Dovolacie konanie, Prípustnosť dovolania

1. Ústavnému súdu SR (ďalej len "ústavný súd") bola 30. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov R. D. a I. D., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len "ústava) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj "dohovor"), práva na rovnosť pred súdom a rovný prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na právnu istotu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a na konanie súdu spôsobom ustanoveným zákonom čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dodatkový protokol") rozsudkom KS v Prešove (ďalej len "krajský súd") č. k. 11 Co 188/2015-134 z 19. januára 2017 (ďalej aj "napadnutý rozsudok odvolacieho súdu") a uznesením NS SR (ďalej len "najvyšší súd") č. k. 3 Cdo 203/2017-169 z 30. mája 2019 (ďalej aj "napadnuté rozhodnutie").

2. Z obsahu sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že žalobou podanou na OS Prešov proti žalovanému mestu Prešov (ďalej aj "žalovaný") sa domáhali určenia vlastníckeho práva k pozemku. Išlo o pozemok - zastavané plochy a nádvoria s výmerou 83 m2 v k. ú. Prešov, na ktorom sa nachádza rozvodňa a plynová prípojka rodinného domu sťažovateľov. Tvrdenie o nadobudnutí a existencii vlastníckeho práva sťažovatelia založili na dvoch samostatných argumentačných líniách, ktoré podľa nich obstoja aj samostatne, a to:

a) primárne na tvrdení transformácie práva osobného užívania k pozemku na vlastnícke právo, a to na základe § 872 ods. 1 OZ, okamihom účinnosti tohto ustanovenia, teda k 1. januáru 1992, a príp.

b) subsidiárne, avšak až v druhom rade, sťažovatelia pre prípad, že by sa s už uvedenou primárnou argumentáciou súdy nestotožnili, tvrdili, že vlastnícke právo k dotknutému pozemku nadobudli vydržaním uplynutím desaťročnej vydržacej doby, ktorá začala plynúť najneskôr 1. januára 1992 a uplynula po desiatich takto plynúcich rokoch, s tým, že v dobromyseľnej držbe tohto pozemku neboli nikým a ničím rušení (pričom pasivita a nedostatočná aktivita žalovaného by mali ísť na jeho ťarchu).

3. V konaní nebolo sporné, že sťažovatelia v období pred nadobudnutím účinnosti novely zákona č. 509/1991 Zb., ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník (ďalej len "novela zákona č. 509/1991 Zb."), účinnej od 1. januára 1992, mali uzavretú dohodu o pridelení dotknutého pozemku do osobného užívania, pričom za zriadenie tohto práva zaplatili dohodnutú úhradu v plnej sume. Sťažovatelia však nevedeli preukázať zaregistrovanie tejto dohody štátnym notárstvom.

4. Sťažovatelia v celom konaní tvrdili, že s pozemkom nakladali ako s vlastným a nikto ich v tejto držbe nerušil.

5. Okresný súd Prešov rozhodol rozsudkom č. k. 17 C 344/2014-75 z 25. mája 2015 tak, že žalobu zamietol v celom rozsahu.

6. Odvolací súd o odvolaní rozhodol rozsudkom č. k. 11 Co 188/2015-134 z 19. januára 2017 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil, čo odôvodnil tým, že okresný súd správne aplikoval § 872 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka, keďže práve tieto ustanovenia upravovali situáciu, v ktorej sa sťažovatelia ocitli.

