Je súd konajúci o žalobe oprávneného dediča viazaný dedičskou dohodou o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov? Vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov v dedičskom konaní aj podľa § 150 OZ

Už zákon primárne preferuje pri vyporiadaní BSM, a napokon aj pri vyporiadaní samotného dedičstva, dohodu dedičov. Duditš konštatuje, že samotná priorizácia dohody súvisí aj s nesporovou povahou konania o dedičstve. Domnievame sa ale, že toto tvrdenie nemožno paušalizovať len na tzv. nesporovú agendu. Je pravdou, že vo väčšine prípadov majú dediči iniciatívne záujem sa dohodnúť a nechcú medzi sebou vyvolávať spory. Treba však dodať, že aj v civilnom sporovom konaní sa preferuje, pokiaľ je to možné, dohoda strán sporu. Ide napríklad o dohodu schválenú prostredníctvom uznesenia ako súdny zmier, pričom k zmierlivému vyriešeniu veci má viesť strany sporu aj samotný súd. Dohoda tak nie je výsadou a preferenciou iba pri mimosporových konaniach.

Prečo však takáto priorizácia dohody zo strany zákonodarcu vôbec nastáva? V prvom rade je nutné pripomenúť, že dediči a pozostalý manžel pochádzajú vo väčšine prípadov z jednej domácnosti a prezumuje sa, že si dokážu najflexibilnejšie a podľa ich skutočných potrieb a preferencií usporiadať vzájomné majetkové vzťahy. Dohoda tak reaguje na záujmy dedičov flexibilnejšie oproti autoritatívnemu rozhodnutiu súdu (notára). Na praktickom príklade možno uviesť, že nemusí byť pre každého dediča zaujímavé nadobudnúť napríklad podiely na lesných pozemkoch alebo vlastnícke právo k automobilu, keď nemá vodičský preukaz. Naopak, môže byť preňho zaujímavé nadobudnúť v celosti pozemok vedľa svojej susednej nehnuteľnosti, a preto sa spolu s ostatnými dedičmi dohodne na vzájomnom usporiadaní majetkových práv a finálnom riešení, ktoré im spoločne vyhovuje. Ak by možnosť dohody bola vylúčená, dedič by nadobudol vlastnícke podiely aj tam, kde o ne nemusí mať záujem. Nehovoriac o tom, že by boli následne s tým spojené aj ďalšie právne úkony spočívajúce v dosiahnutí zamýšľaného cieľa - napríklad prostredníctvom dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, ktoré by pôvodne a pravdupovediac aj neželane vzniklo práve "automatickým" nadobudnutím zákonných podielov dedičov. Táto výhoda uzatvorenej dohody je tak, podľa nášho názoru, nesporná. Samozrejme, za predpokladu, že sa všetci dediči vedia a aj chcú dohodnúť. "Dedičská" dohoda tak dokáže na praktické problémy a záujmy dedičov pohodlne reagovať a vyriešiť ich bez potreby ďalších nadväzujúcich a "nežiadúcich" právnych úkonov. V tom možno vidieť jej hlavný prínos, ktorý hodnotíme pozitívne.

Je pravdou, že je povinnosťou súdu, a teda povereného notára, dokazovaním zistiť rozsah masy BSM, ako aj masy, ktorá bude patriť do dedičstva, keďže sa nachádzame na území mimosporového konania a tzv. materiál­nej pravdy, kde poverený notár nie je odkázaný len na tvrdenia a dôkazy účastníkov - v tomto prípade dedičov poručiteľa. Notár má na tento účel dostupné rôzne databázy, registre, môže využiť dopytovacie oprávnenie na dotknuté inštitúcie, a to všetko z povahy svojej verejnej moci. Napríklad v oblasti dlhov Breznoščáková považuje za dôležitý prostriedok práve konvokáciu veriteľov. Je tak povinnosťou súdu dohliadať na to, aby bola dohoda o vyporiadaní BSM, rovnako ako i finálna dedičská dohoda, zákonná a neukracovala veriteľov, pričom musí rešpektovať kogentné ustanovenia dotknutých právnych predpisov. Situácie neschválenia dedičských dohôd napokon spomína aj Valová a explicitne poukazuje na situáciu, keď je v rozpore s dobrými mravmi taká dohoda dedičov, podľa ktorej jeden z dedičov nenadobudne svoj dedičský podiel kvôli tomu, aby sa vyhol plneniu záväzkov voči svojim veriteľom.

S poukazom na uvedené tak možno ustáliť záver, že predloženú dohodu o vyporiadaní BSM, v spojení s dedičskou dohodou, by mal notár v pozícií súdneho komisára neschváliť len výnimočne, a to z objektívne dôležitých dôvodov, ako je napríklad zjavný zámer účastníka vyhnúť sa plneniu veriteľom, nerešpektovanie kogentných ustanovení zákona, prípadne iných zákonných zákazov a limitácií (napr. obmedzenia pri fyzickej osobe ako jedinom spoločníkovi v obchodných spoločnostiach v prípadoch, keď sa dedí obchodný podiel, alebo porušenie zákazu drobenia pozemkov a pod.). To však nevylučuje následnú ingerenciu notára, s pomocou ktorej (samozrejme, so súčasným súhlasom všetkých účastníkov konania) dôjde k úprave dohody tak, aby bola "uzatvoriteľná" a "schváliteľná". Uvedený záver napokon podporuje aj znenie § 482 ods. 2 OZ, podľa ktorého ak dohoda neodporuje zákonu alebo dobrým mravom, súd ju schváli.

Ostáva ešte dodať, že častým javom, ktorý sa skloňuje pri type dohody o vyporiadaní BSM, je aj tzv. náhradová pohľadávka. Je možné, že účastníci konania sa pri vyporiadaní BSM dohodnú aj mimo zásad vyporiadania uvedených v § 150 OZ. Táto diskrepancia sa napokon prejaví v tzv. náhradovej pohľadávke, ktorá sa podľa toho-ktorého vyporiadania zaradí do aktív alebo pasív dedičstva. Povinnosť zahrnutia náhradovej pohľadávky do dohody a ani samotná definícia náhradovej pohľadávky nie je v našom právnom poriadku explicitne upravená. Ide o pojem zavedený a používaný súdnou praxou, prípadne odbornou literatúrou. Absencia zákonnej úpravy takéhoto typu pohľadávky smeruje aj k tomu, že môžu existovať prípady, keď účastníci konania náhradovú pohľadávku do dedičstva nezahrnú vôbec. Števček dohody, v ktorých úplne absentuje náhradová pohľadávka, považuje za absolútne neplatné v zmysle § 39 OZ vrátane poukazu na kogentnú povahu § 150 OZ. V tomto kontexte by tak v závere mohli podľa Števčeka vzniknúť aj také paradoxné situácie, keď by mohol byť všetok majetok ponechaný do výlučného vlastníctva pozostalého manžela. Na druhej strane si myslíme, že takéto dohody nie sú v praxi vylúčené. Najmä ak ide o dedičské