Navrhovaná úprava odporovateľnosti právnym úkonom

Právna úprava odporovateľnosti sa v súčasnosti nachádza v dvoch paragrafoch Občianskeho zákonníka - ďalej aj "OZ" (§ 42a a § 42b) a právom ju možno označiť za nedostatočnú. To si uvedomuje aj predkladateľ, preto už vo všeobecnej časti dôvodovej správy novely Občianskeho zákonníka (ďalej aj "návrh") uvádza, že preto Už na prvý pohľad je viditeľné rozšírenie úpravy odporovateľnosti - namiesto dvoch je navrhnutých celkovo 15 paragrafov. Pri porovnaní so zahraničnými úpravami (Nemecko - 18, Rakúsko - 20, Poľsko - 8, Švajčiarsko - 8) možno rozsah úpravy považovať za primeraný. Väčší počet ustanovení umožňuje racionálnejšie zoskupiť upravovanú matériu, čím sa vo výsledku dosiahne aj jej väčšia prehľadnosť. Rovnako pozitívne možno zhodnotiť systematické zaradenie odporovateľnosti do všeobecnej časti záväzkového práva. Odporovateľnosť vo svojej podstate nie je otázkou vady právnych úkonov, pretože odporovaný právny úkon žiadnou vadou netrpí. Skutočnou podstatou odporovania je samotný odporovací nárok, teda nárok veriteľa na uspokojenie svojej pohľadávky z toho, o čo sa zmenšil dlžníkov majetok. Odporovací nárok možno teda (podobne ako nárok na náhradu škody alebo na vydanie bezdôvodného obohatenia) považovať za nárok vzniknutý zo zákona. Jeho úprava medzi všeobecnými ustanoveniami o záväzkoch v Občianskom zákonníku (podobne ako napr. v Poľsku) je preto vcelku racionálna.

Problémy existujúcej právnej úpravy odporovateľnosti boli už analyzované na viacerých miestach. Odhliadnuc od osobitného problému nejasných následkov odporovania (presnejšie: nejasného procesného mechanizmu ich presadenia), išlo najmä o zužujúci výklad viacerých predpokladov odporovania. Judikatúra tak napríklad dospela k záveru, že odporovať možno len úkonu urobenému v čase existencie veriteľovej pohľadávky,¹⁾ vylúčila odporovateľnosť neplatným úkonom,²⁾ ale tiež zásadne odmietala odporovateľnosť ekvivalentným úkonom.³⁾ Citovaný judikát R 33/2016 predstavuje, takpovediac, reprezentatívnu vzorku vnímania ukrátenia veriteľa - typický je statický pohľad majetok vs. záväzky (medzi nimi aj pohľadávka odporujúceho veriteľa) pred úkonom a po ňom. V tomto stave je⁴⁾ ťažko predstaviteľné odporovanie veriteľom, ktorého pohľadávka vznikla až po urobení úkonu, a to napriek tomu, že úmysel dlžníka mohol nepochybne smerovať aj k ukráteniu týchto veriteľov. Za všetky možnosti stačí uviesť dva príklady: otec dieťaťa majúceho sa narodiť prevedie svoj majetok na družku tak, aby sa vyhol povinnosti plniť výživné matke dieťaťa; podnikateľ, ktorý je v omeškaní so záväzkom a hrozí mu vznik povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu, založí novú spoločnosť a prevedie na ňu podstatnú časť svojho obchodného imania. Uvedené zásady sú z veľkej časti prebraté z alebo do konkurzného práva,⁵⁾ v ktorom tak pretrváva rovnako statický pohľad na odporovateľnosť. Práve v uvádzaných prípadoch sa pritom prejavuje najväčšia zraniteľnosť veriteľov a osobitná potreba ich ochrany, a to tak v prípade konkurzu, ako aj mimo neho. Cieľom navrhovanej právnej úpravy by, podľa nás, mala byť snaha o systémovú "zmenu paradigmy", teda zmenu vzorcov vnímania inštitútu odporovateľnosti u adresátov práva. Tomu treba prispôsobiť aj formuláciu ustanovení, voľbu pojmového aparátu tak, aby adresáti právnej normy (a orgány aplikácie práva) boli nútení k norme pristupovať . Sme skeptickí, či želaná aplikačná zmena môže nastať za situácie, že sa preberú formulácie doterajšieho práva, a len v dôvodovej správe sa vyjadrí, že tým zákonodarca chce ustanoviť niečo iné. Vychádzajúc z tejto všeobecnej úvahy pristupujeme k analýze jednotlivých navrhovaných ustanovení.

