Bezdôvodné obohatenie pri plnení na základe rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené

Pri zrušení deklaratórneho rozsudku bude konanie o pôvodnej žalobe pokračovať ďalej, no jeho výsledok je, zdá sa, neodvratný - súd by mal . Aj keby žalobca nárok skutočne v čase podania žaloby mal, tak by plnením žalovaného na základe zrušeného rozsudku bol v čase pokračovacieho konania tento nárok už uspokojený. Nezohráva úlohu, či došlo k plneniu dobrovoľne alebo nútene. Motív, prečo pôvodne žalovaný plnil, by nemal zohrávať úlohu a jeho plnenie by sa malo považovať za plnenie s úmyslom uspokojiť záväzok, ktoré vedie k zániku záväzku jeho splnením. Táto úvaha by sa mala vzťahovať aj na vynútené plnenia - aj nimi sa dosiahne splnenie záväzku.

Ten, kto bol pôvodne žalovaný a aj plnil na rozsudok, je so svojím nárokom na vydanie plnenia odkázaný na kompenzačné konanie, v ktorom sa bude posudzovať aj samotný hmotnoprávny dôvod plnenia ako prejudiciálna otázka.

To, že pôvodnou žalobou uplatnený nárok sa v pokračujúcom konaní bude považovať za uspokojený, ako aj potreba uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v kompenzačnom konaní, znižuje význam pokračujúceho konania. Nie je možné očakávať, že by v pokračujúcom konaní dal súd odpoveď na to, či pôvodne uplatnený nárok bol uplatnený dôvodne. To môže vyznieť paradoxne a javiť sa ako nevhodné riešenie, ktorému sa žiada protirečiť. Napríklad český ústavný súd síce vychádza tiež z toho, že výsledkom pokračujúceho konania bude zamietnutie žaloby, apeluje však na všeobecné súdy, aby sa v pokračujúcom konaní venovali aj tomu, či právny dôvod na plnenie skutočne existoval, a teda aj to, či sa žalobca prípadne bezdôvodne obohatil. Nadväzujúc na to sa aj český najvyšší súd snaží primäť nižšie súdy, aby skúmali dôvodnosť uplatneného nároku už v pokračujúcom konaní. Takýto prístup bol v konečnom dôsledku podporovaný aj staršou slovenskou judikatúrou. Hoci by to bol vhodný postup zodpovedajúci pôvodnému rozloženiu procesného rizika medzi žalobcom a žalovaným, doteraz vykonanému dokazovaniu, a teda aj hospodárnosti konania, v praxi však ťažko očakávať, že súd, ktorý bude konfrontovaný jednoznačným výsledkom pokračujúceho konania, by ešte - z pohľadu ním riešenej veci nadbytočne - skúmal, či má žalobu zamietnuť z dôvodu neexistencie záväzku (právneho dôvodu plnenia) alebo z dôvodu splnenia existujúceho záväzku, jednoducho žalobu zamietne.

Tvárou v tvár neodvrátiteľnosti výsledku pokračujúceho konania v podobe zamietnutia žaloby a s tým spojenými dôsledkami pre náhradu trov je logické, že žalobca bude chcieť v pokračujúcom konaní . Slovenské procesné právo späťvzatiu žaloby po zrušení rozhodnutia nebráni, ale kladie mu určité podmienky podľa štádia, v ktorom sa konanie nachádza, a tak možno takýto postup od žalobcov očakávať. Ústavný súd však v čerstvom rozhodnutí vidí v možnosti späťvzatia žaloby po povolení obnovy konania a bez súhlasu žalovaného problém, keďže sa mu tým znemožňuje realizácia jeho procesných práv. Ústavný súd - asi vzhľadom na procesnú situáciu - neuvažuje o možnostiach, ako môžu strany dosiahnuť pokračovanie v konaní (ďalej rozvinieme možnosti vzájomnej žaloby a zmeny žaloby) a nerozvíja ani to, ako by takéto konanie malo meritórne skončiť - neodvrátiteľnosť zamietnutia žaloby. Zdanlivo spravodlivým riešením jednej otázky (späťvzatie) tu ústavný súd nerieši celý komplex súvisiacich otázok. Máme určité pochybnosti, že sa nateraz riešenie navrhnuté ústavným súdom ujme bez toho, aby dal odpoveď na ďalšie otázky, či už vo vzťahu ku konaniu po povolení obnovy, alebo pri konaní po zrušení právoplatného rozsudku.

