Legalis

Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Rozšírené vyhľadávanie

Online časopis

Osobitosti postavenia pacienta ako strany sporu v civilnom sporovom konaní

Príspevok sa zaoberá postavením pacienta ako strany civilného sporového konania a v nadväznosti na osobitosti postavenia pacienta v civilnom sporovom konaní je príspevok venovaný procesným špecifikám bezprostredne súvisiacim s postavením pacienta ako slabšej strany sporu. Medzi tieto osobitosti patrí jednak koncept obráteného dôkazného bremena, ktorý sa v súčasnosti uplatňuje v niektorých medicínskych sporoch, a taktiež aj judikatúrne prielomy týkajúce sa preukazovania kauzality v tomto druhu sporov. Autorka v príspevku polemizuje nad nutnosťou zakotvenia niektorých procesných osobitostí aj do procesných právnych predpisov, na základe čoho by mohlo v oblasti sporov medzi pacientami a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti dôjsť k zosúladeniu rozhodovacej činnosti súdnych autorít v podmienkach Slovenskej republiky.
Úvod
Aj napriek tomu, že medicínske spory v našom právnom poriadku nenachádzajú osobitnú právnu úpravu, vykazujú oproti iným druhom sporov podľa Civilného sporového poriadku množstvo špecifík. Tento osobitný charakter medicínskych sporov vyplýva najmä z osobitosti vzťahu medzi lekárom a pacientom, ale taktiež aj z celkovej zložitosti a náročnosti medicínskych postupov. V nadväznosti na uvedené sa v týchto sporoch uplatňujú významné procesné špecifiká, ako napríklad koncept obráteného dôkazného bremena či nevyžadovanie preukázania priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti, čo súvisí s osobitným charakterom a zložitosťou ľudského organizmu ako takého.
V predkladanom príspevku sa budeme venovať analýze osobitostí postavenia pacienta ako strany civilného sporového konania a s tým súvisiacimi procesnými špecifikami. S osobitným dôrazom sa budeme venovať dvom z už spomenutých osobitostí medicínskych sporov, a to analýze osobitostí dôkazného bremena a rovnako aj osobitostiam preukazovania príčinnej súvislosti, ktoré sa v rámci tohto druhu sporov uplatňujú. V nadväznosti na uvedené následne poukážeme na potrebu poňatia pacienta ako slabšej strany v civilnom sporovom konaní a rovnako aj na potrebu zákonného zakotvenia princípu obráteného dôkazného bremena, ktorý sa v súčasnosti v medicínskych sporoch uplatňuje iba na základe judikatúry.
Medicínske spory ako osobitný druh sporov
Na to, aby bolo možné rozanalyzovať postavenie pacienta ako strany sporu a s tým súvisiace procesné špecifiká, je potrebné najprv vymedziť okruh sporov, v rámci ktorých sa budú tieto osobitosti aplikovať. Pojem "medicínske spory" síce v našom právnom poriadku nenachádza svoju legálnu definíciu, avšak je to pojem, ktorý je bežne zaužívaný v judikatúre a rovnako aj v aplikačnej praxi. V intenciách občianskeho práva sú najčastejšie spory vznikajúce medzi pacientom a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti spory o náhradu škody, ktorá vznikla pacientovi v dôsledku porušenia povinnosti ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka. V praxi ide najmä o prípady, keď dôjde k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti postupom
non lege artis medicinae
alebo tiež aj vtedy, keď dôjde k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti bez informovaného súhlasu pacienta.
1)
Ďalším príkladom protiprávneho konania poskytovateľa zdravotnej starostlivosti je porušenie povinnej ­mlčanlivosti zo strany zdravotníckeho pracovníka či porušenie povinnosti viesť zdravotnícku dokumentáciu pacienta v súlade s právnymi predpismi.2)
