Konanie o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku a pokračovanie v konaní po zrušení rozhodcovského rozsudku (vybrané problémy)

Využitie rozhodcovského konania nie je v Slovenskej republike vysoké, a to aj kvôli zneužívaniu rozhodcovského konania pri spotrebiteľských sporoch v minulosti. Preto zákonodarca správne pristúpil k vyčleneniu tzv. spotrebiteľskej arbitráže z pôsobnosti zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj "zákon o rozhodcovskom konaní" alebo "ZoRK") a nanovo ju upravil v zákone č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj "zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní" alebo "ZoSRK"). Tak podľa zákona o rozhodcovskom konaní (§ 40 až 43), ako aj podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (§ 45 až 47) je proti rozhodcovskému rozsudku možné podať žalobu o jeho zrušenie. Žaloba sa podáva na všeobecný súd, ktorý o nej koná v klasickom sporovom konaní podľa Civilného sporového poriadku (ďalej aj "CSP").¹⁾

Ako sme už uviedli, v príspevku sa chceme venovať tak konaniam o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov, ako aj konaniam o žalobách o zrušenie spotrebiteľských rozhodcovských rozsudkov.²⁾ V prvom rade treba povedať, že sú značné rozdiely v úprave v tejto oblasti podľa zákona o rozhodcovskom konaní a podľa zákona o spo­trebiteľskom rozhodcovskom konaní. Napriek tomu, konania o zrušenie týchto rozhodcovských rozsudkov vykazujú isté spoločné tendencie, ktorým sa budeme v príspevku venovať. Ak bude úprava medzi tzv. obchodnou arbitrážou a tzv. spotrebiteľskou arbitrážou pri určitej otázke, ktorú budeme riešiť, rozdielna, v texte na to poukážeme. V príspevku často poukazujeme na rozsudky súdov nižších inštancií, a to najmä tie, ktoré, podľa nášho názoru, vyjadrujú nesprávne pochopenie podstaty konania o zrušení (spotrebiteľského) rozhodcovského rozsudku.³⁾

Ak hovoríme o značných rozdieloch, ide tu najmä o mieru prieskumnej právomoci všeobecného súdu vo vzťahu k zákonnosti rozhodcovského rozsudku. Kým dôvody žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku sú poňaté úzko, dôvody žaloby o zrušenie spotrebiteľského rozhodcovského rozsudku sú veľmi veľkorysé. Jednou z výhod rozhodcovského konania ako takého má byť rýchlosť rozhodovania, samozrejme, nie na úkor zákonnosti a spravodlivosti rozhodovania. Pre rozhodcovské konanie v jeho vlastnom zmysle slova je príznačné, že meritórny prieskum rozhodcovských rozsudkov všeobecnými súdmi je vylúčený. Tomu zodpovedá aj dikcia § 40 ods. 1 ZoRK, keďže dôvody podania žaloby tu spočívajú (zjednodušene povedané) v nedostatku právomoci rozhodcovského súdu, prekročení objektívnej, resp. subjektívnej arbitrability, v obdobe porušenia práva na spravodlivý proces či v rozpore rozhodcovského rozsudku s verejným poriadkom. Vo všeobecnosti možno povedať, že tu ide o dôvody procesného charakteru. Naopak, v § 45 ods. 1 ZoSRK môžeme nájsť dôvody tak procesného, ako aj hmotnoprávneho charakteru. Je zrejmé, že zákonodarca mal v prípade spotrebiteľského rozhodcovského konania záujem na čo najširšej miere kontroly všeobecných súdov vo vzťahu k spotrebiteľským rozhodcovským rozsudkom. Uvedené možno odôvodniť ochranou slabšej strany, a to spotrebiteľa, hoci z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1 ZoSRK sa môže domáhať zrušenia spotrebiteľského rozhodcovského rozsudku tak spotrebiteľ, ako aj dodávateľ. Navyše, je to reakcia zákonodarcu na neblahé skúsenosti s rozhodovaním spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní v čase pred prijatím zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (t.j. pred 1. januárom 2015). Napriek tomu ani v prípade spotrebiteľského rozhodcovského konania nemožno hovoriť o žalobe o zrušenie spotrebiteľského rozhodcovského rozsudku ako o určitej forme odvolania. Ide o osobitný inštitút, ktorým si štát ponecháva istú mieru verejnoprávnej kontroly voči (spotrebiteľským) rozhodcovským rozsudkom vydávaným entitami, ktoré nie sú orgánmi verejnej moci.⁴⁾

