Stručný exkurz Návrhom princípov ochrany životného prostredia vo vzťahu k ozbrojeným konfliktom

Aby sme nadviazali na predchádzajúce riadky, je potrebné zopakovať, že Návrh predstavuje najvýznamnejší míľnik v tejto oblasti za posledné desaťročia, konkrétne od sedemdesiatych rokov minulého storočia, keď bol prijatý Dodatkový protokol i. k Ženevským dohovorom z roku 1949. Návrh princípov predstavuje významný posun vpred za účelom kreovania adekvátneho a právne záväzného rámca v oblasti ochrany životného prostredia vo vzťahu k ozbrojeným konfliktom. V čom je však obsah Návrhu taký dôležitý?

Medzinárodné právo upravovalo predmetnú oblasť doteraz len okrajovo, jednotlivé pravidlá ochrany životného prostredia vo vzťahu k ozbrojeným konfliktom boli roztrúsené vo viacerých prameňoch medzinárodného práva. Jedným z dôvodov bol napríklad aj zjavne antropocentrický charakter medzinárodného humanitárneho práva, ktorého hlavným cieľom je určitá humanizácia ozbrojených konfliktov. Dosiaľ najvýznamnejšiu ochranu poskytoval životnému prostrediu dodatkový protokol i. k Ženevským dohovorom, konkrétne jeho čl. 35, ods. 3 a čl. 55. Ďalším prameňom medzinárodného práva, ktorý má v tejto oblasti zastúpenie, je napr. Dohovor o zákaze vojenského alebo akéhokoľvek iného nepriateľského použitia techník na úpravu životného prostredia, ktorý obdobne ako dodatkový protokol i. pochádza zo sedemdesiatych rokov minulého storočia. Samozrejme, okrem toho, ako už bolo judikované Medzinárodným súdnym dvorom, v čase ozbrojeného konfliktu sú štáty povinné dodržiavať všeobecné pravidlá medzinárodného práva životného prostredia, ako aj ustanovenia upravujúce jeho ochranu explicitne, ale aj implicitne, napr. v podobe princípov proporcionality či nevyhnutnosti, v čase ozbrojeného konfliktu. Považujeme za potrebné opätovne zopakovať, že väčšina explicitne vyjadrených pravidiel ochrany je roztrieštených v množstve medzinárodných dohovorov, pričom tie upravujú jednotlivé otázky len čiastkovo. Výstižným zhrnutím súčasnej medzinárodnoprávnej úpravy ochrany životného prostredia vo vzťahu k ozbrojeným konfliktom sú závery osobitnej spravodajkyne M. G. Jacobsson, ktoré sme spomenuli v úvode prvej kapitoly tejto štúdie.

Návrh Komisie konečne priniesol zmenu v podobe komplexnej úpravy ochrany životného prostredia. Jednotlivé návrhy princípov zastrešujú širokú škálu rôznych druhov environmentálnych škôd, pričom ako samotná štruktúra Návrhu naznačuje, ochrana životnému prostrediu je tu poskytovaná ako pred ozbrojeným konfliktom, tak počas neho (vrátane okupácie), ako aj následne po jeho skončení. Návrh pritom nepočíta len s medzištátnymi konfliktmi, ale aj konfliktmi vnútroštátnymi. V ďalšom texte spomenieme niektoré z najdôležitejších ustanovení Návrhu.

Už v samotnej preambule môžeme nájsť dôležitý odkaz na Deklaráciu z Ria de Janeiro o životnom prostredí a rozvoji (1992), a jej princíp č. 24. Odvolaním sa na toto ustanovenie Komisia zdôrazňuje, že štáty musia dodržiavať záväzky vyplývajúce z medzinárodného práva životného prostredia, a to aj v čase ozbrojených konfliktov. Ako sme už uviedli, ide o vyjadrenie povinnosti poskytovať environmentálnu ochranu nielen v rámci špecifických noriem vzťahujúcich sa na ozbrojené konflikty, ale aj v rámci všeobecného medzinárodného práva životného prostredia. K prevencii, zabráneniu a náprave škôd na životnom prostredí má v zmysle Návrhu dochádzať nielen počas ozbrojeného konfliktu (ako medzinárodného, tak vnútroštátneho), ale aj pred ním a po jeho skončení. Viaceré z princípov už majú svoje vyjadrenie v existujúcich medzinárodných normách, kým iné sú "novinkou". Uvedené, koniec koncov, konštatuje aj samotná Komisia vo svojom komentári k Návrhu, kde zdôrazňuje, že viacero z prítomných navrhovaných princípov už má svoje vyjadrenie v obyčajových alebo zmluvných povinnostiach štátov vo vzťahu k ochrane životného prostredia v rámci ozbrojených konfliktov.

