Zodpovednosť rozhodcu za škodu spôsobenú stranám sporu

Žaloba¹⁾ o náhradu škody voči rozhodcovi je jedným z prostriedkov, akým sa môžu strany sporu domôcť nápravy v prípade, ak im bola spôsobená škoda v dôsledku porušenia povinností rozhodcu. Možno očakávať, že po tom, ako plénum ústavného súdu svojím zjednocujúcim stanoviskom²⁾ definitívne odňalo možnosť napádať rozhodcovské rozsudky ústavnou sťažnosťou, strany sporu poškodené protiprávnym konaním rozhodcu budú vo väčšom rozsahu využívať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ako po alternatíve môžu strany sporu siahnuť aj po žalobe o náhradu škody voči rozhodcovi. Cieľom tohto článku je ponúknuť možné návrhy na riešenie súvisiacich otázok, hlavne za akých podmienok (a či vôbec) môže rozhodca niesť hmotnoprávnu zodpovednosť za porušenie svojich povinností, či ide o kontraktuálnu alebo deliktuálnu zodpovednosť a kto by mal byť pasívne legitimovaným v potenciálnom spore o náhradu škody. V článku je venovaná špeciálna pozornosť zodpovednosti rozhodcov s právnickým vzdelaním s prihliadnutím na možné osobitosti pri vyvodzovaní ich zodpovednosti.

Skôr, než môžeme rozobrať podmienky zodpovednosti rozhodcu za porušenie jeho povinností, musíme zistiť, akú povahu má vzájomný vzťah medzi rozhodcom a stranami rozhodcovského konania. Národné úpravy či inštitucionálne pravidlá rozhodcovských súdov spravidla mlčia o povahe tohto vzájomného vzťahu a absencia explicitnej úpravy nutne ponecháva veľký priestor pre právnu teóriu. Vo všeobecnosti sa vyprofilovali dve názorové línie na to, čo tvorí právny základ ich vzájomných práv a povinností.

Zmluvná teória odvodzuje postavenie rozhodcu od uzavretej zmluvy medzi ním a stranami sporu (zmluvná doktrína). Existencia tzv. zmluvy o rozhodcovi (arbitrator's contract, der Schiedsrichtervertrag) je v prostredí medzinárodnej arbitráže a aj zahraničnou judikatúrou široko akceptovaná a v súčasnosti sa o zmluvnej povahe tohto vzťahu už nevedú rozporuplné diskusie.³⁾ Strany rozhodcovského konania majú priamy vplyv na výber osoby rozhodcu a rozhodca sa vždy môže dobrovoľne rozhodnúť, či funkciu rozhodcu prijme alebo nie. Aj v situácii, keď rozhodcu nevyberajú priamo strany, ale tretia osoba, prípadne iná inštitúcia (alebo súd), táto stále koná na účet strán akoby dopredu splnomocnená na to, aby vybrala vhodnú osobu rozhodcu v prípade, ak sú strany nečinné alebo sa na konkrétnom rozhodcovi či na postupe jeho dodatočného určenia nevedia dohodnúť.⁴⁾

V druhom prípade tzv. jurisdikčnej doktríny teória hovorí o "statuse" rozhodcu mu udelenom zákonom.⁵⁾ Teoretici nepripúšťajú, aby medzi arbitrom a stranami sporu existoval zmluvný vzťah, pretože rozhodca má mať postavenie akéhosi súkromného sudcu dané mu právnym predpisom, ktorý je zo zákona a v jeho medziach povolaný rozhodnúť spor medzi stranami.⁶⁾

Zdá sa, že kým slovenská právna veda sa skôr prikláňa k jurisdikčnej doktríne a odvodzuje status rozhodcu zo zákona,⁷⁾ česká hovorí o zodpovednosti rozhodcu ako o zodpovednosti zmluvnej.⁸⁾ Prikláňame sa k názoru o zmluvnej povahe ich vzťahu. Ofertu a akceptáciu možno vidieť v tom, že strany sporu majú možnosť podieľať sa na výbere konkrétnej osoby rozhodcu (buď priamo, alebo nepriamo, ako bolo uvedené skôr) a rozhodca vyjadruje svoj súhlas s ustanovením do funkcie, ktorú ale nie je povinný prijať.⁹⁾ Základom je preto ich konsenzus - teda zmluva.

