Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 158/2017 (odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a/ako otázka zásadného právneho významu)

V¹⁾ glosovanom rozhodnutí Najvyšší súd SR opisuje znaky, ktoré má spĺňať otázka nastolená dovolateľom v dovolaní, ktorého prípustnosť je daná podľa § 241 ods. 1 písm. a) CSP. Najvyšší súd SR tak nadväzuje na svoje skoršie rozhodnutie (sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6.3.2017), ktoré zaznamenalo ohlas v právnickej spisbe²⁾, a v ktorom sa už zaoberal otázkou, čo má obsahovať dovolanie, ktorého prípustnosť sa opiera o tento dôvod.

Uvedené rozhodnutia možno oceniť z toho dôvodu, že dávajú dovolateľovi akýsi návod, ako postupovať pri vymedzení právnej otázky, ktorej nesprávneho právneho posúdenia sa dovoláva. Cieľom je zrejme zdokonaliť podávané dovolania a priviesť dovolateľa k tomu, aby jasne, vecne a určito vymedzil, čo sa mu na napadnutom rozhodnutí odvolacieho súdu nepáči. Mám za to, že dovolania by nemali byť písané v inotajoch tak, aby Najvyšší súd SR medzi riadkami hľadal, čo vlastne dovolateľ namieta. Práve naopak, dovolateľ by mal dať jasne najavo, s vyriešením akej právnej otázky sa nestotožňuje. Veď tak ako strany sporu žiadajú od súdov rozhodnutia s istými kvalitatívnymi náležitosťami, tak možno aj od dovolateľa v dovolacom konaní žiadať, aby dovolanie napĺňalo isté predpoklady kvality. Koniec koncov, dovolacie konanie je už tzv. advokátskym konaním (advokátskym procesom). Pokiaľ teda v dovolacom konaní vystupuje právne kvalifikovaná osoba, je legitímne klásť na jej podania vyššie nároky. Zmyslom tejto úpravy je zaviesť zodpovedný prístup k podaniu dovolania, nastaviť vysokú úroveň podaných dovolaní, vytvoriť konštruktívny dialóg medzi advokátom a súdom ohľadom zásadných právnych otázok. V neposlednom rade je cieľom eliminovať takých dovolateľov, ktorí to len "skúsia".

Skutková stránka glosovaného rozhodnutia sa dá zhrnúť nasledujúco:

Žalobkyňa sa domáhala určenia, že so žalovaným sú v podieloch po 1/2 spoluvlastníkmi istej nehnuteľnosti (ďalej aj "sporná nehnuteľnosť") s tým, že je povinná zaplatiť mu do 90 dní 45 807,61 eur titulom vyporiadania ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa dohody z 18. júla 2008 (ďalej aj "dohoda o vyporiadaní BSM"). Sporové strany ako bývalí manželia uzatvorili totiž dohodu o vyporiadaní BSM, pričom žalobkyňa od nej odstúpila 12. júla 2011, a to z dvoch dôvodov. Prvým bola skutočnosť, že dohodu uzatvorila v tiesni (ktorú vyvodzovala z toho, že v tom čase potrebovala finančné prostriedky na úhradu výdavkov súvisiacich s trestným stíhaním jej syna) za nápadne nevýhodných podmienok (na jej základe namiesto 6 000 000 Sk získala neprimerane nízku sumu). Ďalším dôvodom bola skutočnosť, že žalovaný sa jej zaviazal vyplatiť sumu 1 400 000 Sk, z ktorej jej však vyplatil len 1 380 000 Sk. Žalovaný popieral opodstatnenosť argumentácie žalobkyne. Podľa jeho názoru nebola dohoda o vyporiadaní BSM uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Žalobkyňa podľa neho nemala ani ďalší dôvod na odstúpenie od dohody o vyporiadaní BSM, zaplatil jej totiž celú dohodnutú sumu 1 400 000 Sk.

