Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

K náhrade za zákonné (legálne) vecné bremeno (ZSP 46/2024)

§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky
§ 420 písm. f) Civilného sporového poriadku
§ 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku

Peňažná náhrada za vecné bremeno zriadené vo verejnom záujme ex lege podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, je jednorazová a patrí iba tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona. Právo na túto náhradu sa premlčuje vo šeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo 49/2023

SKUTKOVÝ STAv
Žalobcovia sa žalobou podanou 1. októbra 2013 domáhali, aby žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť im finančné čiastky vyjadrujúce jeho bezdôvodné obohatenie získané na ich úkor.

Podanú žalobu odôvodnili žalobcovia (fyzické osoby) tým, že v podieloch po 1/4 sú podielovými spoluvlastníkmi pozemkov konkretizovaných v žalobe (ďalej aj „sporné pozemky“), ktoré sú zastavané miestnou komunikáciou, chodníkom a parkoviskami vo vlastníctve žalovaného mesta (ďalej aj „žalovaný“). Žalovaný, ktorý nepopiera tento stav, im za užívanie sporných pozemkov neposkytuje žiadnu náhradu, v dôsledku čoho sa na ich úkor bezdôvodne obohacuje v zmysle § 451 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“). Náhradu za bezdôvodné obohatenie požadovali vo forme opakovaného plnenia za jednotlivé časové úseky konkretizované v žalobe. Keďže žalovaný im nechce dlžnú sumu zaplatiť dobrovoľne, domáhajú sa svojich práv v civilnom sporovom konaní.

Okresný súd (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 29. novembra 2016 žalobu zamietol.

Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že na sporných pozemkoch v spoluvlastníctve žalobcov sa nachádza miestna komunikácia, chodník a parkoviská, ktoré prešli do vlastníctva žalovaného podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov a podliehajú režimu zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky (ďalej aj „zákon č. 66/2009 Z. z.“). V odôvodnení svojho zamietajúceho rozsudku súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (ďalej aj „najvyšší súd“) zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3 Cdo 49/2014, riešiace otázky súvisiace s nárokom vlastníka pozemku na finančnú náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva vecným bremenom, ktoré vzniklo vo verejnom záujme podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 182/1993 Z. z.“). Najvyšší súd pri riešení týchto otázok dospel k záveru, že nárok na danú náhradu vzniká ex lege, a to iba pôvodnému vlastníkovi pozemku, ktorý ho môže úspešne uplatniť v súdnom konaní v zákonom ustanovenej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie obdobný právny stav nastolil § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., v zmysle ktorého vznikla vlastníkovi pozemku ex lege povinnosť strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu až do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Aj finančná náhrada za vecné bremeno, ktoré vzniklo ex lege podľa tohto ustanovenia, je jednorazová (neposkytuje sa ako opakované plnenie). V nadväznosti na tieto právne závery súd prvej inštancie nedôvodnú žalobu zamietol.

Krajský súd (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov rozsudkom z 25. apríla 2018 rozsudok súdu prvej inštancie z m e n i l tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom finančné čiastky vyjadrujúce jeho bezdôvodné obohatenie a vo zvyšku žalobu zamietol.

Podľa názoru odvolacieho súdu spočíva napadnutý rozsudok na nesprávnom právnom posúdení veci. Náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. možno totiž priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z., pričom právo na túto náhradu sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. K odvolacej argumentácii žalobcov uviedol, že rozhodnutie najvyššieho súdu pod sp. zn. 3 Cdo 49/2014 nerieši právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ale právo na náhradu za vecné bremeno zriadené ex lege podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. Odvolací súd nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že právne závery najvyššieho súdu vyjadrené v tomto rozhodnutí primerane dopadajú aj na prejednávanú vec a že ak je náhrada za vznik vecného bremena v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. jednorazová, na ktorú má nárok len ten, kto pozemok vlastnil ku dňu účinnosti tohto zákona, rovnako treba interpretovať aj § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Odvolací súd na bližšie vysvetlenie svojich úvah a právnych záverov uviedol, že dôvodom na zmenu napadnutého rozs

Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).