Odvolací súd poukázal na judikatúru najvyššieho súdu, a to na rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 126/97, v ktorom najvyšší súd zdôraznil, že Občiansky zákonník v súvislosti s úpravou vydržania neupravoval a neupravuje možnosť považovať dobu užívania pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku uzavretej podľa § 205 ods. 2 OZ v znení pred novelou zákonom č. 509/1991 Zb. za dobu oprávnenej držby pre účely vydržania. V danom prípade teda nemožno vec posúdiť podľa § 872 ods. 6 OZ. Podľa odvolacieho súdu zaniknutý inštitút osobného užívania pozemku je celkom odlišným inštitútom od oprávnenej držby pre účely vydržania, a ak by zákonodarca mal v úmysle považovať dobu užívania pozemku za dobu oprávnenej držby pre účely vydržania, jeho úmysel by našiel odraz v príslušnej úprave v rámci prechodných ustanovení, čo však neurobil, a preto treba vychádzať výlučne z právnej úpravy daného vzťahu obsiahnutej v zákone.

7. Sťažovatelia podali proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, prípustnosť ktorého odvodzovali z § 421 ods. 1 písm. b) CSP v z. n. p. Zastávali názor, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky (v tomto prípade dvoch právnych otázok), ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, a z ktorých vyvodzovali svoje vlastnícke právo už v podanej žalobe, a obe otázky považujú za nesprávne právne posúdené odvolacím súdom, ako aj súdom prvej inštancie.

8. Prvou otázkou je podľa sťažovateľov otázka transformácie práva osobného užívania k pozemku na vlastnícke právo, a to na základe ustanovenia § 872 ods. 1 OZ, okamihom účinnosti tohto ustanovenia (teda k 1. januáru 1992) aj v prípade absencie registrácie či dôkazu registrácie takého práva štátnym notárstvom. Sťažovatelia rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 126/97 nepovažujú za rozhodovaciu prax dovolacieho súdu jednak preto, že rieši podľa sťažovateľov úplne inú situáciu, ale aj preto, lebo ide o rozhodnutie relevantne nepublikované, v podstate ojedinelé a ťažko dohľadateľné. Rozhodnutie sa nespomína ani v relevantných komentároch k Občianskemu zákonníku, ani v rozhodných e-databázach judikatúry. Sťažovatelia poukazovali na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR ktoré mali riešiť sťažovateľovu situáciu, najmä na rozhodnutie publikované pod Rc 72/2006, sp. zn. 31 Cdo 1529/2004, ktoré zrozumiteľným spôsobom postavilo na roveň oprávnenú držbu práva osobného užívania a riadne právo osobného užívania pozemku. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že aj právo osobného užívania, ktoré je len v oprávnenej držbe držiteľa držané do okamihu účinnosti transformačnej novely, zakladá z hľadiska zákona rovnaké práva ako riadne a perfektné právo osobného užívania, teda že aj len držané právo osobného užívania sa transformuje zo zákona na základe § 872 ods. 1 OZ jeho účinnosťou, t.j. k 1. januáru 1992, na právo vlastnícke. Tento inštitút držby nevyžaduje, aby právo osobného užívania bolo vydržané (sp. zn. 22 Cdo 2550/2006) tak, ako sa to vyžaduje pri vydržaní vlastníckeho práva k veciam, § 143 OZ sa nepoužije.

9. Druhou otázkou bolo podľa sťažovateľov nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním uplynutím desaťročnej držby vlastníckeho práva, ktorá začala plynúť najneskôr 1. januára 1992 a uplynula po desiatich takto plynúcich rokoch. Poukázaním na túto právnu otázku sťažovatelia argumentovali podporne pre prípad, ak by sa súd nestotožnil s ich právnym názorom týkajúcim sa prvej právnej otázky. Podľa sťažovateľov sa rozhodnutie, na ktoré poukazuje odvolací súd sp. zn. 4 Cdo 126/97, na túto situáciu nevzťahuje. Sťažovatelia k tejto právnej otázke uvádzajú, že dobromyseľná držba práva osobného užívania nie je vylúčená, a to ani v prípade, že absentuje alebo nie je spätne preukázateľná registrácia takejto dohody štátnym notárstvom (sťažovatelia v tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 2121/2008). Sťažovatelia opäť poukázali na rozhodnutie KS v Košiciach sp. zn. 6 Co 590/2014, ktorý v obdobnej situácii prisvedčil nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Sťažovatelia ďalej popisovali dôvody, prečo by mala byť ich držba považovaná za dobromyseľnú.