Súd prvého stupňa aj odvolací súd nemali za preukázané, že dohoda bola uzatvorená v tiesni ani to, že žalovaný žalobkyni nevyplatil celú sumu. Oba súdy vyplatenie celej sumy odvodzovali od skutočnosti, že sama žalobkyňa vlastnými výpoveďami v iných súdnych konaniach, ako aj písomnosťami, ktoré v nich doložila, vyvrátila tvrdenia, že peniaze neboli vyplatené, t.j. z týchto dôkazov mali súdy za to, že celá suma vyplatená bola. Následnú zmenu tvrdení žalobkyne považovali súdy za účelovú. Žalovaný preukazoval zaplatenie sporného rozdielu 20 000 Sk kópiou príjmového dokladu, pričom žalovaná poprela pravosť svojho podpisu na ňom.

Keď pristúpime k analýze glosovaného výroku, dá sa povedať, že body pod písmenami a), c), d) a f) sa vzťahujú k pojmu "právna otázka", ktorá je v návetí § 421 ods. 1 CSP, t.j. tieto body sú spoločné pre všetky právne otázky, t.j. aj pre právnu otázku, pri ktorej sa súd odklonil od ustálenej praxe podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, aj pre neriešenú právnu otázku podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, aj pre rozdielne riešenú právnu otázku podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Bod b) sa už týka len náležitostí takej právnej otázky, pri riešení ktorej došlo k odklonu, t.j. spadá len pod § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Bod e) má osobitný charakter (pozri komentár k nemu). Možno by bolo prehľadnejšie jednotlivé body v tomto duchu preskupiť, no je to len otázka môjho osobného vkusu a nesúvisí so správnosťou jednotlivých bodov.

Pri analýze výroku rozhodnutia sa vyjadrím k jej jednotlivým bodom, t.j. znakom, ktoré musí relevantná otázka kumulatívne spĺňať.

Najvyšší súd SR bližšie charakterizuje, akú právnu otázku má zákonodarca na mysli. Pod pojem "právna otázka" tak možno subsumovať aj hmotnoprávnu otázku, ako aj procesnoprávnu otázku. Slovenská právna úprava na rozdiel od tej českej túto skutočnosť výslovne nenormuje.³⁾ K tomuto záveru však možno dospieť výkladom pojmu "právna otázka", ktorá môže byť obojaká (hmotnoprávna alebo procesnoprávna). Zároveň musí ísť o právnu otázku, ktorou sa odvolací súd pri rozhodovaní zaoberal. Dovolateľ teda nemôže nastoliť novú právnu otázku, ktorá v konaní dosiaľ nerezonovala. Dovolací súd len preskúmava úvahy súdov nižších inštancií, a teda sa nemožno v dovolacom konaní zaoberať otázkami, ktoré nevyplývajú z predchádzajúceho konania. Implicitne však z toho vyplýva, že tým, že odvolací súd zvolil istú argumentačnú líniu, napríklad podradil skutkový stav pod normu x, odmietol iný spôsob aplikácie práva, napríklad nepripustil, že nárok je premlčaný. Dovolateľ tým, že napadne riešenie právnej otázky spôsobom, ako ju vyriešil odvolací súd, zároveň napadne to, že odvolací súd odmietol iné, spravidla dovolateľom preferované riešenie.

Ďalším znakom nastolenej otázky je, že "spôsob jej vyriešenia" zakladá odklon od ustálenej rozhodovacej praxe. V odôvodnení rozhodnutia dovolací súd len bližšie pomenúva pojem "ustálená rozhodovacia prax", a to prostredníctvom citácie rozhodnutia pod sp. zn. 3 Cdo 6/2017. Môžeme povedať, že odklon je daný vtedy, ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, ako je riešená v konštantnej judikatúre dovolacieho súdu, a jeho rozhodnutie teda predstavuje v tomto smere nové (iné, odlišné) riešenie tejto právnej otázky. Aj z dôvodu posúdenia, či došlo k odklonu, je nevyhnutné, aby dovolateľ jasne vymedzil, o akú právnu otázku ide. Len tak môže súd posúdiť, ako bola dosiaľ riešená v súdnej praxi.