Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Neústavné ústavné zákony a ochrana ústavnosti SR (1.) Časť prvá: Nové pohľady slovenskej právnej vedy
Ústavný zákon je prameň ústavného práva, ktorý je na Slovensku veľmi obľúbený medzi lídrami parlamentných politických strán. Na jeho prijatie Ústava SR vyžaduje kvalifikovanú väčšinu aspoň 90 poslancov Národnej rady SR. Ku všetkým poslancom z vládneho tábora sa tak musí pridať aspoň časť poslancov z radov opozície. Hlasovanie za návrh ústavného zákona za takých okolností zbavuje politickej zodpovednosti, lebo opoziční poslanci stratia rozumný základ pre kritiku schváleného ústavného zákona v budúcnosti. Nad politicky obľúbeným prameňom ústavného práva sa však začalo zmrákať vďaka rozhodnutiu Ústavného súdu SR. Už nestačí, aby sa aspoň deväťdesiat poslancov Národnej rady SR zhodlo na znení ústavného zákona.
Paleta ústavných zákonov v Slovenskej republike
"V súčasnosti môžeme v SR rozlišovať medzi týmito druhmi ústavných zákonov:
1. Ústava, ktorá je de facto aj de iure ústavným zákonom,
2. ústavné zákony, ktorými sa priamo mení a dopĺňa Ústava,
3. recipované ústavné zákony,
4. ústavné zákony prijaté na základe splnomocňujúcej blankety,
5. ústavné zákony prijaté bez splnomocňujúcej blankety (quasi ústavné zákony)
a) samostatne stojace ústavné zákony, ktoré trvalo dopĺňajú a odchyľujú sa od textu Ústavy (nepriame novelizácie Ústavy),
b) ústavné zákony na "jednorazové použitie", ktoré stanovujú jednorazovú odchýlku od textu Ústavy (ústavné zákony ad hoc)."1)
Materiálne jadro ústav
Nosnou a kľúčovou tézou doktríny materiálneho jadra ústavy je predstava, podľa ktorej v základnom zákone štátu sú normy dvoch zásadne rozdielnych druhov - také, ktoré možno zmeniť, mierne či radikálne a také, ktoré zmeniť nemožno.
"Myšlienka, podľa ktorej demokratická ústava nie je len odzrkadlením momentálnych mocenských vzťahov, ale predstavuje fixovanie pre spoločenstvo konštitutívnych hodnôt slobody a rovnosti, ako aj ich inštitucionálne garancie, ktorých účelom, funkciou, je tieto hodnoty garantovať spravodlivosťou a racionalitou, našla koncom 19. storočia koncentrovaný výraz v uvedomení si princípu imperatívu nezmeniteľnosti materiálneho ohniska (jadra) ústavy."2)
Nemenné ustanovenia ústavy chránené "klauzulou večnosti" sa v 20. storočí dostali do ďalšieho vývojového štádia. Normy slúžiace predovšetkým na stabilizáciu vzťahov v zloženom štáte, na zabránenie zmenám právneho postavenia členských štátov, sa výrazne rozrástli tak, aby vniesli stabilitu do ďalších otázok organizácie štátu, aj do postavenia jednotlivca v štáte. Do ústav sa vnieslo "materiálne jadro ústavy", teda pre chod štátu a spoločnosti najdôležitejšie otázky, aké majú byť ustanovené "raz a navždy", a preto ich nemožno upraviť odchylne pomocou zmeny ústavy. Také normy má Ústava Českej republiky, Grécka, Spolkovej republiky Nemecko, Portugalska či Španielska, ale aj Rakúska, Rumunska či Bosny a Hercegoviny.
Spoznanie možnosti, že základný zákon štátu má materiálne jadro, ktoré sa chráni doložkou večnosti, sa v slovenskej právnej vede udomácnilo na sklonku 20. storočia, po prijatí platnej Ústavy v spojení s predstavou, že materiálne jadro majú ústavy tých štátov, ktoré výslovne ustanovujú nezmeniteľnosť časti ústavných noriem. Tam, kde ústava výslovne neurčuje klauzulu večnosti, neexistuje materiálne jadro ústavy. Ústava SR nemá klauzulu večnosti, a preto nemá ani materiálne jadro.
Implicitné materiálne jadro
Výslovné ústavné ustanovenie "klauzuly večnosti" je nadbytočné, slúži na nastolenie právnej istoty, na odstránenie neistoty o existencii klauzuly večnosti. Nemá konštitutívny účinok. Je deklaratórne.