Navrhovaný § 838 ods. 1⁶⁾ formulačne (so zmenou slovosledu a vypusteniami predpokladu "vymáhateľnosti" pohľadávky) preberá doterajšiu úpravu § 42a ods. 1 OZ. Tento postup považujeme za nesprávny, pretože práve § 42a ods. 1 OZ bol dôvodom koncepčne nesprávneho uchopenia odporovacej žaloby v doterajšej literatúre a judikatúre. Judikatúra vychádzala z názoru, že odporovacia žaloba je žalobou určovacou, nie však v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ale určovacou žalobou s konštitutívnymi účinkami.⁷⁾ Neúčinnosť totiž nastáva právoplatnosťou vyhovujúceho rozsudku⁸⁾ a oprávňuje na vedenie exekúcie, ako keby nedošlo k ukracujúcemu právnemu úkonu. Takpovediac judikatúra pripustila, aby sa veriteľ namiesto neúčinnosti domáhal vydania plnenia.⁹⁾ Dôsledkom tohto pravidla potom bol záver judikatúry, že účinky odporovateľnosti (neúčinnosť) sa prejavujú v exekúcii voči dlžníkovi, do ktorej sa "vtiahne" majetok ušlý odporovaným úkonom.

Podľa nášho názoru sú nedostatky takéhoto konceptu zrejmé už na prvý pohľad. Tento koncept môže vyhovovať majetkovým úkonom, ktorých predmetom sú relatívne ľahko ohraničené majetkové hodnoty (darovanie nehnuteľnosti, jednotlivej hnuteľnosti). Problematické sa však stáva určenie "toho, čo z majetku dlžníka ušlo" už v okamihu, kedy predmetom odporovania je opomenutie získania majetkového prospechu. Ak dedič č. 1 (jeden z troch) odmietne dedičstvo, aby nezískal exekvovateľný majetok, a zvyšní dvaja sa dohodnú na rozdelení dedičstva inak ako podľa podielov, čo predstavuje "ujdený majetok" dlžníka? Podiel 1/3 na každej veci v dedičstve? Alebo vec v hodnote 1/3 hodnoty dedičstva? Ak druhý prípad - ktorú z majetkových hodnôt možno postihnúť v rámci exekúcie proti dlžníkovi? Pritom je nepochybne rozdiel, či sa bude postihovať hodnotná nehnuteľnosť (ktorú nadobudol dedič č. 2) alebo auto pochybnej hodnoty (ktoré nadobudol dedič č. 3). Rozsudok vyhovujúci odporovacej žalobe túto otázku vôbec nevyrieši, takže ju bude potrebné vyriešiť v exekúcii. V exekúcii proti dlžníkovi však vlastník takejto veci zásadne nie je účastníkom (porov. § 35 Exekučného poriadku; ďalej aj "EP"), takže nemá možnosť žiadneho vplyvu na jej priebeh. Ak vznikne spor medzi exekútorom a vlastníkom veci o to, či sa z nej veriteľ môže uspokojiť (teda či "ušla z majetku dlžníka"), bude zrejme riešiteľný len v rámci excindačného sporu (§ 44 ods. 4 EP), teda v ďalšom súdnom konaní. Rovnaké problémy vznikajú v prípade, ak je odporovaným úkonom napríklad vzdanie sa nároku - čo je v tomto prípade "tým, čo ušlo z majetku dlžníka"? Samotný nárok - môže sa teda veriteľ v exekúcii proti dlžníkovi domáhať prikázania odpustenej pohľadávky, ako keby k odpusteniu nedošlo, alebo môže žiadať priamo plnenie vo výške nároku od (pod)dlžníka dlžníka? Nehovoríme, že tieto otázky sú neriešiteľné (môžu byť, dokonca sú, riešiteľné pomerne ľahko), ale to, že nie sú právoplatne (§ 228 Civilného sporového poriadku; ďalej aj "CSP") vyriešené už samotným rozsudkom vyhovujúcim odporovacej žalobe. Ďalším problémom sa stávajú náhradné plnenia (§ 847 ods. 1 druhá veta), ktorých náležitosti rozsudok určujúci len neúčinnosť právneho úkonu nerieši vôbec. Keď predmetom sporu medzi veriteľom a treťou osobou bude výška toho, čo z majetku dlžníka ušlo [napr. dlžník sa vzdá nároku, proti ktorému ale (pod)dlžník čiastočne započítal vlastnú pohľadávku, alebo (pod)dlžník časť odpusteného nároku neuznáva, tvrdiac, že je neplatný], táto tretia osoba nemá podľa Exekučného poriadku žiadny prostriedok nápravy, pretože nie je účastníkom. Možno vôbec povedať, že účinky súdneho rozhodnutia proti tretím osobám podliehajú obmedzeniam čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré existujúca úprava zohľadňuje len nedostatočne.

