ZR XII/2020 (R 29/2017) ROZHODNUTIE (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. novembra 2016, sp. zn. 3 Sžf 104/2015)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 4/2017, s. 42 – 51.

 I. Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako nepriamej dane je, že podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy dane z pridanej hodnoty zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich dani z pridanej hodnoty.

II. Daň z pridanej hodnoty je súčasťou ceny, a preto je ňou zdaňovaný predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie okrem oslobodených transakcií. Platiteľ si môže od dane, ktorú má odviesť štátu z vykonaného obratu, odpočítať daň, ktorú mu pri nákupe tovarov a služieb účtoval iný platiteľ ako súčasť ceny. Uvedený princíp sa však uplatní iba vtedy, ak platiteľ preukáže, že deklarovaný tovar nadobudol od konkrétneho platiteľa dane z pridanej hodnoty a že mu daň z pridanej hodnoty aj v cene tovaru zaplatil.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. novembra 2016, sp. zn. 3 Sžf 104/2015)

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného ako i dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Pezinok (ďalej len „správca dane“) zo dňa 09.04.2010. Týmto rozhodnutím správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 29.12.2010 (ďalej len „zákon o správe daní“) na základe výsledku daňovej kontroly dodatočne vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie december 2008 v sume 15 817,56 €. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 15.06.2010 v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 48 ods. 5 zákona o správe daní predmetný dodatočný platobný výmer potvrdil.

Podľa § 250k ods. 1 OSP krajský súd neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Dôvodom dodatočného vyrubenia DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie bolo správcom dane konštatované porušenie § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31.12.2008 (ďalej len „zákon o DPH“) žalobcom, keď tento si uplatnil právo na odpočítanie dane za dodanie tovaru, ktorého reálne dodanie deklarovaným dodávateľom sa preverovaním zo strany správcu dane nepotvrdilo. Konkrétne správca dane v zdaňovacom období december 2008 neuznal žalobcovi nárok na odpočítanie DPH z daňových dokladov č. 20080271, č. 20080285, č. 200080306, č. 20080311 a č. 20080315, vystavených dodávateľom G. s.r.o., ktorými mal fakturovať dodanie tovaru v celkovej sume 2 984 520,- Sk, z toho 19% DPH predstavovala sumu 476 520,- Sk.

V rámci súdneho prieskumu krajský súd konštatoval skutkové zistenia tvoriace podklad pre dodatočné určenie DPH za predmetné zdaňovacie obdobie a s poukazom na zásady daňového konania a dôkaznú povinnosť žalobcu vyhodnotil, že správca dane dbal na skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, aby tieto boli zistené čo najúplnejšie. Ako nesporné posúdil, že správca dane formou dožiadania skúmal aj vecné naplnenie fakturovaného obchodu s dodávateľom G., s.r.o., pričom žalobca počas daňovej kontroly napriek výzve správcu dane neuviedol žiadne osoby, prípadných svedkov, resp. nedoložil do spisu žiadne relevantné dôkazy na podporu jeho tvrdení.

Neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu krajský súd zároveň dôvodil citáciou právneho názoru obsiahnutého v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3Sžf 85/2013 zo dňa 3. júna 2014 (hoci tento prameň krajský súd v odôvodnení neuviedol - poznámka odvolacieho súdu), podľa ktorého: „...žalobca uskutočnil platby osobe, ktorej identitu si neoveril a ktorej právny vzťah s dodávateľom je nepreukázaný. I v prípade, že by sa preukázala existencia tovaru, tak výdavok v danom prípade (keďže nešlo o platbu cez účet), nesmeroval k tvrdenému dodávateľovi, ale k neznámej osobe. V danom prípade postup žalobcu nie je možné hodnotiť ako postup obchodníka s odbornou starostlivosťou, ktorý zachovávajú podnikatelia pri platbách v hotovosti. Tieto okolnosti neumožňujú a nejde o špecifickú situáciu, kedy na základe judikatúry by bolo možné presunúť dôkazné bremeno z daňového subjektu na správcu dane. Správca dane vychádzal zo správneho rozloženia dôkazného bremena. Daňový subjekt pre prípad daňovej kontroly si neuchoval relevantné dôkazné prostriedky, ktoré s ohľadom na povahu transakcie bolo možné od neho očakávať nielen na základe zákona, ale i na základe rozumnej odbornej starostlivosti o vlastné daňové záležitosti.“

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a eventuálnym petitom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie, alebo aby zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 423,66 €.

V súvislosti s námietkou napádajúcou nedostatočné zistenie skutkového stavu daňovými orgánmi žalobca poukázal na právny záver z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 245/2010-67, 4S 144/2011 zo dňa 21.10.2011, potvrdeného v rámci odvolacieho konania Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Sžf/2/2012 zo dňa 31.01.2013. Uvedeným skorším rozsudkom krajský súd zastavil konanie v časti žaloby o preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 15.06.2010 a zároveň rozhodnutie žalovaného zo dňa 02.08.2010 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedol: „Podľa názoru súdu, nebolo v možnostiach daňového subjektu v čase výkonu daňovej kontroly iným spôsobom preukázať realizáciu zdaniteľného plnenia, ako predloženými účtovnými dokladmi vyžiadanými správcom dane a ak nebol nadobudnutý tovar predaný, kontrolou skladových zásob. Správca dane, napriek svojim možnostiam nevykonal v prípade pochybností kontrolu účtovných dokladov, či deklarovaný tovar mohol nadobudnúť od iného subjektu, resp. či je nadobudnutie takéhoto množstva tovaru u žalobcu obvyklé, prípadne inými dôkaznými prostriedkami preukázať pochybenia žalobcu. Pátranie po dodávateľovi tovaru obdržaného žalobcom v decembri 2008 zo strany daňového subjektu po dlhšom časovom odstupe nie je podľa súdu spravodlivé požadovať od žalobcu. Z obsahu spisu nevyplýva,