ZR XXXVI/2019 (91/2018) – ROZHODNUTIE (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. apríla 2018, sp. zn. 4Obdo/21/2017)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 9/2018, s. 103 – 110.

Správca konkurznej podstaty nemá naliehavý právny záujem na žalobe o určenie vlastníctva úpadcu k nehnuteľnostiam, ak má za to, že k zápisu vlastníckych práv tretej osoby do katastra nehnuteľností došlo na základe absolútne neplatného právneho úkonu.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. apríla 2018, sp. zn. 4Obdo/21/2017)

Z odôvodnenia:

1. Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) svojím (v poradí druhým) rozsudkom č. k. 2Cb/27/2007-224 zo dňa 20. mája 2013 žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a zaviazal ho zaplatiť žalovanému 1/ trovy konania spolu vo výške 1 413,32 eura (trovy právneho zastúpenia 1 313,82 eura a iné trovy 99,50 eura) a žalovanému 2/ trovy konania vo výške 133,70 eura.

2. Súd prvej inštancie v uvedenom rozhodnutí skonštatoval, že žalobca sa v predmetnom konaní domáha určenia vlastníckeho práva, resp. podielového spoluvlastníckeho práva úpadcu k nehnuteľnostiam vedeným na Okresnom úrade R., katastrálnym odborom na LV č. X. pre k. ú. R., ktoré spoločnosť R., spol. s r. o. ako predávajúca predala za kúpnu cenu 400 000 Sk spoločnosti R., a. s. ako kupujúcej na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 26. 7. 2005 a vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu vo výške 18/100 k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. X. pre k. ú. R., ktoré spoločnosť R., spol. s r. o. predala spoločnosti R., a. s. za sumu 100.000,- Sk na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12. 7. 2005. Žalobca tvrdí, že obidve kúpne zmluvy sú neplatným právnym úkonom pre rozpor s dobrými mravmi, nakoľko ich uzavrela jedna fyzická osoba – M. D., ako štatutárny zástupca jednotlivých zmluvných strán. Podľa žalobcu došlo uzavretím týchto zmlúv k takému zmenšeniu majetku úpadcu, ktoré vyústilo do jeho neschopnosti plniť si záväzky, pričom zmluvy boli uzatvárané bez akéhokoľvek ekonomického, hospodárskeho, či iného účelu, naopak, s účelom obohatiť sa na úkor zamestnancov a ostatných veriteľov.

3. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu (vyjadreného v uznesení č. k. 43Cob/165/2011-195 zo dňa 7. februára 2012, ktorým bol zrušený v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci č. k. 2Cb/27/2007-147 zo dňa 14. marca 2011) a rozhodol, že žaloba nie je dôvodná v plnom rozsahu z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Žalobca, ako správca konkurznej podstaty úpadcu, mal postupovať v zmysle relevantných ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZKR“), predovšetkým § 78 a § 93 tohto zákona. Podaná určovacia žaloba je preto procesne neprípustným nástrojom ochrany práva žalobcu a v takom prípade na nej nemôže mať žalobca naliehavý právny záujem. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP.“) tak, že žalobcu zaviazal na náhradu trov konania vzniknutých žalovanému 1/ a žalovanému 2/.

4. O odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č. k. 43Cob/213/2013-259 z 22. mája 2014 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 2Cb/27/2007-224 zo dňa 20. mája 2013 potvrdil, žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 81,46 eura a zároveň pripustil dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, pretože ide o rozhodnutie, ktoré má po právnej stránke zásadný význam.

5. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 2Cb/27/2007-147 zo 14. marca 2011 bol zrušený uznesením odvolacieho súdu č. k. 43Cob/165/2011-195 zo 7. februára 2012 z dôvodu, že súd prvej inštancie pri posudzovaní otázky naliehavého právneho záujmu žalobcu nezohľadnil špecifické, zákonom upravené postavenie žalobcu ako správcu úpadcu, ako aj z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, keď nevykonal dokazovanie navrhnuté žalovaným 1/ práve na účel preukázania obrany žalovaného 1/, ktorý tvrdil, že kúpne zmluvy, na základe ktorých podal žalobca žalobu, neboli uzavreté v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní teda vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu, prihliadol k postaveniu žalobcu ako správcu konkurznej podstaty a po prijatí záveru, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení vlastníctva úpadcu k uvedeným nehnuteľnostiam postupoval správne, keď už žalobu po vecnej stránke nepreskúmaval.

6. Na zdôraznenie správnosti predmetného záveru súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že v zmysle ustanovenia § 80 ods. 2 ZKR, správca zapíše do súpisu aj majetok prevedený úpadcom na tretie osoby v dôsledku neplatných právnych úkonov. Na rozdiel od postupu správcu pri zápise majetku tretích osôb nadobudnutých na základe neúčinných právnych úkonov, kde zákon v § 80 ods. 1 upravuje, že ak tretia osoba neúčinnosť právneho úkonu písomne neuzná, správca môže takýto majetok tretej osoby zapísať do súpisu, až keď neúčinnosť právneho úkonu určí súd (pričom zároveň v tom prípade nie je prípustná vylučovacia žaloba), pri absolútne neplatných právnych úkonov zákon neurčuje časový moment zápisu majetku tretích osôb, ale určuje, aby aj majetok tretích osôb nadobudnutý od úpadcu na základe neplatných právnych úkonov bol do súpisu zapísaný. Z citovaného znenia zákona je možné vyvodiť, že správca je oprávnený a zároveň aj povinný zapísať takýto majetok bez toho, aby mal súdne rozhodnutie o neplatnosti právneho úkonu. Je potrebné tiež uviesť, že ak súd rozhodne o neplatnosti právneho úkonu, nemožno už tento majetok považovať za majetok tretej