Z dôvodovej správy pritom vyplýva, že inšpiráciou pri tvorbe ustanovení bol Odporovací poriadok (ďalej aj "Odp. por.").¹⁰⁾ Podľa § 13 Odp. por. bol však veriteľ pri uplatnení odporu žalobou povinný udať, v akom rozsahu a akým spôsobom má žalovaný pre uspokojenie veriteľovho nároku niečo plniť alebo trpieť. Na základe toho najvyšší súd¹¹⁾ jednoznačne vyslovil, že odporovacia žaloba je žalobou o plnenie, nie žalobou určovacou. Podobné koncepčné riešenie volí aj rakúska [§ 12 Odporovacieho poriadku ( ďalej aj "AnfO")], nemecká [§ 13 Odporovacieho zákona (ďalej aj "AnfG")] či švajčiarska [čl. 291 spolkového zákona o vymáhaní dlhov a konkurze (ďalej aj "SchKG")] právna úprava. Aj judikatúra k § 46 a nasl. Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. dospela k rovnakému záveru o povahe odporovacieho nároku ako nároku na plnenie, nie určovacieho nároku.¹²⁾ Podľa našich zistení z okolitých štátov je koncepčné riešenie podobné aktuálne účinnej úprave § 42a a § 42b OZ zvolené v Poľsku, kde sa rozsudkom súdu konštituuje právna neúčinnosť odporovaného úkonu [čl. 527 Občianskeho zákonníka ( ďalej aj "KC")], ale spätne k dátumu jeho účinnosti.¹³⁾ Domnievame sa však, že nová úprava mala zo všetkých uvedených dôvodov nadviazať na koncepciu pôvodnej úpravy z roku 1931 a upraviť odporovaciu žalobu ako žalobu na plnenie; neúčinnosť právneho úkonu by potom nemala nastávať konštitutívne právoplatnosťou rozsudku, ale mala by nastupovať priamo pri naplnení zákonných predpokladov, len s tým obmedzením, že nároky z nej by bolo potrebné uplatniť zákonom predpokladaným spôsobom a voči zákonom určenému okruhu osôb v prekluzívnych lehotách. Také riešenie by, podľa nás, jednak priamo v odporovacom spore vyriešilo celú šírku nárokov odporujúceho veriteľa voči všetkým osobám, ktoré prichádzajú do úvahy ako protistrany (§ 842), a predišlo by potrebe (a riziku) riešiť niektoré prvky odporovacieho nároku v exekúcii, ktorá na riešenie sporných situácií nie je vybavená. Okrem toho by takéto riešenie viac rešpektovalo aj právo osôb uvedených v § 842 na súdnu ochranu tým, že by sa o všetkých potenciálne sporných otázkach rozhodovalo v civilnom sporovom konaní, kde majú postavenie strany, a nie v exekučnom konaní, kde postavenie účastníka nemajú.

Za nevhodné (a z pohľadu cieľov novej úpravy vyjadrených v dôvodovej správe aj kontraproduktívne) považujeme zotrvávanie na pojme "ukrátenie", navyše, v pomerne komplikovanej formulácii "". Použitie tejto formulácie zbytočne prenáša do novej právnej úpravy už zmienený statický prístup k posudzovaniu ukrátenia, ktoré nezohľadňuje rýchlosť a nápaditosť hospodárskeho života pri vytváraní schém na poškodenie veriteľov. Vhodnejšie by bolo použitie všeobecnejšieho pojmu "znevýhodňuje" alebo "postihuje" veriteľa (podobne napr. § 1 ods. 1 AnfG; rakúsky AnfO pojem "znevýhodnenie veriteľa" v úvodnom ustanovení vôbec neobsahuje). Takisto za zbytočne zužujúce považujeme zotrvávanie na použití pojmu "právny úkon". Definícia právneho úkonu zostáva naďalej obsiahnutá v § 34 OZ a (zrejme) nezahŕňa napríklad procesné úkony. Predmetom odporovania by však mali byť za určitých okolností aj procesné úkony, a to o to viac, že podľa § 838 ods. 3 by sa rovnako ako právne úkony mali posudzovať aj opomenutia (napr. úmyselné zmeškanie pojednávania s cieľom nechať proti sebe vyniesť rozsudok pre zmeškanie, ktorého vydanie podľa § 274 CSP nepredpokladá ani úplne rudimentárne skúmanie dôvodnosti nároku; úmyselné uznanie bezdôvodného nároku, prípadne uzavretie zmieru a pod., rovnako napr. úmyselné nepodanie opravného prostriedku a pod.). Za vhodnejšiu preto považujeme voľbu širšieho pojmu v § 838 ods. 1 tak, aby bolo zjavné, že predmetom odporovania nemusia byť len právne úkony v zmysle § 34 OZ, ale aj iné úkony majúce za následok znevýhodnenie veriteľa. Možno v tomto smere opäť poukázať na AnfG a AnfO, ktoré v tomto smere používajú pojem "Rechtshandlung", ako aj Odp. por., ktorý v úradnom českom znení používal pojem "právní jednání". Treba však uviesť, že význam pojmu "Rechtshandlung" v nemeckom prostredí je omnoho širší než obsah nášho pojmu "právny úkon", pre ktorý sa v tomto prostredí štandardne používa pojem "Rechtsgeschäft".

V § 838 ods. 2 sa umožňuje odporovať aj právnym úkonom ručiteľa, prípadne inej osoby, "". Proti takémuto rozšíreniu okruhu osôb, ktorých úkonom možno odporovať, máme výhrady. Dôvodová správa opodstatňuje toto rozšírenie prevzatím záveru súdnej praxe, ktorú však bližšie neoznačuje. Dostupná judikatúra pripustila odporovanie úkonom zmenkového avalistu, čo však odôvodnila § 32 ods. 1 v spojení s § 47 ods. 1 zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb., podľa ktorých je zmenkový ručiteľ v podstate solidárnym spoludlžníkom.¹⁴⁾ To isté sa navrhu