Využitie mediácie v súdnych sporoch z pohľadu sudcu - má mediácia v súdnych sporoch budúcnosť?

Do akej miery teda súdy využívajú mediáciu? Má vôbec mediácia v súdnych sporoch budúcnosť? Na naše otázky odpovedali sudkyne a koordinátorky pilotných súdov zapojených do projektu Ministerstva spravodlivosti SR. Odpovedajú JUDr. Antónia Kandravá, sudkyňa Krajského súdu Prešov, Mgr. Katarína Mužilová, sudkyňa Okresného súdu Bratislava II, JUDr. Ivana Hauerlandová, PhD., sudkyňa Okresného súdu Trnava, Mgr. Lenka Minár Vargová, vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Bratislava II, Mgr. Veronika Weinrebová, vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Bratislava V.

Mediáciu som začala registrovať v čase prijatia zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii ako možnosť riešenia sporov alternatívnym spôsobom. Očakávala som so záujmom možnosti jej využitia v praxi, predovšetkým v civilnom práve ako alternatívu riešenia sporov - akýsi náhradný spôsob ich riešenia oproti súdom. Okrem daných informácií som praktické skúsenosti s mediáciou nemala pomerne dlhú dobu.

Samotný pojem a to, čo mediácia znamená, som reflektovala, samozrejme, dlhodobo, ale z pohľadu hľadania aktívneho využitia mediácie v súdnom konaní bola pre mňa inšpiráciou účasť na konferencii mediátorov, ktorú organizovala ARMS (Asociácia rodinných mediátorov Slovenska - ) v roku 2018.

Takmer okamžite, ako som začala pracovať ako sudkyňa. Keď sa nepodarilo uzavrieť zmier na pojednávaní/predbežnom prejednaní sporu, odporučila som vo vybraných prípadoch stranám mediáciu.

S mediáciou podľa zákona o mediá­cii som sa prvýkrát stretla až v roku 2013 po absolvovaní kurzu Mediátor, odvtedy sa mediáciou aj profesionálne zaoberám. S mediačnými technikami som sa stretla však už trošku skôr, pri riešení osobného pracovnoprávneho sporu, pri ktorom nás záujem na tom, aby nebolo nutné riešiť spor súdne, priviedol k mediačnému spôsobu riešenia, ktorý považujem za objavný a prelomový v mojom živote a kariére. Osobný kontakt s mediáciou na mňa zapôsobil nesmierne inšpiratívne pri hľadaní uplatnenia môjho čerstvo nadobudnutého právnického vzdelania. Od tohto momentu som sa začala o mediáciu aktívne zaujímať a priviedlo ma to k myšlienke absolvovať takéto školenie a otočiť sa profesionálne týmto smerom.

Odborne som sa s pojmom "mediácia" stretla v rámci štúdia na právnickej fakulte na predmete rodinné právo, keď nám prišla mediátorka predstaviť mediáciu a šíriť "osvetu" o jej význame. To bola teoretická časť, z praktického hľadiska som sa osobne s mediáciou stretla pri práci na súde v pozícii vyšší súdny úradník - koordinátor jej odporúčaním a jej nariaďovaním.

V odvolacom konaní sa mediácia nevyužíva. Vyhodnocujem jej závery v prípade, pokiaľ v konaní pred súdom prvej inštancie bola zvolená mediácia ako opatrenie prijaté v priebehu konania.

Áno, odporúčam. Skoro v každej poručenskej veci (samozrejme, okrem vecí, ktoré sú svojou samotnou podstatou z mediácie vylúčené).

Pomerne často. Najmä v rodinných veciach, ak je už vopred poznateľné, že pri akomkoľvek rozhodnutí budú nasledovať ďalšie spory - pretože ľudí je potrebné naučiť dohodnúť sa aj do budúcna.

Mediáciu odporúčam ako koordinátor pre rodinu na súde pravidelne a veľmi často. Prakticky sa ju snažím v rôznej forme, či už ako proces, alebo ako metódu (osobne alebo prostredníctvom profesionálnych mediátorov), používať vždy, keď sa to len dá. Som presvedčená, že princípy mediácie sú príťažlivé pre veľmi široké spektrum účastníkov, bez ohľadu na intelekt, vzdelanie, emočnú inteligenciu, ekonomické či sociálne zázemie - na mediačný prístup reagujú, aspoň podľa mojich skúseností, ľudia veľmi dobre. To ešte, samozrejme, neznamená, že dosiahnu aj želaný cieľ, ktorý je najčastejšie spájaný s mediáciou - dohodu. Mediácia však mnohé veci dokáže vyjasniť, čo môže pre účastníkov mediácie znamenať možnosť rozhodnúť sa pre riešenia, ktoré by bez použitia mediácie zostali nepovšimnuté či neuvedomené, nehovoriac o tom, že majú príležitosť dozvedieť sa viac nielen o tom druhom (protistrana), ale aj o sebe. Mediácia, ak aj nevedie k úplnej dohode, vie pomôcť s čiastkovým alebo aspoň dočasným riešením situácie a zároveň identifikovať (resp. aspoň "zahliadnuť"), či problém je mediáciou vôbec riešiteľný. Navyše, veľmi často sa podarí objaviť, o akú prekážku ide. Ak sa na tie potom zameriame (napr. neakceptovanie rozchodu jedným z rodičov, skryté motívy pomsty, nenávisti či iné expresívne, nespracované emócie, alebo často veľmi dobre skrývané povahové či charakterové "defekty", ďalej domnelé alebo skutočné závislosti, zdravotné či psychické poruchy a pod.), aj s nimi sa dá v mediácii pracovať - v lepšom prípade ich odstrániť s odbornou pomocou a na dobrovoľnej báze, v ostatných prípadoch vieme aspoň odporučiť ďalší vhodný postup v danom prípade.

Mediáciu odporúčam pravidelne, samozrejme, po vypočutí rodičov a zistení podmienok na ich strane, či z hľadiska ich potrieb sú pripravení absolvovať mediáciu. Je potrebné zdôrazniť, že nie všetci sú na ňu vhodní. Ak mám možnosť, veľmi rada odporúčam mediá­ciu, ktorá vie pokryť aj iné potreby účastníkov, mám na mysli komplexnú mediáciu, napríklad pri mojej práci sa mi osvedčila kombinovaná mediácia rodinných mediátorov, teda tých, ktorí poskytli klientom aj akúsi formu odborného konzultačného "koučingu".

Z môjho pohľadu je vhodná pre rodinnoprávne veci a civilné spory, ako aj obchodné spory. Vyvstáva pre mňa v tejto súvislosti otázka, či naša spoločnosť stále očakáva viac autoritatívne riešenie sporov a rozhodovanie konfliktov než využitie spôsobu riešenia mediáciou. Podľa môjho názoru, mediácia nie je vhodná v konaní, kde je súdom zistený už výrazný konflikt medzi stranami sporu, a pokiaľ sudca indikuje, že spor vyžaduje autoritatívne rozhodnutie zo strany súdu. Indikátorov, ktoré poukazujú na to, že mediácia nie je vhodná, je určite v praxi viac, napríklad ak je výrazná nerovnováha medzi stranami sporu, pokiaľ už mediácia bola neúspešná a pod.