Nová právna úprava spotrebiteľského rozhodcovského konania

¹⁾ Medzi základné dôvody prijatia zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní možno zaradiť potrebu zosúladenia vnútroštátneho právneho poriadku s právom EÚ, ako aj snahu o odstránenie dosiaľ značného výskytu negatívnych skúseností s činnosťou rozhodcovských súdov v spotrebiteľských sporoch.²⁾ Predmetným zákonom je do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/11/EÚ z 21. mája 2013 o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov. Potreba jeho prijatia však vyplýva najmä z potrieb aplikačnej praxe, ktorá potvrdila, že pozitíva zákona o rozhodcovskom konaní boli v období pred prijatím novej právnej úpravy zatlačené do úzadia rozhodcovskými súdmi, ktoré nespĺňali požiadavky nestrannosti a nezávislosti, a to najmä v spotrebiteľských veciach. Je však potrebné podotknúť, že zákon o rozhodcovskom konaní nebol prispôsobený ochrane slabšej zmluvnej strany, keďže vychádzal z konceptu obchodnej arbitráže. M. Budjač, jeden z tvorcov zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, za problémové aspekty rozhodovania spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní (v období pred účinnosťou novej právnej úpravy) považuje dostupnosť rozhodcovského súdu; nestrannosť, nezávislosť a kvalifikovanosť rozhodcov; transparentné pravidlá postupu v rozhodcovskom konaní; pravidlá rozhodcovského konania v porovnaní s pravidlami podľa Občianskeho súdneho poriadku³⁾ ; charakter a formu rozhodcovského konania; poplatky rozhodcovského konania a garanciu zachovania práva na spravodlivý proces.⁴⁾ Nová práva úprava si kladie za cieľ riešenie uvedených problémových aspektov.

Jedným z cieľov zákona je aj zlepšenie situácie týkajúcej sa prieťahov v súdnom konaní a posilňovanie práv občanov na včasné súdne rozhodnutie.⁵⁾Ako píše J. Zámožík: ⁶⁾ Možno konštatovať, že v slovenskej spoločnosti ešte nie sú zakorenené tradície alternatívneho riešenia sporov. Výsledkom nerozvinutého systému alternatívneho riešenia sporov v Slovenskej republike je veľký počet súdnych konaní, čo je jedným z dôvodov ich zdĺhavosti a vzniku zbytočných prieťahov. Uvedené (spolu s nedostatočnou prepracovanosťou právnych predpisov a formalizmom aplikačnej praxe) spôsobuje nepostačujúcu ochranu práv subjektov právnych vzťahov. Nová právna úprava týkajúca sa spotrebiteľskej arbitráže preto môže byť pomyselnou bránou k začiatku postupného zakorenenia alternatívneho riešenia sporov v slovenskej spoločnosti s cieľom obmedzenia počtu súdnych konaní. To však nebude jednoduchá úloha, najmä v dôsledku skúseností z minulosti, keďže dosiaľ platné a účinné normy v oblasti rozhodcovského konania so spotrebiteľským prvkom skôr deformovali vnímanie alternatívneho riešenia sporov v spoločnosti. Doterajšia právna úprava bola jedným z dôvodov, prečo nie je v Slovenskej republike "populárne" alternatívne riešenie sporov. Zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní vychádza z doterajšieho stavu v oblasti rozhodcovského konania so spotrebiteľským prvkom, možno povedať, že právne normy predmetného zákona (zväčša kogentného charakteru) sú konštruované na nedôvere k rozhodcovským súdom a podnikateľom. Taktiež je potrebné uviesť, že spotrebiteľská arbitráž sa v oveľa väčšej miere približuje k súdnemu konaniu ako rozhodcovské konanie podľa zákona o rozhodcovskom konaní, a to z dôvodu garancie ochrany práv spotrebiteľov. Ide o stanovenie procesných, inštitucionálnych a organizačno-technických garancií.

Oblasť rozhodcovského konania teda v súčasnosti upravujú dva zákony. Zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní odkazuje na použitie zákona o rozhodcovskom konaní iba v tých prípadoch, keď je to v zákone o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní výslovne ustanovené. V rámci spotrebiteľskej arbitráže teda platí delegovaná (nie subsidiárna) pôsobnosť zákona o rozhodcovskom konaní. Zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní odkazuje na použitie zákona o rozhodcovskom konaní tak v oblasti zriadenia rozhodcovských súdov, ako aj v oblasti uznania a výkonu rozhodcovských rozsudkov v spotrebiteľských sporoch vydaných v zahraničí. Ostáva len dúfať, že dvojkoľajnosť úpravy rozhodcovského konania prinesie zvýšenie transparentnosti, nezávislosti, nestrannosti, spravodlivosti a efektívnosti v prípade riešenia sporov prostredníctvom rozhodcovských súdov tak, aby bol naplnený účel rozhodcovského konania (či už v spotrebiteľských, alebo aj nespotrebiteľských sporoch). Rozhodcovské konanie je totiž charakterizované dobrovoľnosťou (slobodnou a vážnou vôľou strán podrobiť sa takémuto riešeniu sporu), riešením sporu prostredníctvom tretieho nezávislého a nestranného subjektu a záväznosti rozhodnutia tohto tretieho subjektu pre strany sporu.⁷⁾ Rozhodcovské konanie so spotrebiteľským prvkom dosiaľ tieto požiadavky vo väčšine prípadov v Slovenskej republike nenapĺňalo.