Keďže pôjde v prípade medicínskych sporov o štandardné sporové konanie, ktoré podľa právneho stavu  de lege lata  nepodlieha osobitným pravidlám, bude sa celý jeho priebeh riadiť Civilným sporovým poriadkom. V rámci medicínskeho sporu bude zväčša stáť na strane žalobcu pacient a na strane žalovaného poskytovateľ zdravotnej starostlivosti. V prípade žaloby o náhradu ujmy spôsobenej na zdraví pacienta môže byť žalobcom, ako to už zo samotnej povahy veci vyplýva, len fyzická osoba. V sporoch z poskytovania zdravotnej starostlivosti je teda žalobcom spravidla pacient, ktorý sa cíti poškodený na svojich právach, najmä na svojom zdraví či osobnostnej integrite.3)
Špecifikom medicínskych sporov nie je len posúdenie samotného konania lekára (t. j. či pri danom zdravotnom výkone došlo k pochybeniu), ale aj splnenie celého komplexu ďalších podmienok, ktoré majú vplyv na posúdenie toho, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne, t. j. postupom lege artis medicinae. V rámci medicínskych sporov je teda potrebné taktiež skúmať aj to, či pacient poskytol informovaný súhlas, či bol o vykonávanom úkone vopred poučený, a taktiež aj to, či sa mohol dobrovoľne ro­zhodnúť. Na základe uvedeného možno konštatovať, že najčastejšie v prípade medicínskych sporov, t. j. sporov medzi pacientom a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, pôjde o náhradu škody za nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Aj napriek tomu, že Civilný sporový poriadok neobsahuje o osobitostiach sporov medzi pacientom a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti žiadnu zmienku, a teda v mnohých aspektoch sa priebeh medicínskeho sporu nebude odlišovať od iných druhov sporových konaní, vzhľadom na špecifickosť a odbornú náročnosť prejednávaného nároku však budú medicínske spory vykazovať rôzne procesnoprávne osobitosti.
Postavenie pacienta ako strany sporu
Už na prvý pohľad je zrejmé, že medzi lekárom a pacientom panuje výrazná informačná a pozičná asymetria. V nasledujúcich riadkoch je preto potrebné poukázať na to, z čoho asymetrickosť tohto právneho vzťahu a na to nadväzujúce možné postavenie pacienta ako slabšej strany v rámci civilného sporového konania vyplýva. V prvom rade je nutné poznamenať, že nerovnomerné postavenie pacienta a poskytovateľa zdravotnej starostlivosti vyplýva najmä z toho, že vzdelanie zdravotníckych pracovníkov a penzum informácií, ktorými v oblasti medicíny disponujú, zakladá aj ich výsostné a prestížne postavenie, ktoré je, okrem iného, charakteristické aj značnou "mocou" nad pacientom.
4)
Práve táto asymetria medzi úrovňou poznania poskytovateľa zdravotnej starostlivosti na jednej strane a jeho pacientom na druhej strane, s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho pracovníka v oblasti medicíny a tiež aj spôsobilosť preventívne alebo následne zabezpečiť dôkazné prostriedky, sú tými okolnosťami, ktoré poskytovateľa zdravotnej starostlivosti stavajú do výhodnejšieho procesného postavenia v prípade sporu vo vzťahu k pacientovi, keďže pacient spravidla nedisponuje takými možnosťami ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti.
Vo všeobecnosti je špecifické postavenie slabšej strany (t. j. spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch, zamestnanca v individuálnych pracovnoprávnych sporoch a diskriminovaného v antidiskriminačných sporoch) v rámci civilného sporového konania odôvodňované práve informačným deficitom subjektov, ktoré možno považovať za slabšiu stranu. Aj keď je postavenie pacienta v rámci medicínskych sporov veľmi podobné, pacienta podľa stavu 
de lege lata 