Strany sporu uzatvárajú s rozhodcom zmluvu bez ohľadu na to, či ide o arbitráž ad hocalebo o konanie pred stálym rozhodcovským súdom. Tento podľa slovenského práva nie je samostatnou entitou, právnickou osobou, ktorá by mohla vstupovať so stranami sporu do akýchkoľvek zmluvných vzťahov. Východiskom tejto úvahy je znenie § 7 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní: " ¹⁰⁾Podobne judikoval aj najvyšší súd: " ¹¹⁾ Tento záver je pritom kľúčový z pohľadu pasívnej legitimácie pri nároku na náhradu škody, ktorú budeme podrobnejšie rozoberať ďalej v tomto článku.

Zástancovia zmluvnej teórie nie sú zjednotení v odpovedi na otázku, či arbiter vyjadrením svojho súhlasu iba pristupuje k rozhodcovskej zmluve¹²⁾ alebo uzatvára so stranami samostatnú zmluvu o rozhodcovi. Aj keď medzi týmito variantmi nebude zásadnejší rozdiel, zrejme vhodnejším a teoreticky čistejším riešením bude samostatná zmluva o rozhodcovi uzatvorená medzi stranami sporu a rozhodcom. Obe zmluvy majú totiž odlišný predmet; kým predmetom zmluvy o rozhodcovi je povinnosť konkrétnej osoby (rozhodcu) rozhodnúť spor medzi stranami za odplatu, v rozhodcovskej zmluve sa strany dohodnú len na tom, aby ich možný budúci spor bol rozhodnutý v rozhodcovskom konaní. Z tohto dôvodu budeme ďalej v texte pracovať s pojmom zmluva o rozhodcovi a budeme tým myslieť samostatný kontrakt uzavretý medzi stranami sporu a rozhodcom a nie to, že arbiter len pristupuje k už uzavretej rozhodcovskej zmluve.

Ústavný súd a aj právna veda sa už ustálili na tom, že činnosť rozhodcu nemožno označiť za výkon štátnej moci, ale do popredia sa kladie súkromnoprávna povaha rozhodcovského konania. Na zodpovednostný vzťah rozhodcu sa tak nebude vzťahovať zákon 514/2003 Z.z.,¹³⁾ ale pôjde o klasický súkromnoprávny zodpovednostný vzťah. Ak vychádzame zo zmluvnej povahy vzťahu medzi stranami sporu a rozhodcom, musíme si zodpovedať otázku, či vzťah založený zmluvou o rozhodcovi spadá do rámca obchodnoprávnych vzťahov alebo strany uzatvárajú občianskoprávnu zmluvu.

Ťažko môžeme podradiť tento zmluvný vzťah pod niektorý z absolútnych obchodov podľa § 261 ods. 6 OBZ.¹⁴⁾ Do úvahy ešte prichádza označenie kontraktu za relatívny obchod, na to by sme však museli (okrem ostatných predpokladov) označiť rozhodcovskú činnosť za podnikanie. Skôr sa prikláňame k názoru, že to tak nie je a rozhodca pri výkone tejto funkcie nie je podnikateľom v zmysle § 2 ods. 2 písm. c) OBZ, ktorý podniká podľa osobitného predpisu na základe iného než živnostenského oprávnenia, keďže nepôjde o typ slobodného povolania. Jednak absentuje profesionalizácia činnosti rozhodcov (odborné predpoklady na výkon funkcie rozhodcu v zákone o rozhodcovskom konaní nie sú stanovené) a aj ich inštitucionalizácia (dosiaľ nebola vytvorená žiadna komora združujúca slovenských rozhodcov).¹⁵⁾ Zmluva o rozhodcovi nemá byť preto podriadená pod obchodnoprávny režim,¹⁶⁾ ale bude sa spravovať ustanoveniami Občianskeho zákonníka.¹⁷⁾

Ako bolo uvedené, predmetom zmluvy o rozhodcovi je povinnosť rozhodcu rozhodnúť spor medzi stranami v rozhodcovskom konaní za odplatu. Táto zmluva je v prostredí medzinárodnej arbitráže považovaná za zmluvu ¹⁸⁾ a aj z pohľadu slovenského občianskeho práva bude zmluva o rozhodcovi inominátnou zmluvou. Ustanovenie § 491 ods. 2 OZ¹⁹⁾ ale nedovoľuje uspokojiť sa s takouto odpoveďou a núti hľadať k inominátnej zmluve najviac podobnú zmluvu. Problematickým sa tak javí priradenie tejto zmluvy k niektorému z pomenovaných zmluvných typov Občianskeho zákonníka, čo bude mať vplyv na obsah a rozsah vzájomných práv a povinností kontrahentov. Slovenské právo nepozná typ zmluvy o poskytovaní služieb, preto by sa mali primerane aplikovať ustanovenia príkaznej zmluvy,²⁰⁾ eventuálne zmluvy o dielo.²¹⁾