Možno nastoliť otázku, akým druhom žaloby je žaloba o zrušenie (spotrebiteľského) rozhodcovského rozsudku. Podľa nášho názoru ide o osobitný druh žaloby a nie je ju možné podradiť pod demonštratívny výpočet žalôb uvedený v § 137 CSP. V konaní o žalobe o zrušenie (spotrebiteľského) rozhodcovského rozsudku nejde o určenie, či tu právo je, alebo nie je, pretože predmetom konania je prieskum (spotrebiteľského) rozhodcovského rozsudku, teda či tu nie je daný dôvod jeho zrušenia podľa taxatívne vypočítaných dôvodov v zákone o rozhodcovskom konaní, resp. v zákone o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. V rámci tohto konania tiež nejde o určenie právnej skutočnosti, pretože (spotrebiteľské) rozhodcovské rozsudky nie sú právnymi skutočnosťami (keďže nejde o konštitutívne rozsudky, ale o rozsudky deklaratórne).⁵⁾ Pri tomto druhu žaloby sa nevyžaduje preukazovanie naliehavého právneho záujmu, keďže sám zákon (či už zákon o rozhodcovskom konaní, alebo aj zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) umožňuje jej podanie.

Súdny poplatok za podanie žaloby o zrušenie (spotrebiteľského) rozhodcovského rozsudku je v zmysle položky 3 písm. c) prílohy zákona o súdnych poplatkoch⁶⁾ vo výške 331,50 eur. V prípade spotrebiteľského rozhodcovského konania je však spotrebiteľ od súdnych poplatkoch oslobodený v zmysle § 4 ods. 2 písm. u) zákona o súdnych poplatkoch. V zmysle § 2 ods. 2 predmetného zákona platí, že ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Preto v prípade, ak všeobecný súd zruší spotrebiteľský rozhodcovský rozsudok na základe žaloby podanej spotrebiteľom, vo výroku by mal uložiť povinnosť žalovanému (t.j. dodávateľovi) zaplatiť súdny poplatok v tejto výške (t.j. 331,50 eur). Nie vždy to však všeobecné súdy robia.

V minulosti vznikali pochybnosti o tom, ktorý subjekt je pasívne legitimovaným v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Škrinár ešte pred explicitným vyjadrením tejto otázky (v právnej úprave s účinnosťou od 1. januára 2015) správne uvádza, že je nesprávne, keď žalobcovia v niektorých prípadoch označili ako žalovaného rozhodcu, resp. rozhodcovský súd a nie druhého účastníka rozhodcovského konania.⁷⁾ Navyše, podľa judikatúry slovenských súdov nemajú rozhodcovské súdy (vrátane spotrebiteľských) právnu subjektivitu.⁸⁾ V súčasnosti je už z dikcie § 40 ods. 1 ZoRK, resp. z dikcie § 45 ods. 1 ZoSRK zrejmé, že žaloba sa podáva proti druhému účastníkovi (spotrebiteľského) rozhodcovského konania. Ak by bola žaloba podaná proti rozhodcovskému súdu, resp. spotrebiteľskému rozhodcovskému súdu, všeobecný súd by musel konanie čo možno najskôr po podaní žaloby zastaviť podľa § 62 CSP z dôvodu neodstrániteľnej vady konania (keďže žalovaný by v takom prípade nemal procesnú subjektivitu).

Ak je účastníkov na jednej strane (spotrebiteľského) rozhodcovského konania viac, je potrebné žalovať všetkých okrem prípadu, ak ide o samostatné procesné spoločenstvo a je napádaná len časť (spotrebiteľského) rozhodcovského rozsudku. Ak v čase medzi vydaním (spotrebiteľského) rozhodcovského rozsudku a podaním žaloby o zrušenie došlo k sukcesii, je potrebné žalovať ten subjekt, ktorý vstúpil do práv a povinností vyplývajúcich z toho-ktorého (spotrebiteľského) rozhodcovského rozsudku.

Hoci to § 40 ZoRK, resp. § 45 ZoSRK priamo neuvádza, aktívne legitimovaný na podanie žaloby nebude účastník, ktorému bolo vyhovené v plnom rozsahu.⁹⁾

Čo sa týka možného postavenia (spotrebiteľského) rozhodcovského súdu v konaní o podanej žalobe o zrušenie (spotrebiteľského) rozhodcovského rozsudku, zákon o rozhodcovskom konaní, resp. zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní ani Civilný sporový poriadok v tejto súvislosti neupravujú inštitút , čo by (spotrebiteľskému) rozhodcovskému súdu umožňovalo dozvedieť sa o prebiehajúcom konaní o zrušení (spotrebiteľského) rozhodcovského rozsudku, a možnosť vyjadriť v konaní svoj pohľad na prejednávaný prípad. Máme za to, že takáto úprava by bola ferenda vhodná.