Niekoľko úvah o právnej úprave rozsudku pre zmeškanie

Profesor Emil Ott vo svojom diele z roku 1898 uvádza myšlienku, podľa ktorej ¹⁾ Táto myšlienka bola u profesora Otta úvodom k výkladu rozsudku pre zmeškanie. Práve rozsudok pre zmeškanie predstavuje zákonom predpokladaný procesný inštitút, ktorého účelom je, aby nečinnosť strán sporu nezmarila účel civilného sporového konania a aby nečinnosť strán sporu (najmä žalovaného) nespôsobovala zbytočné prieťahy v konaní (čo bol aj dôvod, prečo bol rozsudok pre zmeškanie novelou Občianskeho súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 232/1995 Z.z. znovu zavedený do právneho poriadku SR). Súčasná právna úprava rozsudku pre zmeškanie obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku na rozdiel od právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku (zákon č. 99/1963 Zb.) diferencuje medzi rozsudkom pre zmeškanie pred nariadením pojednávania a po nariadení pojednávania. Podľa dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku obe formy kontumačného rozsudku predstavujú formu procesnej sankcie za pasivitu žalovaného alebo žalobcu v konaní, ktorá spočíva najmä v absencii splnenia povinnosti tvrdiť a povinnosti preukázať svoje tvrdenia dôkazmi alebo v nedostavení sa na už nariadené pojednávanie.²⁾ Hlavný rozdiel medzi rozsudkom pre zmeškanie pred nariadením pojednávania a po nariadení pojednávania spočíva najmä v tom, že kým v prípade rozsudku pre zmeškanie pred nariadením pojednávania má súd len možnosť touto formou rozsudku konanie ukončiť, v prípade rozsudku pre zmeškanie po nariadení pojednávania súd podľa doslovného textu zákona už nemá možnosť akejkoľvek úvahy o rozhodnutí sporu touto formou rozsudku, ale po splnení zákonom ustanovených formálnych predpokladov a na návrh prítomnej strany sporu tak rozhodnúť musí (medzi ďalšie významné rozdiely patrí napr. že pred nariadením pojednávania je možné vydať len rozsudok pre zmeškanie žalovaného nie však žalobcu a iné). Z tohto dôvodu sa ďalej budeme zaoberať najmä právnou úpravou rozsudku pre zmeškanie po nariadení pojednávania, i keď sa okrajovo dotkneme aj rozsudku pre zmeškanie pred nariadením pojednávania.

Podľa § 274 CSP: ³⁾ Z citovaného zákonného ustanovenia možno vyvodiť, že rozsudkom pre zmeškanie žalovaného po nariadení pojednávania je možné vo veci rozhodnúť len v prípade žaloby o splnenie povinnosti [§ 137 písm. a) CSP], a to za podmienky, že žalovaný bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný, bol zároveň poučený o možnosti rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie, bez ospravedlnenia sa na toto nariadené pojednávanie nedostavil a žalobca na pojednávaní navrhol, aby súd vo veci rozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalovaného. Podľa komentára k Civilnému sporovému poriadku vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa § 274 CSP pojmovo predpokladá, že si žalovaný splnil svoje procesné povinnosti vyjadrené v § 167 CSP, vyjadril sa k podanej žalobe a predložil na svoju obranu dôkazy.⁴⁾ Aj v rozhodnutiach okresných súdov už možno nájsť kontumačné rozsudky, ktoré boli vydané v konaní, v ktorom strana síce bola aktívna z hľadiska písomných podaní, ale nedostavila sa na nariadené pojednávanie (buď vôbec, alebo s meškaním), v dôsledku čoho okresné súdy rozhodli rozsudkom pre zmeškanie. Jeden z prvostupňových súdov toto rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie v uznesení, v ktorom zamietol návrh strany sporu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, odôvodnil nasledovne: ⁵⁾ Je ale po právnej stránke správne prijať takýto doslovný výklad ustanovení o rozsudku pre zmeškanie, keď strana, ktorá pojednávanie zmeškala, bola do pojednávania v konaní aktívna? V prvom rade je potrebné uviesť, že strany sporu by sa v prípade, ak sa nedostavia na pojednávanie (napr. v prípade žalobcu, ak nie je nijakým spôsobom spochybnený jeho nárok, alebo v prípade žalovaného, ak písomnými podaniami dostatočne spochybnil nárok žalobcu alebo nie je pasívne vecne legitimovaný, v dôsledku čoho strany sporu predpokladajú, že konanie bude pre nich úspešné a z hľadiska hospodárnosti konania nepovažujú účasť na pojednávaní za nutnú), mali vždy vopred včas ospravedlniť a súhlasiť s pojednávaním v ich neprítomnosti, čím vylúčia aplikáciu ustanovení o rozsudku pre zmeškanie, alebo v prípade, ak na pojednávanie meškajú (napr. v súvislosti so zlou dopravnou situáciou), pokúsiť sa súd, pokiaľ je to možné, aspoň telefonicky upozorniť na meškanie a požiadať súd, aby s pojednávaním na meškajúcu stranu počkal. Pokiaľ však strany sporu boli v konaní aktívne a písomne sa v konaní vyjadrili, ale bez ospravedlnenia sa nedostavili na nariadené pojednávanie, je v prípade rozhodovania sporu rozsudkom pre zmeškanie nepochybne potrebné zohľadniť aj judikatúru Ústavného súdu SR a Ústavného súdu ČR, v zmysle ktorej "⁶⁾ Zároveň Ústavný súd SR vo svojej judikatúre vyjadril právny názor, v zmysle ktorého "".⁷⁾

