ZR XLVIII/2019 (83/2018) – ROZHODNUTIE (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. augusta 2018, sp. zn. 3Obdo/42/2018)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 9/2018, s. 49 – 56.

Ak dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku, potom je povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. augusta 2018, sp. zn. 3Obdo/42/2018)

Z odôvodnenia:

1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 18. apríla 2017, č. k. 5Cbi/23/2015-129 zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala vylúčenia nehnuteľností špecifikovaných ako parc. č. XX/X o výmere 883 m², druh pozemku: záhrady, parc. č. XX/X o výmere 236 m², druh pozemku: záhrady, parc. č. XX/X o výmere 171 m², druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XX/X o výmere 717 m², druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XX/X o výmere 54 m², druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a stavba rodinný dom súp. č. XX, postavený na parc. č. XX/X, zapísaných v katastri nehnuteľnosti vedenom Správou katastra: T., okres: T., obec: Š. na LV č. XX, z konkurzu vedeného pod sp. zn. 1K/25/2014. Návrh žalobkyne na prerušenie konania súd prvej inštancie zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyni sa nepodarilo preukázať tzv. „lepšie právo“ k nehnuteľnostiam, ktoré žiadala vylúčiť z konkurznej podstaty. Tzv. lepším právom, ktoré vylučuje zápis veci do konkurznej podstaty, je napr. aj existencia vlastníckeho práva. Žalobkyňa vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré žiadala vylúčiť z konkurznej podstaty, mala nadobudnúť vydržaním v súlade s ustanovením § 134 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa mala vstúpiť do držby nehnuteľností v roku 1988 na základe neformálnej darovacej zmluvy uzavretej s jej bývalým manželom (úpadcom – pozn. dovolacieho súdu).

3. Okresný súd skonštatoval, že možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola zavedená novelou Občianskeho zákonníka uskutočnenou zákonom č. 131/1982 Zb. účinnou od 1. apríla 1983. Na základe predmetnej novely Občianskeho zákonníka nebolo možné vydržať vlastnícke právo k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb. boli s účinnosťou od 1. januára 1992 predmetné obmedzenia odstránené a predmetnou novelou bolo umožnené započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že dobrá viera ako základný predpoklad oprávnenej držby spočíva v presvedčení nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec, pričom iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti svedčiace záveru o dobrej viere sú podľa okresného súdu okolnosťami týkajúcimi sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia veci. Posúdenie toho, či je držiteľ vo vzťahu ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, treba realizovať nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale aj z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu, z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera oprávneného držiteľa sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo, pričom postačuje, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. O dobromyseľnosti podľa okresného súdu možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa subjekt postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať.

5. Omyl môže byť skutkový, alebo aj právny, ktorý spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Okresný súd pritom zdôraznil, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo z nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je neospravedlniteľným právnym omylom.

6. Zároveň súd prvej inštancie skonštatoval, že dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Pritom s odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu okresný súd uviedol, že pokiaľ niekto vstúpil do držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle ustanovenia § 130 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným. Na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti nemôže byť držiteľ vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je jej vlastníkom, a to ani vtedy, ak je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľností.

7. Vzhľadom na uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobkyňa nemohla nadobudnúť nehnuteľnosti – ktoré žiadala vylúčiť z konkurznej podstaty – vydržaním pre absenciu jej dobrej viery ako základného predpokladu pre vydržanie nehnuteľností. Keďže žalobkyňa nie je vlastníkom vecí, ktoré žiadala vylúčiť z konkurznej podstaty a nepreukázala ňou tvrdené tzv. lepšie právo vylučujúce zápis sporných nehnuteľností do konkurznej podstaty, musel žalobu v celom