v zmysle Civilného sporového poriadku za slabšiu stranu nepovažujeme. Aj v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti je však potrebné vysporiadať sa so značným rozdielom v znalostiach, ktorými disponujú poskytovatelia zdravotnej starostlivosti v porovnaní s pacientmi. Práve schopnosť byť pre zdravotníckeho pracovníka pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti rovnocenným partnerom je obmedzená (vo väčšine prípadov) rozsahom vedomostí a skúseností z oblasti medicíny. Medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a pacientom teda bezpochyby existuje výrazná nerovnováha,
5)
ktorá sa v prípade nezohľadňovania procesnoprávnych špecifík medicínskych sporov a osobitného postavenia pacienta v civilnom sporovom konaní môže pretaviť až do neúspechu pacienta v sporovom konaní.
Pri subjektoch, ktoré v zmysle právneho stavu 
de lege lata 
považujeme za slabšiu stranu v konaní, je veľmi významným aspektom ich ochrany odklon od striktne prejednacieho princípu uplatňujúceho sa v rámci civilného sporového konania, pričom, naopak, dochádza k zavedeniu určitých prvkov vyšetrovacieho princípu. Aj v prípade medicínskych sporov by bol takýto prielom do prejednacieho princípu žiadúci, a to najmä z dôvodu, že by mal súd obdobne ako v ostatných prípadoch, kde vystupuje v konaní slabšia strana, možnosť získavať dôkazy aj z vlastnej iniciatívy. Príklon k vyšetrovaciemu princípu by bezpochyby znamenal zjednodušenie dôkaznej situácie pre pacienta a celkové posilnenie jeho procesného postavenia v rámci civilného sporového konania. S uvedeným súvisí aj potreba zvýšenej manudukačnej povinnosti pre pacienta. V medicínskom spore stoja proti sebe pacient, ktorý často nie je ani zastúpený advokátom, a na druhej strane nemocnica, ktorá má "za sebou" vo väčšine prípadov celé právne oddelenie. Je ťažké predstaviť si, že sa pacient môže bez zvýšenej manudukačnej povinnosti účinne v konaní brániť. Na základe analýzy postavenia pacienta v rámci civilného sporového konania, ako aj judikatúry, ktorú budeme rozoberať v nasledujúcich riadkoch, môžeme konštatovať, že pacient je bezpochyby subjektom, ktorý by si "zaslúžil" mať v rámci civilného sporového konania postavenie slabšej strany.
Judikatúra však na rozdiel od Civilného sporového poriadku reflektuje osobitnú povahu medicínskych sporov, ich odlišnosti od iných druhov sporového konania a osobitné postavenie pacienta ako strany sporu. Nerovnosť postavenia pacienta a poskytovateľa zdravotnej starostlivosti teda vyplýva jednak zo samotnej povahy medicínskeho sporu, ale aj z judikatúry. Mnohé súdne rozhodnutia, v ktorých bolo rozhodované o sporoch medzi pacientmi a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, obsahujú významné judikatúrne prielomy, ktoré podporujú postavenie pacienta ako slabšieho subjektu v konaní. Súdy rôznych stupňov teda v rámci svojej rozhodovacej činnosti už niekoľkokrát priznali pacientovi postavenie slabšej strany. K otázke preukazovania príčinnej súvislosti v medicínskych sporoch a s tým súvisiacim postavením pacienta ako slabšej strany v civilnom sporovom konaní sa vyjadril aj ústavný súd: 
"Možno konštatovať, že požiadavka jednoznačného pre­ukázania príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty osobitne v sporoch, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je v štandardnom type dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nereflektuje objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých javov, zvlášť príčinnej súvislosti, a proporcionálne nevyvažuje vzájomn
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).

Registrácia Prihlásenie

Vydanie Súkromné právo 5/2023

5/2023
Zobraziť aktuálne vydanie

Archív Súkromné právo

Staršie ročníky

Rubriky

Zobraziť všetky rubriky

Seriály

Najpoužívanejšie kľúčové slová

Zoznam kľúčových slov