Žalobca môže mať aj záujem na tom, aby konanie pokračovalo. Napríklad mu je zrejmé, že bude inak konfrontovaný kompenzačným konaním a ďalším časom a nákladmi a vzhľadom na doterajší priebeh konania je si istý svojím meritórnym úspechom. Vzhľadom na splnenie záväzku uplatneného žalobou však nebude mať šancu na úspech (predpokladáme, že plnenie žalovanému nevráti). Nie je však vylúčené, aby v pokračujúcom konaní a prispôsobil uplatnený petit zmeneným okolnostiam. Namiesto žaloby o vydanie plnenia by mohol žalovať o určenie toho, že si môže pôvodne žalované plnenie ponechať alebo že žalovaný nemá nárok na vrátenie plnenia. Procesualistika pripúšťa zmenu žaloby na plnenie na určovaciu žalobu ohľadom existencie právneho vzťahu, plnenia ktorého sa pôvodne žalobca domáhal. Takýto postup by bol aj v súlade s účelom úpravy zmeny žaloby, ktorým je ochrana žalovaného pred nedôvodnými zmenami žaloby, zachovanie jeho práva na rozhodnutie o pôvodne uplatnenom nároku, ale aj záujmy procesnej ekonómie. Výsledky pôvodného konania by boli plnohodnotným podkladom v pokračujúcom konaní o zmene žaloby (§ 143 ods. 1 CSP). Išlo by o určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, ktorá vyžaduje preukázanie naliehavého právneho záujmu. Práve odstránenie neistoty a nevyhnutnosti viesť ešte aj separátne súdne konanie by mali byť dostatočne naliehavým právnym záujmom, a tiež nie je dôvod čakať na žalobu o plnenie protistrany. Bol by to najvhodnejší spôsob riešenia veci, ktorý by koncentroval konanie o merite do pokračujúceho konania s racionálnym rozdelením úloh medzi žalobcom a žalovaným a mal by byť preto žalobcovi umožnený.

Záujem na pokračovaní konania a rozhodnutí o merite veci má pochopiteľne aj žalovaný, ktorý by inak musel iniciovať separátne kompenzačné konanie. Odvrátiť zamietnutie žaloby z dôvodu splnenia záväzku by mohol aj on, ak by podal , ktorou by sa on domáhal vrátenia plnenia, ktoré si pôvodne uplatnil žalobca, keďže naň nebol právny dôvod. Hoci pôjde o peňažný ekvivalent pôvodným žalobcom uplatneného nároku, nejde tu o započítanie, keďže obe strany tvrdia, že tu nie sú dve proti sebe stojace pohľadávky, ale buď je daná jedna, alebo je daná druhá.

Ďalšou zo sporných otázok v tomto pokračujúcom konaní je problém , o náhrade ktorých by mal rozhodovať súd, ktorý rozhodol ako posledný v pokračujúcom konaní, a to aj za predchádzajúce fázy konania (s výnimkou prípadného konania pred ústavným súdom). To, že konanie bude zastavené, resp. žaloba zamietnutá, sa pochopiteľne prejaví aj v určení náhrady trov konania. Rozhodovanie o trovách konania pri zamietnutí žaloby však v našom prípade vychádza z veľmi skreslenej reality - samotná meritórna otázka nebola v skutočnosti vyriešená, ale dianím osudu (nezákonným rozhodnutím a plnením žalovaného) sa dostavil výsledok výhodný pre žalobcu. Preto prichádzajú do úvahy štyri riešenia: a) pri rozhodovaní o trovách konania by sa posudzoval a zohľadnil aj hmotnoprávny stav - existencia dôvodu na plnenie, b) rozhodovanie o trovách konania by sa odložilo až po rozhodnutí o kompenzačnom spore, c) rozhodlo by sa o trovách konania podľa všeobecných pravidiel (v tomto prípade v prospech žalobcu) a následne by sa táto položka uplatnila ako súčasť žalobného petitu v kompenzačnom spore, a v neposlednom rade by sa mohol d) uplatniť nárok na vrátenie zaplatených trov konania v rozsahu, v akom nie je možné ich kompenzovať inak, v rámci nároku na náhradu škody od štátu.

Riešenie nebude jednoduché. V rozhodovaní o trovách nie je veľký priestor na posúdenie hmotnoprávneho základu konania nad rámec už uskutočneného základného konania, a preto nebude prakticky schodné prvé riešenie. Druhé riešenie by bolo pragmatické, ale z procesno-pragmatického hľadiska asi nemožno čakať jeho využitie, a to z rovnakých dôvodov, ako boli tie, prečo sa pokračujúce konanie v praxi najčastejšie zastaví. Ako uvedieme neskôr (pri rozsahu bezdôvodného obohatenia), zahrnúť náhradu trov pokračujúceho konania do rozsahu bezdôvodného obohatenia nebude možné v plnom rozsahu, keďže tam dôvod plnenia neodpadol. Preto ani tretie riešenie neuspokojí dotknutú osobu. Posledná možnosť náhrady škody voči štátu zrejme stroskotá aj na tom, že tejto škode sa bolo možné vyhnúť procesnou stratégiou, ktorá by k zastaveniu konania neviedla. Problematická možnosť náhrady trov pokračujúceho konania tak môže slúžiť ako motivácia pôvodne žalovanej strane, aby sa snažila vzájomnou žalobou odvrátiť zastavenie pokračujúceho konania. Vhodnejšie riešenie snáď ponúkne procesualistika v budúcnosti.