ZR LXXIV/2020 (73/2018) - ROZHODNUTIE (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018, sp. zn. 6 Cdo 160/2017)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 8/2018, s. 74 – 75.

Uznesenie odvolacieho súdu o náhrade trov konania nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí v zmysle ustanovenia § 420 CSP, i keď odvolací súd o náhrade trov konania rozhodol samostatným uznesením vydaným až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 6 Cdo 160/2017)

Z odôvodnenia:

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) uznesením z 29. júla 2016 č. k. 25C 201/2006-755, v spojení s opravným uznesením z 18. augusta 2016 č. k. 25 C 201/2006-766, rozhodol, že žalobcovia 2/, 3/ a 4/ majú voči žalovaným 1/ a 2/ právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Zároveň rozhodol, že vo vzťahu medzi žalobcom 1/ a žalovanými 1/ a 2/ žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že úspech žalobcu 1/ je 50% (v jednom nároku) a úspech žalovaných je 50% (v druhom nároku) a žiaden z nich nemá právo na náhradu trov konania (§ 255 ods. 2 CSP). V časti, ktorou sa domáhali žalobcovia 2/, 3/ a 4/ odstránenia stavby, bolo konanie na základe späťvzatia žaloby zastavené. Späťvzatie žaloby bolo zapríčinené odstránením stavby po začatí konania (ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania z 22. októbra 2014, došlo k jej odstráneniu počas dovolacieho konania), čím odpadol v dôsledku správania žalovaných predmet sporu. Z tohto dôvodu súd konštatoval, že procesné zavinenie na zastavení konania nesú