právna úprava by bola na mieste, je potrebné v prvom rade zodpovedať otázku, či je vhodné, prípadne želateľné, aby sudca mohol na určitý čas pôsobiť vo vybraných zákonodarných či výkonných funkciách. Ústavný súd pripustil možnosť polemiky o tejto otázke. Ide pritom o polemiku viac hodnotovú, keďže existujú nepochybne argumenty proti
20)
aj argumenty za.
21)
Ak by sa akceptoval záver o potrebe tohto obmedzenia, z hľadiska požiadavky proporcionality by takéto obmedzenie malo byť viazané až na samotné získanie funkcie. Pritom možno vec legislatívne riešiť relatívne jednoducho v podobe len zúženia zákonom vymedzeného rozsahu možnostíprerušenia výkonu funkcie sudcu (Čl. 148 ods.2 Ústavy). Sudca, ktorý by bol zvolený do funkcie, by sa musel rozhodnúť, či mandát prijme. Pokiaľ áno, musel by sa sám, svojim výslovným prejavom vôle, vzdať funkcie sudcu, aby sa nedostal do rozporu s Čl. 145a ods. 2 Ústavy. Neexistoval by žiaden vonkajší zásah do pozície sudcu. Takéto obmedzenie (poňaté ako obmedzenie práva na prístup k voleným funkciám) by za predpokladu primeranej úpravy všetkých súvisiacich otázok, potenciálne mohlo prejsť aj testom proporcionality-aj s ohľadom na to, že určitý rámec preň vytvára aj samotná Ústava v Čl. 145a ods. 2. Tento záver však nie je jednoznačný, keďže do úvahy vstupujú aj ďalšie aspekty, vrátane toho, či sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť ešte miernejšími prostriedkami, či sa sledovaný cieľ vyžaduje konzistentne a pre všetky porovnateľné prípady Konečné posúdenie vyváženia týchto hodnôt a práv by prislúchalo Ústavnému súdu.
Okrem toho, ako uviedol Ústavný súd v náleze PL. ÚS 10/05, bolo by tiež vhodné presnejšie charakterizovať obdobie prerušenia výkonu funkcie sudcu a upraviť súvisiace povinnosti tak, aby boli naplnené ciele nezávislosti sudcu i zachovania vážnosti sudcovského stavu. Podľa autora by pritom funkcia sudcu mala byť prerušená prinajmenšom v čase od vyslovenia súhlasu s kandidatúrou do momentu, v ktorom bude zrejmé, či sudca získa a prijme mandát alebo nie.
Záver
Záverom možno zhrnúť, že podľa môjho názoru je súčasná úprava vytvárajúca konštrukciu vzdania sa funkcie sudcu na základe prejavenia súhlasu s kandidatúrou vo voľbách rozporná š Článkom 146 - nekorešponduje s predpokladmi jeho úpravy, keď za úkon vzdania sa funkcie označuje úplne iný a priamo nesúvisiaci úkon sudcu, ktorý navyše v nesúlade s Článkom 146 neadresuje prezidentovi, ktorému sa kópia takéhoto úkonu má dostať len prostredníctvom ďalších dvoch subjektov. Taktiež možno nesúlad vidieť v rozpore so závermi Ústavného súdu, vyslovenými vo veci PL. ÚS 12/98, keďže zákonná úprava dopĺňa a modifikuje obsah ústavnej úpravy. V neposlednom rade je, podľa môjho názoru, daný aj rozpor s úpravou základných práv, najmä Článku 30 ods. 4 Ústavy, z pohľadu toho, že takéto významné obmedzenie v podobe faktického zániku funkcie a ukončenia doterajšej kariéry zo zákona neplatí pre nikoho okrem sudcov, ako aj z pohľadu proporcionality prijatého opatrenia vo vzťahu k sledovanému cieľu, ak by vôbec bol uznaný za legitímny. S ohľadom na uvedené zastávam názor, že súčasná úprava vyžaduje zmenu alebo zrušenie na účel zabezpečenia súladu s Ústavou, odstránenia zásahov do jednej zo základných garancií nezávislosti sudcu, ako aj odstránenia neprimeraného obmedzenia pasívneho volebného práva.
1) Článok "Štefan Harabin si myslí, že všetci padli na hlavu"; zo dňa 2.12.2019, dostupný na: https://dennikn.Sk/1672324/stefan-harabin-si-mysli-ze-vsetci-padli-na-hlavu/a záverečná reakcia v podobe článku "Je lex Harabin v rozpore s ústavou?"; zo dňa 17.12.2019. dostupný na: https://dennikn.sk/1692302/je-lex-harabin-v-rozpore-s-ustavou/
2) Článok "Ešte raz k prerušeniu výkonu funkcie a k strate funkcie sudcu"; zo dňa 4.12.2019, dostupný na: https://dennikn.sk/1674764/este-raz-k-preruseniu-vykonu-funkcie-a-k-strate-funkcie-sudcu/
3) Článok "K prerušeniu a strate funkcie sudcu do tretice - a trochu inak";zo dňa 17.12.2019, dostupný na: https://dennikn.sk/1684656/k-preruseniu-a-strate-funkcie-sudcu-do-tretice-a-trochu-inak/
4) "V prípade podľa predchádzajúcej vety je Štátna komisia pre voľby a kontrolu financovania politických strán podľa osobitného predpisu povinná doručiť prezidentovi kópiu vyhlásenia sudcu, v ktorom sudca vyjadrí súhlas so svojou kandidatúrou na kandidátnej listine politickej strany alebo politického hnutia vo voľbách do národnej rady alebo vo voľbách do európskeho parlamentu podľa osobitného predpisu do piatich dní odo dňa, keďjej bola doručená kandidátna listina, ktorej prílohou podľa osobitného predpisu je takéto vyhlásenie sudcu; vyhlásenie môže prezidentovi doručiť aj dotknutý sudca bez toho, aby tým bola dotknutá povinnosť Štátnej komisie pre voľby a kontrolu financovania politických strán podľa tejto vety; doručenie vyhlásenia sudcu prezidentovi Štátnou komisiou pre voľby a kontrolu financovania politických strán alebo dotknutým sudcom podľa tejto vety sa považuje za doručenie vzdania sa funkcie sudcu prezidentovi pre účely prvej vety."
5) DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Veľký komentár; C. H. Beck, Bratislava, 2015, s. 1557.
6) Ústavný súd SR, I. ÚS 468/2011: "Základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý rozum."; s odkazom na DRGONEC: Ústava Slovenskej republiky - Komentár; Heuréka, 2004, s. 57 - 58.
7) Aj keďje potrebné pripustiť, že finálne prijatá úprava je kvalitnejšia a zneniu Článku 146 bližšia než pôvodný schválený návrh tejto novely pred tým, než bol prezidentkou jej rozhodnutím č. 3091-2019-KPSR z 10.7.2019 vrátený národnej rade práve s výhradami k jej ústavnému súladu. Uvedené úpravy však podľa autora sú prevažne technického charakteru a aj keď úpravu Ústave približujú, nie sú dostatočné na to, aby zabezpečili jej obsahový súlad s účelom a zmyslom Článku 146, ako aj s ďalšími aspektmi analyzovanými ďalej.
8) Nález PL.ÚS 21/2014.
9) Pôvodné znenie Článku 145 Ústavy.
10) ČIČ, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky; Eurokódex, Žilina, 2012, s. 629.
11) Tamtiež, s. 782.
12) Tamtiež, s. 787.
13) Tamtiež, s. 787 a 786.
14) Znenie Ústavy nenaznačuje možnosťaj ďalších spôsobov zániku funkcie ani neobsahuje splnomocnenie pre možnosť ich ustanovenia zákonom (porovnaj napr. Ústavu ČR, ktorá v čl. 82 takúto delegáciu na zákon obsahuje). Pritom však v porovnaní so zánikom funkcie Ústava pri určení dôvodov a podmienok dočasného prerušenia výkonu funkcie sudcu výslovne odkazuje na prijatie zákonnej úpravy (porovnaj Čl. 148 ods. 2).
15) Ideo pomerne kritické, no vo viacerých bodoch dosť presvedčivé stanovisko. Jedným zo základných tvrdeníje, že: "Ústava neumožňuje zánik funkcie sudcu proti vôli sudcu z iných dôvodov a iným spôsobom, ako to ustanovuje čl. 147 ústavy. Zákonná úprava, ktorá umožňuje zánik funkcie sudcu priamo zo zákona, nie je podľa môjho názoru v súlade s ústavou." (Bod 8).
16) Učinil tak aj s odkazom na rozhodnutie ESĹP vo veci Procola v. Luxemburg, ktoré však parafrázoval nie úplne presne a bez zohľadnenia kontextu a okolností danej veci. ESĹP sa v nej vyjadril ku konkrétnej veci, v ktorej boli 4 z 5 členov súdneho orgánu priamo aktívne (poradenský) účastní na príprave špecifického predpisu, ktorý bol predmetom posúdenia v danej veci, vrátane jeho retroaktívneho účinku ("Four of the five members of the Judicial Committee had previously taken part in drawing up the Conseil d'Etat's opinion on the draft regulation and in framing the bill in issue.").
17) Ústava v Článku 145a ods. 1 predpokladá dokonca, že budúci sudca môže byt členom politickej strany aj tesne pred ujatím sa funkcie.
18) Tu môže vystať otázka, prečo tak neučinil a či naozaj sledoval deklarovaný cieľ, v zmysle Článku 13 ods. 4.
19) Deklarovaný verejný záujem by mal byt skutočne tak konzekventne, systematicky a pravidelne uplatňovaný, aby ho bolo možné považovať za skutočne identitikovaný verejný záujem, ktorý by opodstatnil napadnutú právnu úpravu (k tomu pozri protinávrh č. 2 v odôvodnení uznesenia PL. ÚS 11/2012 - s. 108,109).
20) Napríklad zdržanlivosť sudcu, vnímanie verejnosti z hľadiska nestrannosti, budovanie vzťahov s inými zložkami moci, participácia na tvorbe legislatívy či iných opatrení, ktoré môžu byť následne predmetom posudzovania.
21) Napríklad profesionálny vklad sudcu do zákonodarnej činnosti, zvýšenie podielu právnikov v zákonodarnom zbore (tých obvykle nie je dostatok ani na obsadenie ústavnoprávneho výboru), možnosť presadzovať odborné reformy súdnictva, porovnanie s bežnou praxou vymenovania členov zákonodarnej alebo výkonnej moci za sudcov ústavného súdu (pri právomociach, ktorých je ovplyvnenie doterajšou funkciou výraznejšie), celoživotnosť funkcie sudcu vs.jeho pasívne volebné právo, neexistencia obdobného obmedzenia pri vymenovaní nových sudov, či aj určité posilnenie niektorých subjektívnych aspektov nezávislosti sudcu, pokiaľ po uplynutí mandátu môže počítať s návratom do sudcovskej funkcie.
Vydanie Justičná revue 6-7/2020
