ZR II/2020 (66/2016) ROZHODNUTIE (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. augusta 2016, sp. zn. 3 Sžo 202/2015)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 7/2016, s. 52 – 60.

I. Z ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov vyplýva, že správny poriadok sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak, teda aj na konanie úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý rozhoduje o práve žiadateľa na poskytnutie príspevku na úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielne alebo chráneného pracoviska a na úhradu nákladov na dopravu zamestnancov. Popri vymedzení okruhu správnych orgánov zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov teda vymedzuje svoju pôsobnosť aj vo vzťahu k iným právnym predpisom. Formulačne to zákonodarca vyjadril slovným spojením „ak osobitný zákon neustanovuje inak“. Obsahovo táto formulácia vyjadruje dve skutočnosti, a to a) subsidiaritu správneho poriadku a b) negatívne vymedzenie pôsobnosti.

II. Niektoré osobitné predpisy výslovne ustanovujú, že na konanie sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. V prípade, ak takáto konštatácia v príslušnom právnom predpise v oblasti správneho práva absentuje a ak nie sú v osobitnom zákone upravené odchýlky, procesný režim správneho poriadku nastupuje ex lege a je povinnosťou orgánu verejnej správy dôsledne ho aplikovať.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. augusta 2016, sp. zn. 3 Sžo 202/2015)

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) podľa § 250j ods. 2 písm. d) a písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutia žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko nepodal návrh na priznanie ich náhrady a ani mu žiadne trovy v konaní nevznikli.

Predmetom súdneho prieskumu je postup žalovaného pri rozhodovaní o žiadostiach žalobcu o poskytnutie príspevku na úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielne alebo chráneného pracoviska a na úhradu nákladov na dopravu zamestnancov podľa § 60 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“), v súvislosti s ktorým správny orgán vydal rozhodnutia označené ako „Oznámenie č. 94/§60/2013/VAOTP SR-2“ zo dňa 13. augusta 2013 o poskytnutí príspevku na úhradu prevádzkových nákladov vo výške 853,86 € a nevyplatení príspevku na úhradu nákladov na dopravu (prevádzka žalobcu na ulici H., S.) a „Oznámenie č. 120/60/2013/VAOTP SR-2“ zo dňa 20.augusta 2013 o poskytnutí príspevku na úhradu prevádzkových nákladov vo výške 595,98 € a nevyplatení príspevku na úhradu nákladov na dopravu (prevádzka žalobcu na ulici S. v S.) a rozhodnutia označeného ako „Odvolanie-vyjadrenie č. 2013/168603/KR“ zo 6. novembra 2013, ktorým podanému odvolaniu žalobcu nevyhovel.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že konanie žalovaného o žiadosti žalobcu na poskytnutie Stanoviská a rozhodnutia vo veciach správnych Zbierka stanovísk NS a súdov SR 7/2016 53 príspevku podľa § 60 zákona o službách zamestnanosti je konaním orgánu štátnej správy o práve právnickej osoby v oblasti verejnej správy, pričom osobitný zákon o službách zamestnanosti vlastnú úpravu priznania príspevku v nižšej ako požadovanej výške, resp. jeho nepriznania neobsahuje.

Ďalej uviedol, že požiadavka žalobcu na postup správneho orgánu podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) a v rámci toho aj vydanie rozhodnutia s náležitosťami upravenými v tomto zákone je legitímna, má oporu v ustanovení § 1 ods. 1 správneho poriadku, ako aj v okolnostiach prípadu a v princípoch dobrej verejnej správy, ktoré ako súčasť princípov európskeho správneho práva sú uvedené v odporúčaní CM/Rec (2007) 7 Výboru ministrov o dobrej verejnej správe. Medzi tieto princípy patrí okrem iného princíp viazanosti právom, princíp právnej istoty zahŕňajúci požiadavku na jasnosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť právnych noriem ako aj postupu orgánov verejnej moci a princíp transparentnosti verejnej moci nedosiahnuteľnej bez garantovania konkrétnych procesných práv účastníka, vrátane práva na vydanie a oznámenie rozhodnutia, jeho adekvátne odôvodnenie, informáciu o opravnom prostriedku a preskúmanie rozhodnutia.

K postupu správneho orgánu pri rozhodovaní o odvolaní krajský súd poukazuje na skutočnosť, že hoci majú oznámenia žalovaného zo dňa 13. augusta 2013 a zo dňa 20. augusta 2013 a vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 6. novembra 2013 charakter rozhodnutia o práve žalobcu a podľa obsahu týchto písomností ich bolo potrebné považovať za rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a za rozhodnutie o odvolaní účastníka, tieto súčasne nespĺňajú náležitosti rozhodnutia vyžadované ustanovením § 47 správneho poriadku a v prípade rozhodnutia o odvolaní rozhodnutie vydal bez opory v zákone opätovne prvostupňový správny orgán.

Dôvodom zrušenia žalobou napadnutých rozhodnutí bola krajským súdom konštatovaná ich nepreskúmateľnosť a vada v postupe správneho orgánu (nedostatok kompetencie pre rozhodnutie o odvolaní) a preto zrušil preskúmavané rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. d) a písm. e) OSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie v naznačenom smere.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie a domáhal sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil a žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu z dôvodu podľa § 250 ods. 2, písm. f) OSP, nakoľko rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ku konštatovaniu krajského súdu, že posudzované oznámenia žalovaného z 13. augusta 2013 a z 20. augusta 2013 a vyjadrenie k odvolaniu zo 6. novembra 2013 majú charakter rozhodnutia o práve žalobcu a podľa obsahu týchto písomností ich bolo potrebné považovať za rozhodnutie prvostupňového správneho