Návrh je rozdelený na 5 častí a spolu obsahuje 27 návrhov jednotlivých princípov. Prvá časť pozostáva z úvodu obsahujúceho prvé dva princípy pojednávajúce o predmete a účele Návrhu.

V časti druhej sa Návrh venuje všeobecne aplikovateľným princípom. Návrh v tejto časti napr. v princípe č. 3 vyzýva štáty v rozsahu rámca ich povinností podľa medzinárodného práva na prijatie vnútroštátnych (legislatívnych, administratívnych atď.) opatrení za účelom zlepšenia ochrany životného prostredia vo vzťahu k ozbrojeným konfliktom. V princípe č. 4 následne Návrh upravuje otázku vytvorenia tzv. chránených zón (lokality environmentálneho charakteru, zahŕňajúc aj také, ktoré sú významné aj z kultúrneho hľadiska), ktoré by mali štáty zriaďovať zmluvne alebo iným spôsobom pre prípad ozbrojeného konfliktu. Predmetný princíp môže byť pozitívnym (fakultatívnym) prostriedkom ochrany vymedzených oblastí popri už existujúcej zmluvnej úprave. Vzhľadom na to, že v čase ozbrojených konfliktov majú štáty povinnosť naďalej dodržiavať medzinárodné právo životného prostredia, ochranu musia poskytovať aj oblastiam v zmysle napr. Ramsarského dohovoru či Dohovoru o biologickej diverzite. V nadväznosti na to je potrebné spomenúť princíp č. 5 , ktorý sa venuje ochrane vymedzených oblastí a teritórií obývaných domorodým obyvateľstvom. Na tieto ustanovenia je v konečnom dôsledku ešte nevyhnutné naviazať princíp č. 18 pojednávajúci o chránených zónach počas ozbrojeného konfliktu.

Považujeme za potrebné spomenúť aj návrh princípu č. 8 , a to aj s ohľadom na terajší konflikt na Ukrajine, a spoločné hranice Ukrajiny a Slovenskej republiky. Len tento konflikt podľa oficiálnych štatistík vyvolal útek vyše 15 miliónov (uvedené číslo bolo aktuálne k januáru 2023) osôb z územia Ukrajiny (na Slovensko, resp. cez jeho hranice prešlo vyše milióna utečencov). Predmetný princíp pojednáva o potrebe zo strany štátov, medzinárodných organizácií a iných relevantných aktérov prijať vhodné opatrenia na predchádzanie, zmierňovanie či odstraňovanie škôd na životnom prostredí v oblastiach, kde sa nachádzajú utečenci, resp. osoby vysídlené z dôvodu prebiehajúceho konfliktu, prípadne v oblastiach, kadiaľ vedie tranzit takýchto osôb. Nie je to len samotný konflikt, ktorý môže negatívne ovplyvniť životné prostredie iných štátov, ale sú to aj osoby, ktoré pred ozbrojeným konfliktom unikajú. Ako ukazuje štúdia z roku 2014, niekedy masívne vysídľovanie a odlev utečencov môže spôsobiť oveľa devastačnejšie škody na životnom prostredí, ako samotné bojové operácie (to sa ukázalo napr. v rámci ozbrojeného konfliktu v Kongu). Predmetný princíp je však potrebné vnímať iba ako odporúčanie. Komisia totiž uvedenú činnosť štátov a ďalších aktérov neupravila ako povinnosť, ale vložila tam slovíčko "mali by" .