Dispozitívne ustanovenia príkaznej zmluvy zavádzajú povinnosť príkazníka pridržiavať sa príkazcových pokynov, pričom sa od nich môže odchýliť iba vo výnimočných prípadoch.²²⁾ Podľa zahraničnej právnej vedy je pridržiavanie sa pokynov dôvodom, prečo zmluva o rozhodcovi nemôže byť koncipovaná ako zmluva príkazného typu, keďže dodržiavanie pokynov ohrozuje nezávislosť rozhodcu a jeho objektivitu v rozhodovaní.²³⁾ Dodržiavanie pokynov príkazníkom od príkazcu ale nemusí byť nevyhnutne prekážkou subsidiárnej aplikácie ustanovení príkaznej zmluvy na zmluvu o rozhodcovi. Tým, že strany sporu rozhodcu poverujú, aby ich spor rozhodol objektívne a nestranne, a rozhodca túto svoju funkciu prijíma, strany zmluvy o rozhodcovi si implicitne vylúčili dispozitívne ustanovenie § 725 OZ. Povinnosť rozhodcu - príkazníka pridržiavať sa príkazcových pokynov tak nebude obsahom ich záväzkového vzťahu.

To, či rozhodcovia budú za porušenie svojich povinností zodpovedať a v akom rozsahu, závisí, okrem iného, od toho, či tá-ktorá národná úprava im, podobne ako sudcom, priznáva imunitu alebo nie. Hlavne v štátoch patriacich do anglo-amerického právneho systému je imunita arbitrom priznávaná priamo zákonom.²⁴⁾ Jej priznanie je (podobne ako pri sudcoch) odôvodnené tým, že v opačnom prípade by bola ohrozená schopnosť rozhodcu objektívne a nestranne vo veci rozhodnúť.²⁵⁾Ani zákon o rozhodcovskom konaní a ani iný predpis v našom právnom poriadku výslovne imunitu rozhodcom nepriznáva, z čoho sa dá usúdiť, že podľa slovenského práva by hmotnoprávna zodpovednosť arbitra bez ďalšieho nemala byť vylúčená. Navyše, ústavný súd vo svojom zjednocujúcom stanovisku neodmietol hmotnoprávnu zodpovednosť rozhodcov za spôsobenú škodu, ponecháva však " ²⁶⁾

Otázne je, či rozsah zodpovednosti za škodu možno obmedziť aj zmluvne. Názory obhajujúce možnosť limitácie zodpovednosti za škodu sú pre oblasť slovenského práva vyslovované len opatrne,²⁷⁾napriek tomu je možné súhlasiť so ,²⁸⁾ ktorý podrobne odôvodňuje možnosť limitácie a súčasne poukazuje na limity pre zmluvnú voľnosť kontrahentov. Limitačná klauzula môže byť do zmluvného vzťahu medzi stranami sporu a rozhodcom inkorporovaná dvojako, buď ako explicitná limitačná klauzula obsiahnutá priamo v zmluve, alebo včlenená nepriamo, prostredníctvom pravidiel stáleho rozhodcovského súdu.

Limitačná klauzula uvedená v písomnej zmluve o rozhodcovi bude skôr výnimkou ako pravidlom, pretože sa v praxi tieto zmluvy v písomnej forme spravidla neuzatvárajú. Obsah zmluvy o rozhodcovi je však determinovaný aj pravidlami stáleho rozhodcovského súdu, ktoré sú do zmluvy inkorporované tým, že sa im strany v zmysle § 12 ods. 5 zákona o rozhodcovskom konaní podrobia za zachovania ich možnosti sa od pravidiel vzájomnou dohodou odchýliť.²⁹⁾ Takýmto spôsobom sa v medzinárodnej arbitráži zväčša inkorporuje limitačná klauzula v pravidlách toho-ktorého rozhodcovského súdu (napríklad podľa článku 46 Viedenských pravidiel³⁰⁾" vždy však len v takom rozsahu, v akom to pripúšťa právny poriadok aplikovateľný na vzájomný vzťah medzi s