ZR LXVIII/2020 (68/2018) - ROZHODNUTIE (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. októbra 2017, sp. zn. 6 Cdo 224/2016)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 8/2018, s. 52 – 59.

Právny poriadok Slovenskej republiky nevylučuje možnosť, aby sa ten, kto o sebe tvrdí, že je biologickým otcom maloletého dieťaťa, domáhal určenia neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov podľa § 91 ods. 1 Zákona o rodine. V konaní má kľúčový význam najlepší záujem maloletého dieťaťa.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. októbra 2017 sp. zn. 6 Cdo 224/2016)

Z odôvodnenia:

1. Žalobca sa žalobou podanou na okresný súd 27. 6. 2013 domáhal, aby súd určil, že súhlasné vyhlásenie rodičov o určenie otcovstva urobené žalovanou l/ a žalovaným 2/ dňa 26. 2. 2013 je neplatné, aby súd určil, že žalobca je otcom maloletého L. J. V., nar. X. X. X. a aby súd zveril maloletého L. J. V. do osobnej výchovy žalovanej 1/ a uložil mu povinnosť prispievať na jeho výživu sumou 100 eur mesačne k rukám žalovanej 1/ vždy do 15. dňa príslušného mesiaca vopred a aby upravil jeho styk s maloletým. 

2. Okresný súd Košice II rozsudkom zo 17. decembra 2013 č. k. 25C/117/2013 -103 žalobu zamietol a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením. Vo vzťahu k žalobe o určenie neplatnosti súhlasného vyhlásenia o otcovstve urobené žalovanou 1/ a žalovaným 2/ uviedol, že žalobca osvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“), lebo v prípade vyhovenia žalobe, by sa zmenilo jeho právne postavenie v tom, že by sa stal aktívne legitimovaným na podanie žaloby o určenie otcovstva k maloletému. Z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že neboli preukázané v konaní tvrdenia žalobcu o neplatnosti právneho úkonu súhlasného vyhlásenia rodičov o otcovstve žalovaného 2/ k maloletému L. J. V.. Uviedol, že žalobcom tvrdené okolnosti, že žalovaná 1/ musela vedieť o jeho biologickom otcovstve k maloletému a že žalovaný 2/ podľa jeho vedomostí neudržiaval so žalovanou 1/ žiadny partnerský a ani intímny vzťah a o dieťa sa vôbec nezaujímal, nevylučujú existenciu intímneho vzťahu žalovaných 1/ a 2/ v rozhodnom období pre počatie maloletého dieťaťa a teda nedokazujú nedostatok ich vôle pri súhlasnom vyhlásení otcovstva. Ani samotná okolnosť, že žalovaná 1/ nepopierala biologické otcovstvo žalobcu k maloletému L. J., prípadne, že sa priamo vyjadrovala o otcovstve žalobcu k maloletému, nevylučuje možnosť biologického otcovstva žalovaného 2/. V tejto súvislosti poukázal na písomné vyjadrenie žalovaných 1/ a 2/, v ktorom uviedli, že súhlasné vyhlásenie o otcovstve žalovaného 2/ k maloletému urobili slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, že si boli vedomí právnych účinkov s týmto úkonom spojených a že tieto účinky svojím prejavom chceli vyvolať. Podľa okresného súdu uvedený právny úkon žalovaných 1/ a 2/ neodporuje ani zákonu, lebo nie je v rozpore s ustanovením § 91 Zákona o rodine. Jeho zmyslom je určenie otcovstva k maloletému dieťaťu, čo v danom prípade súhlasným vyhlásením žalovanej 1/ a žalovaného 2/ bolo dosiahnuté. Žalobca nepreukázal, že výsledok tohto súhlasného vyhlásenia je nepravdivý (skutočnosti ním uvádzané nedokazujú jeho otcovstvo k maloletému) a ani to, že úmyslom žalovaných 1/ a 2/ bolo iba vylúčiť žalobcu z otcovstva k maloletému L. J. Žalobu o určenie neplatnosti súhlasného vyhlásenia o otcovstve považoval preto za nedôvodnú. Následne považoval za neopodstatnenú aj žalobu žalobcu o určenie otcovstva a o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému. Zákon o rodine totiž umožňuje určenie otcovstva podľa tretej zákonnej domnienky len v prípade, ak otcovstvo k maloletému dieťaťu nebolo určené v zmysle prvej alebo druhej zákonnej domnienky. Keďže v danom prípade otcovstvo k maloletému L. J. bolo určené súhlasným vyhlásením žalovanej 1/ a žalovaného 2/, neboli splnené podmienky pre rozhodnutie súdu o určení otcovstva žalobcu k maloletému. Nevykonal preto žalobcom a kolíznym opatrovníkom navrhnuté dôkazy smerujúce k preukázaniu biologického otcovstva žalobcu k maloletému a za nevyhnutný nepovažoval vykonať ani dôkaz výsluchom žalovanej 1/ a žalovaného 2/. Právne vec posúdil podľa § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) resp. podľa § 84, § 85 ods. 1, § 90, § 91 ods. 1 a § 94 Zákona o rodine. 

3. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 27. mája 2016 sp. zn. 8CoP/453/2015 na odvolanie žalobcu rozsudok okresného súdu potvrdil. V odôvodnení rozsudku uviedol, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci, v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci a vec posúdil podľa správnych ustanovení Zákona o rodine. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považoval za presvedčivé a s jeho závermi sa v celom rozsahu stotožnil. Poukázal na to, že podľa platnej právnej úpravy otcovstvo k dieťaťu môže byť určené len na základe jednej z domnienok otcovstva, ktoré pripúšťa Zákon o rodine. Právoplatne určené otcovstvo k dieťaťu môžu zaprieť len zákonom taxatívne vymenované aktívne legitimované osoby, t. j. matka, otec a dotknuté dieťa za predpokladu, že na zapretie otcovstva boli splnené podmienky, ktoré ustanovuje zákon. Vyslovil názor, že o právnom úkone, ktorým je súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve k maloletému dieťaťu, nie je možné riadne a zákonne rozhodnúť v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu podľa Občianskeho súdneho poriadku, lebo platnosť tohto právneho úkonu je predmetom konania o zapretie otcovstva podľa zákonných ustanovení Zákona o rodine, ktorý je špeciálnou právnou úpravou k Občianskemu súdnemu poriadku. V opačnom prípade by tak došlo k nezákonnému obchádzaniu špeciálnej právnej úpravy postupom podľa všeobecnej právnej úpravy. S prihliadnutím na zákonnú úpravu aktívne legitimovaných osôb v konaní o zapretie otcovstva uviedol, že hoci v konaní boli preukázané skutočnosti svedčiace o prítomnosti žalobcu pri pôrode maloletého a následnej komunikácii medzi ním a žalovanou 1/ o jeho otcovstve k maloletému, čo vyvoláva pochybnosti o skutočnom otcovstve žalovaného 2/ a hoci je v záujme maloletého dieťaťa, aby bolo jednoznačne dokázané, kto je jeho biologickým otcom dospel k záveru, že v tomto konaní nebolo možné túto skutočnosť preukázať. Rozsudok okresného súdu považoval preto za vecne správny a podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ho potvrdil. K nevykonaniu dôkazu nariadením znaleckého dokazovania okresným súdom v zmysle jeho uznesenia z 30. septembra 2014 uviedol, že matka neposkytla súčinnosť a preto tento dôkaz nemohol byť vykonaný. Konajúce súdy mohli už len rozhodnúť na základe vykonaných dôkazov, predovšetkým rodného