ZR XXVIII/2020 (18/2018) ROZHODNUTIE (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. septembra 2017 sp.zn. 8Cdo/132/2016, 8Cdo/133/2016)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 2/2018, s. 34 – 42.

Z hľadiska splnenia tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce ( v znení od 1.júla 2003) je významné len to, žezamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Z uvedeného ustanovenia nie je možné vyvodiť, že by bol zamestnávateľ povinný ponúknuť zamestnancovi aj pracovné miesto, ktoré je mimo dohodnutého miesta výkonu práce. 

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. septembra 2017 sp.zn. 8Cdo/132/2016, 8Cdo/133/2016)

Z odôvodnenia:

1. Okresný súd Bratislava IV (súd prvej inštancie) rozsudkom z 22. mája 2013 č.k. 8C/128/2008-521 vyhovel žalobe v časti domáhajúcej sa určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalobkyni žalovaným 24. júna 2008 pod č. 100-Štrb/269/08 a zamietol žalobu v časti domáhajúcej sa určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru strán zo 7. júla 2008 pod č. 100-Štrb/310/08, ako aj v časti o určenie, že pracovný pomer strán trvá. Rovnako zamietol žalobu v časti o zaplatenie náhrady mzdy a zaplatenia odstupného spolu s príslušenstvom. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Neplatnosť výpovede danej žalobkyni z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce určil súd prvej inštancie vychádzajúc z toho, že žalovaný nesplnil svoju povinnosť podľa § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce ponúknuť žalobkyni  iné vhodné pracovné miesto, hoci také voľné pracovné miesto mal na detašovanom pracovisku v Košiciach. Za platné, zákonným požiadavkám po formálnej stránke vyhovujúce považoval ale súd prvej inštancie následné okamžité skončenie pracovného pomeru strán 7. júla 2008. Vykonaným dokazovaním považoval za nepochybne preukázaný aj dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. 

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolania obidve sporové strany; žalovaný napadol odvolaním aj uznesenie súdu prvej inštancie zo 16. septembra 2013 č.k. 5C/128/2008553 o vyrúbení súdneho poplatku za odvolanie. 

3. Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom zo 14. januára 2016 sp. zn. 9Co/606/2013, 9Co/607/2013 zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o určení neplatnosti výpovede tak, žalobu v tejto časti zamietol. Napadnutý rozsudok „vo zvyšku“ vo veci samej potvrdil a potvrdil aj uznesenie súdu prvej inštancie o súdnom  poplatku.  Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania, a to 99,50 € titulom súdneho poplatku za odvolanie a 1 078, 91 € titulom náhrady trov právneho zastúpenia. 

4. Zmenu rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil ustanovenie § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce. Na rozdielu o neho totiž dospel k záveru, že uvedené ustanovenie vyžaduje od zamestnávateľa, aby zamestnancovi ponúkol všetky voľné pracovné miesta, ale v mieste, ktoré boli v pracovnej zmluve dohodnuté ako miesto výkonu práce, ktorým miestom ale v prípade žalobkyne bola Bratislava a nie Košice. Preto otázka, či na organizačnej pobočke žalovaného v Košiciach bolo voľné pracovné miesto, nebola podľa odvolacieho súdu významná z hľadiska splnenia ponukovej povinnosti žalovaným. Ak žalobkyňa ako ďalšie voľné pracovné miesto označila pracovné miesto, na ktoré bola potom prijatá Mgr. Petra Gruntová na pozíciu právnika, tak toto miesto v čase dania výpovede  (24. júna 2008) ešte neexistovalo. Z rovnakého dôvodu nemohli byť ponúknuté ani pracovné miesta vytvorené po 1. júli 2008 v zmysle príkazu riaditeľky č. 3/2008. V danej veci nešlo podľa odvolacieho súdu ani prípad v zmysle § 61 ods. 3 Zákonníka práce v znení do 31. augusta 2011, t.j. počas troch mesiacov nebolo znovu utvorené zrušené pracovné miesto žalobkyne a nebol naň prijatý nový zamestnanec. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, že návrh žalobkyne  v tejto časti zamietol. Potvrdenie „zvyšku“ rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej odôvodnil odvolací súd tým, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie.  

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uviedla, že rozsudok odvolacieho súdu napáda z dôvodu, že „súd p