Pokiaľ ide o definíciu spotrebiteľa a dodávateľa, zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní vychádza z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.⁸⁾Pre určenie spotrebiteľa alebo dodávateľa je významné konanie, resp. nekonanie v rámci predmetu podnikateľskej činnosti pri uzatváraní a plnení zmluvy, pričom spotrebiteľom môže byť len fyzická osoba. Zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní nám však ponúka legálnu definíciu spotrebiteľského sporu, ktorý dosiaľ nebol v žiadnom všeobecne záväznom predpise definovaný. Spotrebiteľský spor je v zmysle § 2 ods. 1 ZSRK . Spotrebiteľským sporom je teda aj spor, ktorý priamo nevyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy, so spotrebiteľskou zmluvou však súvisí. Na základe toho, že ide o jedinú definíciu spotrebiteľského sporu v celom právnom poriadku, možno vyvodiť jej použiteľnosť aj pre ďalšie konania vrátane konania podľa Občianskeho súdneho poriadku, ako aj pre exekučné konania.⁹⁾

Výraznú zmenu oproti doterajšiemu stavu prináša zákon v oblasti uzavretia spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy. Zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní nedáva zmluvným stranám možnosť výberu konkrétneho rozhodcu (a to ani konkrétneho rozhodcu v rámci vybraného rozhodcovského súdu). Nová právna úprava spotrebiteľskej arbitráže upustila od možnosti rozhodovania sporov individuálnym rozhodcom. Je tomu tak z dôvodu zabezpečenia vylúčenia možnosti účastníkov ovplyvňovať pridelenie veci konkrétnemu rozhodcovi, pričom ten bude určený v rámci predpisov konkrétneho stáleho rozhodcovského súdu.¹⁰⁾ V rámci spotrebiteľského rozhodcovského konania sa ustanovuje prísny inštitucionálny rámec okruhu subjektov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory. Inak je to v prípade rozhodcovského konania podľa zákona o rozhodcovskom konaní, keď si strany môžu zvoliť tak konkrétneho rozhodcu, viacerých rozhodcov, ako aj stály rozhodcovský súd.

V zmysle nového zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní už nebude môcť byť dohoda medzi dodávateľom a spotrebiteľom o riešení sporov v rozhodcovskom konaní súčasťou spotrebiteľskej zmluvy (resp. súčasťou obchodných podmienok dodávateľov, ako tomu bolo v mnohých prípadoch doteraz). Uvedené možno hodnotiť ako prínosnú snahu o zabránenie častým neprijateľným rozhodcovským doložkám v spotrebiteľských zmluvách. Nová právna úprava zavádza kogentnú požiadavku samostatnej, obsahovo a formálne oddelenej spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, ktorá musí obsahovať výlučne dojednania súvisiace so spotrebiteľským rozhodcovským konaním. Oddelenie spotrebiteľskej zmluvy od spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy potvrdzuje aj § 3 ods. 7 ZSRK, podľa ktorého ak je spotrebiteľská zmluva neplatná, automaticky to neznamená, že aj spotrebiteľská rozhodcovská zmluva bude neplatná (táto bude neplatná len vtedy, ak sa dôvod neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy vzťahuje aj na spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu). Rovnako platí, že ak strany odstúpia, resp. ukončia spotrebiteľskú zmluvu, nedotýka sa to spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, ibaže by sa strany nedohodli inak. Zákon nevylučuje, aby spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu strany uzavreli aj po uzavretí spotrebiteľskej zmluvy, dodatočné uzavretie tejto zmluvy je teda možné.

Forma každej spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy musí byť písomná. Písomnú formu však nemožno stotožňovať s listinnou podobou zmluvy, keďže takáto zmluva môže byť uzavretá aj elektronickými prostriedkami, pokiaľ je týmto spôsobom zachytený obsah zmluvy a možno identifikovať zmluvné strany (§ 3 ods. 2 druhá veta ZSRK). Ďalšou zmenou oproti právnemu stavu do roku 2015 je, že príloha č. 1 k zákonu o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní tvorí povinnú súčasť každej spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy. Predmetná príloha sa snaží zrozumiteľným spôsobom informovať spotrebiteľa o dôsledkoch uzavretia spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a o možnostiach ochrany v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ako aj po jeho skončení. Napokon možno upriamiť pozornosť na skutočnosť, že aj napriek platne uzavretej spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy sa spotrebiteľ môže domáhať svojich práv na všeobecnom štátnom súde. Uvedené však platí len do toho času, pokiaľ sa nezačalo spotrebiteľské konanie.¹¹⁾ Dodávateľ však predmetné právo nemá, teda pokiaľ je platne uzavretá spotrebiteľská rozhodcovská zmluva, nemôže sa so svojou žalobou obrátiť na všeobecný súd.

V tejto súvislosti chceme upozorniť aj na zásadné ustanovenie zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, podľa ktorého uzavretím spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy nesmie byť podmienené uzavretie spotrebiteľskej zmluvy (§ 3 ods. 5 ZSRK). Na tomto mieste sa však naskytá otázka možnej snahy o obchádzanie tohto ustanovenia zo strany dodávateľov prostredníctvom poskytovania rôznych benefitov spotrebiteľovi, a to ako odmenu za to, že bude uzavretá spotrebiteľská rozhodcovská zmluva. Ergo, dodávateľ nebude podmieňovať uzavretie spotrebiteľskej zmluvy uzavretím spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, no v prípade, ak dôjde k uzavretiu spotrebiteľskej rozhod