"Každá ústava má svoje materiálne jadro. Každá ústava je založená na určitých základných (ústavných) hodnotách a nosných regulatívnych ideách (ústavných princípoch), ktoré z jej koncepčnej konštrukcie a obsahu možno na základe hĺbkovej analýzy vyvodiť. Tieto určujú podstatu a identitu ústavy, a sú principiálne nezmeniteľné, pretože ich zrušenie, či zásadná kvalitatívna zmena nie sú už zmenou ústavy, ale jej nahradením inou (novou) ústavou. Moderné demokratické ústavy sú založené a vychádzajú z porovnateľných konštitutívnych hodnôt a nosných regulatívnych ideí (ústavných princípov), ku ktorým nepochybne patrí ako ľudská dôstojnosť a ďalšie ľudské práva a základné slobody, tak aj podstatné kvalitatívne komponenty (znaky), resp. princípy demokratického a právneho štátu, ktoré sú explicitne, či implicitne prítomné v ústavných textoch."3)
"Implicitné jadro ústavy chráni ústavu pred zmenami tých jej ustanovení, ktoré predstavujú a zakladajú jej identitu a ktorých zmena alebo vypustenie by narušili kontinuitu ústavy. Nezmeniteľnosť ústavy je prejavom suverenity suveréna, možnosť jej zmeny a doplnenia je teda založená len na jeho vôli vyjadrenej zmocnením. Teda imperatív nezmeniteľnosti, ktorý zakladá identitu ústavného systému, je ústavne imanentný a je v nej obsiahnutý aj vtedy, ak nie je explicitne vyslovený."4)
Existencia implikovaného materiálneho jadra je súčasťou hodnotovej orientácie ústavy v materiálnom právnom štáte, alebo jej logickým pokračovaním. V nadväznosti na hodnotovú orientáciu Ústavy SR (ďalej aj "Ústava"), ktorá sa dosiaľ nestala predmetom sporu, naopak, možno ju označiť za konsenzuálne prijatú a schválenú vlastnosť Ústavy, je dôvod akceptovať takú interpretáciu a aplikáciu Ústavy, pri ktorej sa stane samozrejmosťou, že Ústava SR má implikované (synonymum implicitné materiálne jadro.
Konštatovanie na záver zásadne otriasa doterajšou koncepciou vzťahu Ústavy a ústavných zákonov. Každý ústavný zákon, či už je to ústavný zákon, ktorý priamo mení a dopĺňa Ústavu, ústavný zákon, ktorý vykonáva ústavnú blanketu alebo quasi ústavný zákon, môže byť protiústavný, ak porušuje materiálne jadro Ústavy.
Ústavné a neústavné ústavné zákony
Neústavnosť ústavného zákona môže mať dve kvality. V prvom prípade je ústavný zákon neústavný, lebo ho Národná rada SR prijala nad rámec právomoci, ktorú jej zveruje Ústava pre tvorbu ústavného práva. V druhom prípade Národná rada SR prijme ústavný zákon, ktorý má právomoc prijať, no buď poruší ústavné procesné normy alebo prijatou úpravou poruší materiálne jadro Ústavy.
Prvý typ neústavných ústavných zákonov predstavuje zásadný obrat v slovenskom ústavnoprávnom myslení. Podľa zaužívanej predstavy vo vede ústavného práva, ale rovnako tak medzi politikmi a všetkými ostatnými osobami so záujmom o ústavné právo a politiku sa malo a má za samozrejmé, že Národná rada môže prijať ústavný zákon s akýmkoľvek obsahom, ak sa podarí získať aspoň deväťdesiat poslancov, ktorý dajú svoj hlas v prospech návrhu daného ústavného zákona.
Táto predstava dostala silný úder argumentáciou zrodenou v prostredí právnej vedy. Išlo o natoľko rozsiahlu argumentáciu, že v záujme zotrvania na téme tohto príspevku možno iba odkázať na najvýznamnejšie zdroje tejto argumentácie a stručne o nej zhrnúť:
Účelom ústavného zmocnenia na úpravu ústavným zákonom je ustanovenie nepodmienečnej povinnosti prijať ústavný zákon ustanovujúci podmienky vypovedania vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu a spôsob výkonu verejnej moci v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu (čl. 102 ods. 3), ako aj ustanovujúceho podmienky a rozsah obmedzenia základných práv a slobôd a rozsah povinností v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu (čl. 51 ods. 2) a zároveň ustanovenie inej, podmienečnej povinnosti prijať ústavný zákon o zmene hranice SR (čl. 3 ods. 2), ako aj ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku (čl. 7 ods. 1). Podmienečnosť vzniku tejto povinnosti je daná predovšetkým súčinnosťou s iným štátom alebo inými štátmi, lebo bez dohody s iným štátom neprichádza do úvahy ani zmena štátnej hranice, ani vstup do štátneho zväzku s iným štátom, ani vystúpenie z takého zväzku. Ak k takej súčinnosti s iným štátom naozaj dôjde, jej ústavnoprávny účinok sa musí zabezpečiť ústavným zákonom.
Ústava SR výslovne nepredpokladá, že Národná rada SR sa uznesie aj na takom ústavnom zákone, ktorý nie je zahrnutý v taxatívnom výpočte ústavných zmocnení na úpravu určitej otázky ústavným zákonom. Pôsobnosť "uznášať sa na ústavných zákonoch" zverenú Národnej rade SR treba interpretovať v spojení s ústavnými normami zmocňujúcimi na úpravu výslovne určených otázok ústavným zákonom. Logickým dovŕšením interpretácie a aplikácie pôsobnosti "uznášať sa na ústavných zákonoch" zverenej Národnej rade SR článkom 86 písm. a) v príčinnej súvislosti s čl. 3 ods. 2, čl. 7 ods. 1, čl. 51 ods. 2, čl. 99 ods. 1 alebo s čl. 102 ods. 3 je záver, podľa ktorého sa Národná rada SR nemôže uznášať na takých ústavných zákonoch, na prijatie ktorých ju Ústava SR nezmocňuje.
Ústavou SR vymedzené zmocnenie na úpravu vybraných otázok ústavn
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
