Zmena rozhodnutia Ústavného súdu SR v dôsledku rozhodnutia medzinárodného súdu

Podľa čl. 133 Ústavy SR: "Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok." Táto úprava vylučuje nielen podanie odvolania, ale aj podanie každého iného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku. Rozhodnutie, ktoré Ústavný súd SR urobí v rámci priznanej pôsobnosti, je konečné a nezmeniteľné.

Ústava SR nevylučuje podanie oprav­ného prostriedku len proti meritórnym rozhodnutiam. V súlade s čl. 133 opravný prostriedok nemožno podať proti nijakému rozhodnutiu ústavného súdu. Konečné a nezmeniteľné nie je iba rozhodnutie vo veci samej, ale aj tomuto rozhodnutiu predchádzajúce procesné rozhodnutia. Ústava vylučuje podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o vstupe do konania v postavení vedľajšieho účastníka, o námietke predpojatosti sudcu ústavného súdu, o vylúčení verejnosti z účasti na ústnom pojednávaní alebo jeho časti, o nepripustení späť vzatia sťažnosti a radu ďalších rozhodnutí. Z tejto okolnosti možno vyvodiť záver, že čl. 133 Ústavy SR vylučuje "primerané použitie" Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku v rozsahu všetkých ustanovení, ktoré priznávajú právo na opravný prostriedok.¹⁾

Výnimku zo zásady definitívnosti a nezmeniteľnosti rozhodnutia ústavného súdu určuje iba ústavný zákon č. 357/2004 Z.z. pre konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. V tomto type konania ak medzinárodná zmluva, ktorou je SR viazaná, ustanovuje možnosť pre verejného funkcionára obrátiť sa na medzinárodný orgán so žiadosťou o preskúmanie rozhodnutia, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo verejnej funkcie, a ak sa verejný funkcionár obráti na tento medzinárodný orgán so žiadosťou o preskúmanie takého rozhodnutia, považuje sa také rozhodnutie o strate mandátu alebo verejnej funkcie za právoplatné a vykonateľné až vtedy, keď ho tento medzinárodný orgán potvrdí.

Úprava daná čl. 133 Ústavy SR sa v poslednom období dostáva do problémov v konfrontácii s právnym režimom, aký predpokladajú orgány Rady Európy a EÚ v rozhodnutiach proti Slovenskej republike.

Modelovo ide o dva typy situácií: v prvej by sa právny účinok rozhodnutia medzinárodného orgánu súdnej moci mal v Slovenskej republike zabezpečiť zrušením pôvodného rozhodnutia Ústavného súdu SR. V druhom type situácií samo rozhodnutie Ústavného súdu SR netreba zrušiť, ale nemožno s ním spojiť právny účinok. Od iného orgánu verejnej moci Slovenskej republiky sa vyžaduje, aby nepostupoval v konaní ako orgán viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR.

"Právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak ESĽP rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením." [§ 228 ods. 1 písm. d) OSP].

Podľa § 228 ods. 1 písm. e) OSP právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania aj vtedy, keď je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora ES alebo iného orgánu ES.

V trestnom konaní obnova konania je predmetom úpravy § 394 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. Podľa § 394 ods. 4 Trestného poriadku (TP): "Skutočnosťou skôr neznámou podľa odsekov 1 až 3 je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu SR alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného, ak negatívne dôsledky tohto rozhodnutia nemožno inak napraviť."

Podľa § 31a zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, postavení jeho sudcov a konaní pred ním v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o ústavnom súde"): "Ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred Ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (OSP) alebo Trestného poriadku."

Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR: "Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou." Z ustanovenia čl. 152 ods. 4 možno vyvodiť, že uplatnenie § 228 ods. 1 písm. d) OSP, rovnako ako § 394 ods. 4 TP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde neprichádza do úvahy, lebo by nebolo v súlade s čl. 133 Ústavy SR. Jednoznačnosť a nezvratnosť tohto záveru sa začína otriasať v základoch vo veciach, ktoré sa ocitnú pred ESĽP, či pred Súdnym dvorom EÚ.

Uplatňovanie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa zakladá na zásade, ktorú formuloval ESĽP: "Zámerom Dohovoru je zaručiť práva, ktoré nie sú teoretické alebo iluzórne, ale praktické a účinné."²⁾ Túto zásadu pôvodne nepremietol aj do procesnoprávnej ochrany tak, aby zaväzovala členské štáty k obnove vnútroštátneho konania na zabezpečenie výkonu rozhodnutia ESĽP. ESĽP konštatoval: "Dohovor výslovne nevyžaduje, aby členský štát začal konanie, v ktorom znovu preskúma prípad následne po tom, ako Súd zistí porušenie Dohovoru."³⁾

Táto prax sa v posledných rokoch zásadne mení. ESĽP upravil svoju rozhodovaciu činnosť tak, aby oslobodil členské štáty Rady Európy od nadmerného zaťažovania povinnosťou poskytovať primerané zadosťučinenie v peniazoch a pri porušen