Pozitívne je potrebné hodnotiť princíp č. 9 , v rámci ktorého Komisia explicitne priznáva povinnosť štátu nahradiť aj škodu na životnom prostredí ako takom v prípade protiprávneho konania vo vzťahu k ozbrojenému konfliktu. V súvislosti s náhradou škody počíta Návrh s plnou reparáciou škody. Pod plnou reparáciou škody je potrebné rozumieť povinnosť odstrániť všetky následky protiprávneho konania, ak je to možné, a obnoviť stav, ktorý by s najväčšou pravdepodobnosťou existoval v prípade, ak by k protiprávnemu konaniu nedošlo. Komisia ďalej v komentári poukazuje, že hoci v prípade environmentálnych škôd prevláda forma kompenzácie, a teda peňažnej náhrady škody, iné formy, ako obnova pôvodného stavu, nie sú v žiadnom prípade vylúčené. Avšak náhrada škody formou kompenzácie, podľa nášho názoru, nie je v prípade environmentálnych škôd postačujúca, resp. by nemala byť prioritou. Vo všeobecnosti to v vyplýva aj z minulej činnosti Komisie, ako aj z judikatúry Medzinárodného súdneho dvora, a teda reštitúcia , má mať v zmysle judikatúry prednosť pred ostatnými formami náhrady škody. Samozrejme, ako to aj vyplýva z činnosti Komisie, neplatí to v prípadoch, ak uvedenie do pôvodného stavu nie je objektívne materiálne možné, a rovnako reštitúcia nesmie zahŕňať "bremeno" neúmerné prospechu z toho plynúcemu namiesto kompenzácie. Avšak, pokiaľ ide o samotný princíp č. 9, zastávame názor, že by mal explicitne vyjadrovať prioritu obnovenia pôvodného stavu ako formu náhrady škody, pretože vo vzťahu k environmentálnym škodám je to najideálnejší scenár. Súhlasíme s názorom sudcu C. Trindadeho v rámci jeho samostatného stanoviska k rozsudku Medzinárodného súdneho dvora vo veci Určitých aktivít realizovaných Nikaraguou na hraniciach s Kostarikou (2018). Podľa argumentácie sudcu Trindade, má byť akékoľvek odškodnenie formou kompenzácie vo svojej podstate použité na obnovu pôvodného stavu. Preto je vždy na prvom mieste potrebné žiadať náhradu škody formou obnovy pôvodného stavu, a k náhrade škody kompenzáciou pristúpiť až následne, s obmedzením výlučne na materiálne škody a so zameraním len na obnovu pôvodného stavu. Preto hodnotíme ako určité negatívum tú skutočnosť, že náhrada škody obnovením do pôvodného stavu nie je adekvátne zdôraznená v Návrhu. Navyše, medzinárodnoprávna prax je v tejto oblasti relatívne slabá. Jediným prípadom, keď boli na medzinárodnej scéne explicitne prijaté opatrenia v tejto súvislosti, bol prípad ozbrojeného konfliktu medzi Irakom a Kuvajtom v roku 1991, keď Irak zapálil ropné polia v Kuvajte, spôsobujúc závažné ekologické problémy v oblasti. Bezpečnostná rada tu v danom prípade pristúpila k sankcionovaniu konkrétneho štátu za aplikáciu taktiky tzv. spálenej zeme.

Je logické, že Návrh sa sústreďuje predovšetkým na štáty, avšak jeho "personálny" záber je širší, pretože vo svojom texte nezabúda ani na medzinárodné organizácie či iné neštátne subjekty, a to ako fyzické osoby, tak osoby právnické (napr. čl. 10 a 11 vo vzťahu k a zodpovednosti právnických osôb). Články 10 a 11 sa vzťahujú na štáty v tom zmysle, že tie by v zmysle týchto článkov mali prijať náležité opatrenia a zabezpečiť, že obchodné spoločnosti na ich území, z ich územia alebo z územia v ich jurisdikcii, vykonávajú náležitú starostlivosť