Glosa k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 219/2019 z 30. 10. 2019 (Neúčinnosť schváleného súdneho zmieru)

V riešenom¹ prípade išlo² o pomerne jednoduchú skutkovú situáciu. Žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti právneho úkonu žalovanej, a to schváleného súdneho zmieru uzavretého medzi žalovanou a jej manželom, na základe ktorého došlo k vyporiadaniu ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) za trvania manželstva. Po prieskume skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k názoru, že schválený súdny zmier uzatvorený medzi žalovanou a jej manželom je právne neúčinný. Ako kľúčovú vnímame časť rozhodnutia, v ktorej sa súd vysporiadal s otázkou možnosti odporovania schválenému súdnemu zmieru. V tejto súvislosti konštatoval, že „k rozdeleniu majetku patriaceho do BSM síce došlo právnym úkonom schváleným súdom, avšak ani povaha tohto úkonu schváleného súdom nevylučuje možnosť odporovateľnosti právneho úkonu.“ Ďalej uviedol, že „súd túto dohodu musel schváliť na základe dispozičného úkonu účastníkov daného konania, a preto ide o dvojstranný právny úkon, ktorý môže byť predmetom odporovania.“

Odvolací súd dospel k odlišnému záveru a žalobu o určenie neúčinnosti právneho úkonu zamietol. Svoju úvahu založil primárne na nesprávnom vyhodnotení schváleného súdneho zmieru ako právneho úkonu, pričom v tejto súvislosti konštatoval, že ide o súdne rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu považoval za nemožné žalobou podľa § 42a OZ odporovať schválenému súdnemu zmieru ako súdnemu rozhodnutiu. V úvahe odvolacieho súdu chýba ďalšia po­drobnejšia analýza predpokladov odporovateľnosti podľa § 42a OZ s ohľadom na § 99 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (dnes § 148 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok), či vysporiadanie sa s doteraz dosiahnutými závermi doktríny, prípadne aplikačnej praxe.

Najvyšší súd SR dovolanie zamietol a potvrdil správnosť úvahy odvolacieho súdu. Pri analýze skúmanej otázky uviedol definíciu právneho úkonu podľa § 34 OZ, z ktorej vychádzal aj pri aplikácii § 42a OZ. V súvislosti s riešenou témou tiež doplnil, že „teraz platný a účinný zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok odstránil žalobu o neplatnosť zmieru, čím de facto ešte väčšmi zdôraznil nedotknuteľnosť zmieru prostriedkami hmotného práva.“

V riešenom prípade je kľúčovou otázkou povaha schváleného súdneho zmieru z hľadiska toho, či ho možno považovať za právny úkon na účely odporovateľnosti. Súdne autority poňali riešenie tejto otázky na pozadí normatívneho uchopenia právneho úkonu v § 34 OZ a zmieru podľa § 99 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (resp. dnes § 148 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok).

Hoci sa domnievame, že v princípe takto začatá úvaha o vymedzení právneho úkonu na účely odporovania nie je správna (čo zdôvodňujeme v rámci vlastného posúdenia tejto otázky), budeme z nej v tejto časti glosy vychádzať.

Odvolací súd a Najvyšší súd SR našli zhodu v tom, že schválený súdny zmier nie je právnym úkonom podľa § 34 OZ, ale ide o súdne rozhodnutie. Na tomto základe odmietli možnosť odporovať mu.³

Vysvetlenia podané v riešenom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR nie sú z nášho pohľadu presvedčivé. V odôvodnení chýba prepracovanejšia analýza dotknutej právnej úpravy, reflexia na vý