Glosa k uzneseniu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 295/2017 z 9.5.2017 (ochranný účel normy a zodpovednosť za bankový dohľad)

Teória ochranného účelu normy ako kategória príčinnej súvislosti bola predmetom podrobnejšieho rozboru v minulom čísle tohto časopisu.¹⁾ Hoci ide o teóriu, ktorá je v zahraničnej právnej doktríne a praxi dobre známa, v domácej aplikačnej praxi nebola doteraz, na rozdiel od teórie adekvátnej príčinnej súvislosti, jasne identifikovaná. Nejde však o kategóriu súdnej praxi úplne neznámu.²⁾ Stanoviská v tuzemskej právnej doktríne sú zriedkavé a prevažujúci názor sa nevytvoril. Luby, ako je známe, idealistické či právne kategórie príčinnej súvislosti odmietal.³⁾ Menej prísne, ale podobne negatívne sa k teórii hlási Mitterpachová,⁴⁾ naopak, pozitívne Dulak.⁵⁾ Na porovnanie, v českej právnej vede nadobudla diskusia o teórii ochranného účelu normy nový impulz v súvislosti s rekodifikáciou súkromného práva.⁶⁾ Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") konštrukciu ochranného účelu normy výslovne spomenul a dal glosovaným rozhodnutím nový impulz pre právnu doktrínu a prax.

Podstatou učenia o ochrannom účele normy je myšlienka, že zodpovedať za škodu sa má vtedy, ak bolo porušené pravidlo, ktorého účel bolo chrániť poškodeného pred touto škodou. Teória ochranného účelu normy spolu s teóriou adekvátnosti tvorí doplnok k rýdzo fyzickému či mechanickému posudzovaniu príčinnej súvislosti, pri ktorom je príčinou každá príčina, bez ktorej by následok nenastal ( ).⁷⁾

Koncept ochranného účelu normy je v rôznych právnych poriadkoch vnímaný rôzne. Prevažujú dva prístupy, rozlišujúce to, v rámci ktorého predpokladu nároku na náhradu škody sa ochranný účel normy skúma. Ochranný účel normy sa zisťuje jednak pre určeni