K princípu "ultima ratio" (ZSP 48/2019)

Súd prvého stupňa rozsudkom obžalovanú J. L. uznal za vinnú z pokračovacieho zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3 Trestného zákona (ďalej aj "TZ"), pretože od 19. apríla 2007 do 3. júla 2007 v obci B. okres Topoľčany prevzala na základe faktúr č. 2007005 až 2007010 od súkromného podnikateľa M. K., trvale bytom B., okr. Topoľčany, tovar - nábytok v hodnote 1 448 900 Sk (48 094,67 eur), ktorý sa mal stať jej majetkom až po splatení faktúr, pričom z faktúr uhradila iba jednorazovo sumu 100 000 Sk, zvyšné faktúry neuhradila a napriek tomu neoprávnene tovar predala ako vlastný vo svojej predajni na ulici F. U., súp. č. 3887 v B. n. B. v presne nezistenom čase od 19. apríla.2007 viacerým nestotožneným zákazníkom a kúpnu cenu si ponechala pre svoju potrebu, čím spôsobila poškodenému súkromnému podnikateľovi M. K. celkovú škodu vo výške 44 775,27 eur (1 348 900 Sk).

Bola za to odsúdená podľa § 213 ods. 3 TZ s prihliadnutím na §§ 38 ods. 3, 36 písm. j) TZ k trestu odňatia slobody na tri roky, výkon ktorého jej bol podľa § 51 ods. 1 a 2 TZ podmienečne odložený s probačným dohľadom na skúšobnú dobu troch rokov.

Podľa § 51 ods. 4 písm. j) TZ bola obžalovanej uložená povinnosť v skúšobnej dobe sa zamestnať alebo sa preukázateľne uchádzať o zamestnanie.

Podľa § 287 ods. 1 TP bola obžalovanej ulož