10. Dovolací súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP. Dovolací súd najskôr poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 71/2018, ktoré definuje pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Najvyšší súd ďalej uviedol, s odkazom na rozhodnutia sp. zn. 2 Cdo 56/2017, 6 Cdo 79/2017, 3 Cdo 165/2018 a sp. zn. 4 Cdo 7/2018, že do ustálenej praxe dovolacieho súdu nemožno zahrnúť rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, a so zreteľom na to argumentáciu žalobcov, s odkazom na českú judikatúru považuje za právne irelevantnú.

11. Dovolací súd v napadnutom uznesení dôvodí tým, že vzhľadom na nastolenie právnej otázky transformácie sťažovateľmi spôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1 písm. b) CSP a v situácii, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie, dospel k záveru, že ich dovolanie je v danom prípade procesne prípustné; následne preto skúmal, či je podané dovolanie dôvodné (či je ním skutočne napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci). Ďalej dovolací súd uvádza, že vo vzťahu k dovolateľmi vymedzenej otázke dovolací súd poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 126/97 zo 17. decembra 1997, v ktorom najvyšší súd riešil otázku zásadného právneho významu pripustenú odvolacím súdom: "či možno považovať dobu užívania pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku uzavretej podľa § 205 ods. 2 OZ v znení pred novelou zák. č. 509/1991 Zb. za dobu oprávnenej držby pre účely vydržania." Dovolací súd tiež uvádza, že otázka nadobudnutia vlastníckeho práva transformáciou podľa § 872 ods. 5 Občianskeho zákonníka bola riešená aj v ďalšom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 234/2009 z 28. septembra 2010, v ktorom sa riešila otázka nadobudnutia vlastníctva transformáciou práva osobného užívania pozemku podľa § 872 ods. 4 a 5 OZ. Závery týchto rozhodnutí sú podľa dovolacieho súdu aplikovateľné aj na prípad sťažovateľov. Pokiaľ sťažovatelia namietali odlišnosť skutkových zistení, príp. dovolacia otázka bola pripustená na iné skutočnosti, táto okolnosť nie je pri posudzovaní možnosti nadobudnutí vlastníckeho práva k pozemku transformáciou práva osobného užívania pozemku na základe dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, rozhodujúca.

12. Následne však dovolací súd uvádza, že "vzhľadom na to, že dovolateľmi označená právna otázka bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, rozhodnutie odvolacieho súdu nie je v rozpore s ustálenou praxou dovolacieho súdu, preto bolo potrebné v tejto časti dovolanie odmietnuť [§ 447 písm. f) CSP]".

13. V závere rozhodnutia sa dovolací súd vyjadril k vymedzeniu právnej otázky o možnosti nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Túto dovolací súd nepovažuje za dostatočne konkretizovanú, keďže ani žalobcovia neuviedli, v čom konkrétne spočíva nesprávne právne posúdenie otázky vydržania a ako správne mal odvolací súd otázku nimi označenú riešiť. Za tohto stavu jej vymedzenie nezodpovedá § 421 ods. 1 písm. b) a § 432 ods. 2 CSP. Z týchto dôvodov najvyšší súd dovolanie žalobcov odmietol.

14. Sťažovatelia sú toho názoru, že ani jedna nastolená právna otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená a že tieto otázky v tomto konaní boli vyriešené nesprávne. Podľa sťažovateľov rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré bolo odkazované, nespĺňajú podmienky na to, aby prestavovali "ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu". Podľa názoru sťažovateľov nesprávne odmietnutie dovolania im znemožnilo prístup k súdu s následkami v hmotnom práve (vlastníctvo a pokojné užívanie majetku) a podľa nich súd mal reagovať aj na argumenty uvá