Práve vzhľadom na uvedené právne názory vyjadrené v rozhodnutiach Ústavného súdu SR a Ústavného súdu ČR bude cieľom tohto príspevku najmä zamyslieť sa nad účelom kontumačného rozsudku (napr. či môže ísť o formu procesnej sankcie, prípadne aký je skutočný účel rozsudku pre zmeškanie), ako aj zamyslenie sa nad tým, či je správna⁸⁾ aplikácia metódy doslovného gramatického výkladu súčasnej právnej úpravy rozsudku pre zmeškanie (čo sa už deje a súd v rámci tejto metódy výkladu neprihliada na predchádzajúcu procesnú aktivitu strany v spore a ani na jej predchádzajúce tvrdenia alebo predložené dôkazy) a či je táto metóda aplikácie rozsudku pre zmeškanie v súlade s účelom civilného procesu a právom účastníkov konania na spravodlivý súdny proces alebo či ide dokonca o ustanovenia, ktoré môžu byť v rozpore s Ústavou SR.

Aby sme sa mohli dostať k účelu rozsudku pre zmeškanie, potrebujeme v prvom rade vyriešiť otázku, či je možné kontumačný rozsudok považovať za formu procesnej sankcie za pasivitu strany v spore. Na úvod chceme preto uviesť, že v právnej teórii existujú dva rozdielne názory na túto otázku. Podľa jedného rozsudok pre zmeškanie predstavuje formu procesnej sankcie, kým podľa druhého nemôže ísť o formu procesnej sankcie. Oba názory sa zhodujú v tom, že kontumačný rozsudok je nástroj k dosiahnutiu efektívnejšieho a rýchlejšieho rozhodovania sporov.⁹⁾ Názor, v zmysle ktorého rozsudok pre zmeškanie predstavuje formu procesnej sankcie, je napríklad v Českej republike odôvodnený v judikatúre Ústavného súdu ČR, podľa ktorého ¹⁰⁾ Uvedené závery Ústavného súdu ČR však nie je možné plne aplikovať na súčasnú právnu úpravu v SR, ale je potrebné ich modifikovať, keďže podľa § 274 a § 278 CSP súd buď v prípade nedostavenia sa žalovaného na pojednávanie žalobe vyhovie, alebo v prípade nedostavenia sa žalobcu žalobu zamietne. a nie len sankciu v podobe vychádzania pri rozhodovaní zo skutkových tvrdení prítomnej strany, ktoré sa považujú za pravdivé tak, ako to predpokladá právna úprava v ČR.

Podľa nášho názoru však v prípade rozsudku pre zmeškanie nemôže ísť o formu procesnej sankcie, keďže nie je splnený základný predpoklad pre to, aby mohlo ísť o sankciu, a to porušenie zákonom alebo súdom uloženej povinnosti, keďže účasť na pojednávaní je právom strán sporu, a máme za to, že právom strán sporu je aj vyjadrenie sa k písomným podaniam druhej strany sporu, a nie je preto možné sankcionovať stranu sporu len za nevyužitie práva. Rovnako je posudzovanie rozsudku pre zmeškanie ako sankcie, podľa nášho názoru, v rozpore s účelom tohto inštitútu, ktorý rozoberáme v ďalšej časti tohto príspevku. Aby mohlo ísť o procesnú sankciu, musí dôjsť k porušeniu určitej povinnosti strany sporu (keďže kontumačný rozsudok je možné v zmysle § 278 CSP vyda